OBYČAJNÝ PRÍBEH

Som celkom obyčajná žena. Nie som výnimočne krásna ani múdra. Nemám smutný osud, neumieram nešťastnou láskou, netrpím hladom a biedou. Nemám ani zázračné schopnosti, ani výnimočný talent, neviem čarovať, ani lietať. Chcem len celkom neobyčajne porozprávať jeden obyčajný príbeh, ktorý zažíva každý človek na vlastnej obyčajnej koži. Teda, skoro každý človek.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Život prináša nekonečné množstvo drobných úspechov a ešte väčšiemnožstvo drobných neúspechov. Jedny sa nám zdajú byť o trošička menšie,iné o veľký kus väčšie. Ale ich hlavnou úlohou je posúvať nás vpred.Ako rýchlo padáme dolu, tak pomaly sa šplháme hore. Niekedy sa nám môžezdať, že tento náš čarovný svet je skonštruovaný tak, aby nik z násnevystúpil celkom hore, ale ani nepadol až na samé dno.

Dnes užčlovek nemôže veriť ničomu. A viac či menej nikomu. Dokonca často anisám sebe. Veď koľkokrát si ty alebo aj ty vyhlásil ako sa polepšíš,budeš milý k susede, vynesieš smeti, nájdeš si prácu, zhodíš pár kíl...No nie je to vôbec jednoduché. Sám na seba sa pozeráš do zrkadla asľubuješ si aj nemožné. Sám seba presviedčaš, ako všetko zvládneš, akosa všetko zmení k lepšiemu akoby mávnutím čarovného prútika, ako zrazumraky odoženie slnko. Lenže každý očakáva, že to slnko vyskočí na rovnénohy, len čo si my vzdychneme. Ľudia totiž neradi čakajú.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aj ja som sa pozrela do zrkadla. Aj ja som si v jeden krásne slnečný deň nasľubovala a naklamala do vlastných očí.

Somtak trošku mizantrop. Nemám rada ľudí. Teda, okrem seba. Ja sivyhovujem. Sú síce chvíle v živote človeka, keď sám so sebou nie je nasto percent spokojný, ale tých som ja mala veľmi veľmi málo. Našťastie.Inak by bolo všetko tisíckrát horšie.
Tak opäť ku mne. Som človek,ktorý sa ľuďom vyhýba. Dobrovoľne, bez nejakého konkrétneho dôvodu.Síce mi nijako neublížili, ani si ma proti sebe nepoštvali, ale nemámich jednoducho rada, som voči nim zaujatá. Ak môžem, celý deň sanajradšej s nikým nestretnem, nikomu nevolám, nikomu neotváram, nikamnejdem . Len do práce. Cesta do práce je neznesiteľná. Tá kopa ľudí, čostretávam. Horor. A každému sa musím ešte aj slušne pozdraviť, aby sinepomysleli, že som absolútny ignorant a ešte k tomu aj nevychovaná. Jeto síce čudné, ale ešte mi záleží na tom , čo si kto o mne povie, čo sikto o mne pomyslí. Vôbec by mi na tom nemalo záležať. Nik nechodí nanávštevu aby to moje správanie šťavnato okomentoval, nemám kamarátky amôj papagáj Fero to so mnou rozoberať nebude. Do práce chodím, pretožemusím. Donedávna som pracovala doma celkom sama. Lepila som známky naobálky, písala adresy, posielala odpovede ľuďom, prepisovala dokumenty.Firmu, ktorá mi platila celkom slušne za prácu, ktorá mi vyhovovala,zrušili. Tak som ostala na voľnej nohe, až kým sa nenaskytlo voľnémiesto v knižnici. Teraz si isto všetci pomyslíte, ako som sa mohlavyskytnúť na mieste, ktoré navštevuje aj päťdesiat či sto ľudí denne.Ja však pracujem v úplnom pokoji. Nik ma tam neruší, nik sa nič nepýta.Ráno si v sklade starých a zničených kníh nájdem na stole lístok sčinnosťami, ktoré mám cez deň stihnúť, a potom už začnem lepiť, gumovaťa baliť staré knihy do balíkov. Som celkom sama v úplnom tichu. Bezľudí. A keby nebolo tej cesty cez mesto každé ráno a každý večer, bolaby som v siedmom nebi. Každá vec má však svoje pre aj svoje proti.

SkryťVypnúť reklamu

Takou cestou cez mesto sa začína aj môj príbeh sebazdokonaľovania.

