Tento článok je prvým z troch určených pre mamičky, ktoré chcú mať blízky vzťah so svojim dieťatkom, no nerady by to niekde prehnali, nerady by ho rozmaznali. Ako si teda vybudovať zdravý vzťah? Vytvoriť citové bezpečie a zároveň viesť k samostatnosti? Počuli ste pojem „Vzťahová väzba“, no viac o tom neviete? Ušetrím vám čas potrebný na štúdium psychologickej literatúry. To, o čom píšem som si sama aj odskúšala. Pre tie z vás, ktoré by chceli vedieť viac, uvádzam na konci aj odporúčanú literatúru a linky.
Odborníci z oblasti vývinovej psychológie – predovšetkým John Bowlby a Mary Ainsworth, u nás napr. Jozef Hašto hovoria o viacerých druhoch vzťahovej väzby – teda pripútania medzi dieťatkom a matkou. Ja sa zamerám na zdravé pripútanie, ako ho dosiahnuť a na čo je užitočné. Ostatné spomeniem len okrajovo.
Rozprávka o brušku
Skúsme si to predstaviť úplne prakticky. V brušku mám dieťatko. O všetko má postarané, prežíva pocit bezpečia, pokoja a cíti sa byť úplne prepojené so mnou. Som jeho súčasťou. Ešte veľa mesiacov po narodení bude presvedčené, že ja som súčasťou jeho a ono mňa, neskôr ma bude považovať za svoju predĺženú ruku, ktorá mu pomáha dosahovať to, po čom túži, no samo to dosiahnuť nevie. Až neskôr po prvom roku života začne častejšie zažívať situácie, pri ktorým si postupne uvedomí, že ja mama, nie som to isté, čo ono, že ja občas chcem veci, ktoré ono nechce alebo naopak. Veľmi pomaly sa začne proces oddeľovania, odpútavania, stavania sa na vlastné nôžky.
Nerozmaznaj ho!
Všetky si prajeme vychovať samostatné, sebavedomé deti a častokrát máme pocit, že je potrebné, alebo nám okolie radí, trénovať samostatnosť čo najskôr. Najlepšie hneď od perinky. Znie to logicky. Dieťatko predsa ešte nič o živote nevie, tak si ho rovno naučme tak, ako nám to vyhovuje. Určite ste počuli rady typu: „Nenos ho na rukách, zvykne si na to.“, „Nespite v jednej posteli, nikdy sa ho nezbavíte.“, „Nechoď k nemu hneď, keď zaplače, bude si všetko vynucovať plačom.“ Iste by ste vedeli pridať ďalšie. Sú to úprimne myslené, „dobré“ rady, no vychádzajú z presvedčení o deťoch, ktoré by som si priala označiť za prekonané. Práve spomínaná teória vzťahovej väzby, ktorá bola popísaná iba cca pred 60-70timi rokmi nám môže pomôcť ujasniť si základné pravidlá o tom, čo skutočne dieťom pomáha a čo im škodí.
Pocit bezpečia pod lupou
Pevný, blízky vzťah znamená mať vzájomnú dôveru, pocit istoty a bezpečia. Keď sa dieťatko narodí, pocit bezpečia a pohody mu vytvárajú ľudia, ktorí sa oňho starajú. Každé prebalenie, nakŕmenie, otočenie, poláskanie, či prihovorenie v ňom buduje dôveru. Z ľudí, ktorí sa oňho starajú si vyberie toho, kto na jeho potreby reaguje najlepšie (najrýchlejšie, najpresnejšie) a k tomu človeku sa začne pripútavať. Nemusí to teda byť zákonite mama, no najčastejšie ňou je. Ideál je, ak sa o dieťatko v útlom veku starajú väčšinu času maximálne dve osoby – inak sa môže pripútavanie skomplikovať.
Ak sa má vzťahová väzba vyvinúť naplno, musí dieťatko uveriť, že mama tu preňho bude VŽDY. S jej pomocou uverí, že môže ovplyvňovať svoj stav, dokáže predvídať, čo sa bude diať a tak vníma svet ako bezpečné miesto. Mama je tou osobou, ktorá otvára srdce dieťaťa k schopnosti lásky a vzťahu. Ju to stojí najviac námahy, najviac bezsenných nocí, najviac bolestí chrbta, no ak svoju misiu zvládne, otvorí srdce dieťatka aj pre iných členov rodiny. Už nikto ďalší sa nebude musieť tak veľmi narobiť, aby dieťatku dokázal, že mu môže dôverovať. Proste mu bude dôverovať, lebo má dobrú skúsenosť.
Nie všetky deti majú to šťastie...
Deti, ktoré nemajú podmienky na bezpečné pripútanie (napríklad ak boli v útlom veku v detskom domove, alebo ak matka na ich potreby niekedy reagovala, no opakovane mala depresívne obdobia, kedy toho nebola schopná, alebo ak zažívali, že zvyčajne nedostali to, čo potrebovali) sa prejavujú rôzne. Môže sa u nich vyskytovať prehnaná potreba rodiča si „strážiť“ a držať sa až príliš blízko. Veľkú časť svojej pozornosti venujú tomu, aby sa od nich nemohol vzdialiť a sú naučené, že všetko si musia získať veľkým krikom. Preto ním nešetria a často ho volia ako prvú možnosť, keď niečo chcú dosiahnuť. Iné deti môžu pôsobiť naopak samostatne. Už v útlom veku sa hrajú samé, pôsobia kľudné. V skutočnosti však ide o to, že sa naučili, že nemá zmysel sa snažiť získať niekoho pomoc. Príliš veľa krát boli sklamané a aby sa vyhli opakovanej bolesti, prijali fakt, že sú odkázané samé na seba. Navonok síce pôsobia kľudne, dokonca aj keď od nich odchádza matka, ale meraním biometrických ukazovateľov stresu (stresový hormón v slinách, tepová frekvencia) sa ukázalo, že sú neustále v napätí. Práve pre zvýšenú hladinu stresu sa u nich objavujú emočné výbuchy neprimerané podnetu.
V dospelosti majú títo ľudia problém vytvárať blízke vzťahy. Ich videnie sveta, ľudí a seba je iné. Nezažili, že niekomu je možné úplne dôverovať. Tie vzťahy, v ktorých túžili po najväčšej blízkosti boli zároveň zraňujúce a tak pre nich do budúcnosti nepredstavujú bezpečie, ale skôr ohrozenie. Nemohli zdravo dorásť do samostatnosti, boli „vyhnaní do života“ a niečo v nich ostáva nezrelé po celý život. Mávajú znížené sebavedomie, malú snahu vo svojom živote niečo zmeniť k lepšiemu, tendencie k závislému správaniu alebo strach z hĺbky vzťahu. Často očakávajú, že ich partner opustí a mnohokrát sa správajú tak, že ho k tomu naozaj dovedú.
V ďalšej časti si povieme, ako dlho je potrebné, aby dieťa dostalo hneď to, čo potrebuje (neľakajte sa, nie je to večne), dozviete sa aj od akého veku hrozí, že svoje dieťa rozmaznáte a na ktoré potreby zvykneme zabúdať, alebo ich dokonca vedome prehliadať.
