V tej chvíli bolo už najrozumnejšie ísť autom. Aj keď, s tým autom po Taliansku si to dobre premyslite. Najmä ak chcete bývať v centrách miest. Práve talianske mestá boli jedny z prvých, ktoré zaviedli takzvané ZTL zóny, do ktorých sa s každým autom nedostanete.
Myslieť treba aj na to, že tankovanie v Taliansku je jedno z najdrahších (rada: natankujte pred hranicami na samoobslužnej čerpačke v Klagenfurte) a zabúdať netreba ani na pomerne drahé mýta. No a v neposlednom rade ubytovaní s možnosťou parkovania v centre je ako šafranu.
Voľba teda padla na auto a pekelne nabitú trasu:
Bratislava – Treviso – Benátky – Verona – Bergamo – Lago di Como – Miláno – Parma – Cinque Terre – Pisa - Florencia – San Gimignano - Siena – San Maríno – Rimini – Bologna - Padova - Bratislava
O mestách a miestach, ktoré sme navštívili, Vám určite nebudem vedieť napísať všetko, v niektorých sme strávili len deň. Ale základné fakty a rady spolu s našimi zážitkami sa vám možno na vašej ceste zídu.
Utorok 30. apríl 2019. Sediac v kancelárii čakám na odbitie 12. hodiny. Vďaka pol dňu dovolenky budeme už v ten istý deň v Trevise vzdialenom od Bratislavy 7 hodín jazdy. Dátum sme si vybrali zámerne. Chceme využiť dva dni voľna – 1. a 8. mája s návratom v nedeľu 12. mája.
Treviso – rodisko prosecca
Pred ôsmou večer prichádzame do severotalianskeho mesta Treviso. Volajú ho aj malé Benátky, pretože ním pretekajú viaceré kanály a od tých veľkých Benátok je vzdialené len pol hodinky cesty. Aj preto sme si ho vybrali, aby sme boli ráno blízko Benátkam. Menšie útulné mestečko s nádychom histórie je ako stvorené na prvý večer talianskeho tripu.
Treviso má krásnu katedrálu s piatimi kupolami, zasvätenú svätému Petrovi. Napravo od nej stojí románske baptistérium. Túlajúc sa uličkami sa určite pozrite na námestie Piazza de Signiori s vežou hlavného paláca Palazzo dei Trecento, v ktorom sídli mestské zastupiteľstvo. Pekné námestíčko je aj Piazza Vittoria. Ďalej za ním je dominikánsky kostol San Nicolo.
Ak ste náhodou nevedeli, za rodisko prosecca sa považuje práve Treviso. Po prechádzke večerným mestečkom sme čaši tohto moku neodolali ani my. Ak obľubujete sladké, dajte si tiramisu, aj táto lahôdka vraj pochádza z tohto mestečka.
Benátky – mesto berúce dych
Ráno sa rýchlo pobalíme a vyrážame na polhodinovú jazdu k Benátkam. Auto nechávame na pevnine vo dvore týpka (autom vás do Benátok, samozrejme, nepustia), ktorý má okrem tohto apartmánu aj apartmán v srdci Benátok, do ktorého smerujeme.
Lodná MHD
Zaparkujeme, z dvora je to len pár minút na vlakovú stanicu. Po zhruba desaťminútovej ceste vlakom (nie je drahá, stojí okolo dvoch eur na osobu) vystupujeme na stanici v Benátkach. Ten pohľad milujem. Vychádzate zo stanice a pred vami sa rozprestrie Grand Canal s palácmi. Po ľavej ruke máte most Ponte degli Scalzi. Po pravici zasa „zastávky MHD“. V Benátkach ňou nie je nič iné ako loďky.
MHD má viacero liniek, treba si pozrieť ich trasy na pontónoch (my nasadáme na tú, ktorá mieri k Námestiu svätého Marka). MHD určite odporúčame využiť, už len pre ten zážitok z plavby po Grand Canali prerývajúcom sa Benátkami v tvare veľkého písmena S.
Slávne mosty
Po oboch jeho stranách budete obdivovať úžasné paláce a podplávate aj popod svetoznáme mosty Ponte di Rialto a Ponte dell Accademia. Vo chvíli, keď preplávate popod Ponte dell Accademia, po pravej ruke sa vám otvorí fantastický výhľad na prekrásnu kupolu Baziliky svätej Márie. „Neopísateľná nádhera, to sú tie pravé Benátky,“ hovoríme si v tej chvíli aj my.
