Pocity v slovách? Citáty a slohy mi vždy išli.. Najťažšie bolo, vymyslieť tému. Priateľstvo, osobnosť, nejaký konkrétny zážitok.. Láska, o tom by sa dalo polemizovať.. Momentálne nemám konkrétnu tému, idem písať o spontánnych myšlienkach. Prvá je, prečo sa nedokážem preniesť cez niečo, čo bolo tak dávno? Konkrétne pred rokom. Vždy keď si myslím, že je už všetko v pohode, tak príde niečo nové, niečo ďalšie o čom rozmýšľam každú noc. Lenže ja, nie že by som sa snažila od toho utekať, ja si ešte pustím tie pesničky, pesničky s tisíc zážitkami a nie a nie to vypnúť. Nie, nie som normálna ani trošku.
Najradšej by som utiekla, ale sama neviem kam. Vypadnúť niekde, kde nebudem musieť nič riešiť, aspoň týždeň mimo reality, lebo už rozmýšľam nad vecami, ktoré by som v živote vo svojej hlave nevytiahla. Proste odísť preč! Aj keď by sa pred životom nemalo utekať.. Nuž, čo..
Z iného konca...
Jéj, endorfínky, niekto mi odpísal :) Hej, no, to som ja, teším sa z každej blbosti, čo život ponúkne.. Keď môžem byť s niekým, kto na mňa skoro nikdy nemá čas. Keď spoznávam nových ľudí. Keď vôbec niekoho zaujímam. Totiž, ľudia v tomto uponáhľanom svete majú čoraz menej času na svoje okolie, ale aj samy na seba. Niekde som to čítala, ale ani za boha si nespomeniem že kde.
Ja mám svoj svet, kde dominuje tanec. Tanec, aj o tom by som vedela napísať esej, úvahu or whatever. Hneď mám tému ďalšieho príspevku, ak nejaký bude.. Aha, ešte mám aj priateľov, to je jasné, mám ich veľmi rada a nedám na nich dopustiť. Nie je ich veľa, veď na čo. Niektorí ani nevedia, že sa o nich bojím a že ich mám tak rada. Niektorí to možno nevidia, ale to je hádam v poriadku.
Ešte je aj pár ďalších vecí, ktoré zbožňujem a nedám na ne dopustiť.. Napríklad ChachaLand, čo je súčasť môjho tretieho leta. Neviem opísať slovami o čom je ten tábor a ako sa tam cítim. Kto neprežil, nevie. Za pokus to stojí. :)
Hneď po tomto úžasnom tábore, je Grey’s Anatomy. Teraz si budete myslieť, že som sa úplne zbláznila, ale toto je jeden z mála produktov filmového priemyslu, do ktorých sa dokážem vžiť. Je to akási priepustka z kolobehu stereotypných dní. Zbožňujem ten seriál!
Keď som sa dostala k tým dňom, ktoré sa od seba líšia iba tým, že jeden je Pondelok, druhý Utorok a posledný nedeľa, tak sú všetky rovnaké. Vstanem o jedenástej, lebo idem spať o štvrtej. Rozlepím oči a hladím do blba. Túto činnosť praktizujem každé ráno, nie že by ma to bavilo, ale baví. Potom čítam, buď po anglicky alebo po slovensky, čo je poruke. Keď už ma to prestane baviť, tak sa zdvihnem z postele a idem na obhliadku, či je vôbec niekto doma. Po skončení tejto prehliadky sa vykotím do postele a nič nerobím. Buď driemem, alebo ťukám do laptopu, alebo kukám telku, kde nič nedávajú. Však to poznáte. Ak sa stane zázrak, tak ma niekto vytiahne von. Ak nie, tak si idem odtancovať Zumbu a pokecať s babami. Od desiatej večer tu sedím, dlho predlho, až kým sa moje telo nerozhodne, že už viac energie nevydá. To je väčšinou okolo tretej. Kým zaspím, sú aj štyri. Lazy days. Nevadí, dnes som zabila celý deň písaním tohto tu. Berte ohľad na to, že to je prvé dielo.
Práve som si ho znova prečítala a zistila som, že o mne veľa hovorí. Je to taký zmätok všetkého, čo sa v posledných dňoch odohráva v mojej mysli. A navyše, treba cvičiť slovnú zásobu a nehovoriť slová vlastne, a tak, no, vieš, chápeš.. Chápeš?;)
Nehľadajte v tomto skrytý zmysel, je to len výplod nudy a fantázie.