Bolozimné ráno. Okná boli pokreslené mrazom, radiátory v našom staromtehlovom dome znovu nehriali. Fero spal, hlava schúlená pod krídlom,drobné zelené pierka celkom naježené. Videla som naňho z postele. Eštesom napoly driemala aj keď budík zvonil už pred desiatimi minútami. Pokrk zabalená v teple periny som nemala ani najmenšiu chuť vystrčiť čo ilen palec. Bola pravá zima so všetkým čo k nej patrí. Sneh, zľadovatenéchodníky, polámané ruky a nohy na každom, kto sa pohol príliš prudko.

Keďsa mi už zdalo, že príliš dlho ležím, s obrovskou nechuťou som odhodilapaplón a bežala do kúpeľne. Samozrejme tiekla len studená. Zababušená vteplých ponožkách, vlnených nohaviciach a staromódnom svetri, som siuvarila kávu. Ďalšou prioritou môjho bytia je nezdravý životný štýl.Som obézna, fajčím a hýbem sa čo najmenej. Jednoducho celkom obyčajnážena. Alebo?
Teraz si nejeden vzdychol, alebo dokonca radšejpretočil list. Je to tak. Netvárte sa že nie! Dnes oveľa radšej čítameo krásnych a bohatých ľuďoch. A nie o obyčajných. Starých a škaredých.Mám už 52. Vôbec sa za to nehanbím. Nemám sa za čo. Každý, kto nezomrieskôr, raz bude mať 52 a nebude s tým môcť robiť absolútne nič. Tak anija s tým veľa nerobím. Načo? A kým zrkadlo v mojej kúpeľni od nechutinepukne, nebudem nič robiť ani so svojím výzorom. Aká vlastne som? Ničsvetoborné. Mám riedke jemné vlasy ostrihané nakrátko, okrúhlu tvár,väčšinou zamračenú. Potom sú tu zelené oči, už na prvý pohľadnesympatické. A aby som nezabudla , nosím aj okuliare. Už od detstva.Pery mám príliš tenké, ale vždy si ich ráno pretriem rúžom. Krk mámhrubý. A celkovo vážim 92 kíl, čo je pri mojej nížke dosť. Naozaj dosť.K lekárom nechodím. Nemám ich rada. Vlastne ako asi každého v tomtomalom meste.

SkryťVypnúť reklamu

Ale späť k tomu studenému ránu. Sadla som si dokuchyne a zapálila cigaretu. Voda na kávu už vrela. Vypila som horúcukávu so štyrmi lyžičkami cukru, narúžovala tenké pery a vyrazila. Feroešte stále spal. Bolo mi ho ľúto. Na papagája prispôsobeného na teplépralesy to bolo neľudské počasie.

Ako som vychádzala z bytu,strčila som kabelkou vázu z čínskeho porcelánu. Bola to veľká váza, doktorej som v predizbe schovávala kľúče od bytu. Nemala som aninajmenšiu chuť upratovať. Tak som len pribuchla dvere a zamkla. Nadverách mám dve zámky. Síce nemám v byte nič cennejšie ako papagája,ale zlodeja to určite odradí. Nemám rada ak sa mi niekto cudzí hrabe voveciach.

SkryťVypnúť reklamu

Pozrela som sa na hodinky a zistila, že už dávnomeškám. Pridala som do kroku. Pre starú obéznu ženu to nebolo vôbecľahké. Okrem toho, chodník pred naším domom zas nebol vyhrabaný a taksom bola rada, keď som sa prekorčuľovala k bráničke. Bráničku mámezelenú, stále vŕzga a škripoce a okrem toho má kľučku neznesiteľnenízko. Mne by to aj vyhovovalo, ale vyšším zrejme nie. To je jediné, čoma hneď zrána dokáže potešiť.

Dostala som sa teda pred bráničku anamierila si to okľukou po vyzametanom chodníčku pani Rozálie. PaniRozália má asi 100 rokov, ak nie viac. Má ten najsladší úsmev na svete,ktorý by priviedol do hrobu nejedného cukrovkára. Šedivé vlasy má vždypevne zviazané do drdola a oblečená je ako starenka z rozprávky. Každýju má rád. Všetky mamičky jej dávajú strážiť deti, všetky deti k nejchodia na koláčiky, všetci ockovia sa jej chodia vyžalovať na mamičky.Jednoducho paráda. Tá stará Rozália je hotový poklad.

Aj ja som raz u nej bola na čaj.

--------pokračovanie nabudúce:)

Jana Kokavcová

Jana Kokavcová

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  0x

zvedavá študentka sveľkou fantáziou Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu