S kým sa stretnem v poslednej dobe, počujem len samé sťažovanie. Sťažujeme sa, že by sme chceli lepšiu prácu, že tá naša polovička už nie je tým, čo bývala... že nám nikto nerozumie... že chceme viac... od partnera, od života, od ľudí okolo nás...
V čom to teda je?
Ja som nedávno spoznala manželský pár, ktorý sa borí s každodenným starosťami, ako fungovať v riadnom svete ako nevidiaci.. teda vidiaci len veľmi slabo... Starajú sa pritom o tri deti. A predsa im to ide. Je okolo nich toľko radosti....
Stretnúť sa s nimi je naučiť sa mať chuť žiť. Sú zdvorilí, láskaví, nekalkulujú, aby všetko speňažili... Tešia sa z domčeka, o ktorom snívali vyše 10 rokov... Manželka pracuje, on je na invalidnom dôchodku... A predsa je všetko u nich nádherne čisté, správajú sa k sebe s láskou a ohľaduplne, sú ochotní pomôcť susedom a iným ľuďom... Ich deti ich zbožňujú.
A na nič sa nehrajú...
Videla som ich, ako na omši pri kázni sa chytili za ruky... A stále sa usmievali. Bolo to také prirodzené tiché šťastie... A to sú spolu viac ako 20 rokov.
Máme sa ešte čo učiť... Život je vlastne veľmi jednoduchý. Stačí vnímať tie drobné samozrejmosti a tešiť sa, že sú, veď väčšina z nás má v poriadku oči, ruky, nohy, zdravie...
Veru - jednoduchí ľudia... ich krása a bohatstvo je vo vnútri...
A naopak - stretla som ľudí ctižiadostivých, túžiacich po bohatstve a moci, ktorí sa prerezávali ku kariére cez mŕtvoly... No vo vnútri boli prázdni - až mi ich bolo ľúto...
Moja babka vraviela: Prázdny klas drží hlavu hore, plný dole... Tí, ktorí sú hodnotní, žijú v pokore, nenaparujú sa...
Veď čo si so sebou odnesieme do hrobu?
Nič.
Ba vlastne áno.
Alebo po nás zostane veľká diera a nikomu nebudeme chýbať...
Alebo po nás zostane ovocie Ducha... a ľudia dlho budú žiť zo spomienky na nás a z našej pomoci a dobroty... ktorou sme ich obdarovali počas života...
Želám Vám týždeň plný dobrého ovocia vo Vašom srdci...
