Keď pozorujem tajne
ako spíš a dych ti hladí pery,
vravím si sama pre seba,
že mala by som ti viac veriť.
Túlam sa očami po tvojej tvári,
túlam sa rukami po tvojom tele.
No myseľ mi aj tak trápia chmáry
a cítim závan beznádeje.
Tie pery, čo teraz patria mojim,
sa dotýkali iných pier,
tie ruky co hladia sladko,
hladili inú, tomu ver.
Rozum mi vraví, že nerozumné
by bolo mať na mysli len zlé samé.
No v krajine zázrakov človek len ťažko
a boľavo sám sebe klame.
Mám pocit,že tie tvoje oči,
chladnú mojím smerom pomaly.
A myseľ, ktorá bočila ku mne,
bočí inam, než sme dúfali.
Bolí ma zvláštne táto zmena,
keď ruka ruku nechytá.
Bolí a bodá. A sucho mám v ústach.
No voda už všetka dopitá.
V krajine zázrakov je jasný deň.
A tvoje telo už zmizlo z lôžka.
Moje ostalo ležať samo.
Tak opustene troška.
Zrazu mám radšej noc tmavú,
keď v spánku odo mňa neodídeš.
Teraz sa môžem len chytať za hlavu
a dúfať, že večer nazad prídeš.