Loďou sa ďalej dostanete až k Námestiu svätého Marka, ktoré budete mať po ľavej ruke. My ideme ešte o dve zastávky ďalej, ubytujeme sa a už nám nič nebráni začať sa túlať Benátkami.
Ak by chcel niekto spísať všetko, čo možno v tomto talianskom skvostne vidieť, asi by to bol veľmi dlhý text (navyše ani my sme všetko neprešli). Takže poďme len na to must see. Námestie svätého Marka je úžasné, aj keď počas dňa preplnené. Na jeho čele stojí prenádherná Bazilika svätého Marka. Dá sa vojsť aj dovnútra, dokonca zadarmo. Rady pred ňou sú ale naozaj extrémne dlhé. Nezabudnite na to, že do baziliky vás s ruksakom nepustia. Musíte si ho odložiť v úschovni. Keď stojíte čelom k bazilike, nachádza sa po ľavej ruke na rohu ulice pri budove s krásnym orlojom.
Poslednýkrát vidieť svet
Ak by ste sa od baziliky vydali doprava, smerom k moru, narazíte na dva stĺpy. Jeden ukončuje socha sv. Teodora, na vrchole toho druhého stojí bronzový lev - symbol Benátok (inak ten zdobí aj spomínanú budovu s orlojom).
Akoby za chrbtom budete mať tehlovú vežu – Zvonicu sv. Marka, z ktorej je krásny výhľad na mesto. Hneď vedľa Baziliky sv. Marka je nádherný Dóžov palác (sídlil v ňom dóža – vládca Benátok). Ak ho obídete po pobreží, dostanete sa k známemu Mostu vzdychov/nárekov. Názov dostal práve preto, že ním viedli odsúdených väzňov z paláca do väzenia a pre mnohých to bolo poslednýkrát, čo cez malé okienko zazreli svet, more a denné svetlo.
Muránske sklo a manžetové gombíky
Na druhej strane (musíte použiť loď) majestátne stojí už spomínaná Bazilika svätej Márie, tú určite neobíďte. Vynechať nesmiete ani najslávnejší a najstarší most Benátok Ponte di Rialto. Je z neho pekný výhľad na Grand Canal a po oboch jeho stranách sú malé obchodíky. Vždy, keď som na ňom, kúpim si ďalšie manžetové gombíky z muránskeho skla, inde také predsa nie sú.
Inak tie gombíky a vlastne všetko z muránskeho skla od brošní až po rôzne sošky nájdete v celých Benátkach. Jeho zdrojom je totiž práve jeden z benátskych ostrovov – Murano.
Lido, Murano, Burano
Okrem Murana majú Benátky ešte dva významné ostrovy. Lido a Burano. Burano je od Benátok najvzdialenejší ostrov, cesta naň loďou trvá zhruba 45 minút. Charakteristický je krásnymi pestrofarebnými domčekmi.
Lido je zasa dlhý tenký ostrov, na ktorý sa dostanete loďou do desiatich minút. Pripomína troška dovolenkové destinácie s obchodíkmi. Úžasný je v tom, že sú na ňom pláže. Ani my sme si neodpustili vychutnať si tu pohár Aperolu.
Verona – mesto zaľúbencov
Ďalšou našou zastávkou je krásna romantická Verona. V tomto meste sa budete cítiť extrémne príjemne. Je totiž pomerne malá, menej rušná, pritom však z nej dýcha obrovská história. Je tu kopec zelene a má aj vyhliadku nad mestom, ktoré ja milujem.
Očarený Shakespeare
Do Verony sa zamiloval aj William Shakespeare, ktorý práve do nej zasadil dej románu Rómeo a Júlia. Júliin balkónik, pod ktorý jej lásku chodieval vyznávať Rómeo, nájdete skrytý v jednom z historických dvorov (v uličke smerujúcej k hlavnému námestiu Piazza delle Erbe). Mnohí turisti sú však z balkónika sklamaní. Pripomína totiž stovky rovnakých balkónov v okolí. Pre šťastie si pod ním môžete chytiť sochu Júlie za prsia. Pozor, dvor s balkónom sa na noc zamyká, tak aby ste neboli
prekvapení, že počas nočnej prechádzky sa pod balkón nedostanete. Vtedy ho je vidieť len spoza mreží.
Ak už budete pri Júliinom balkóne, pokračujte po ulici kúsok ďalej a dostanete sa na spomínané námestie Piazza delle Erbe. Bývajú na ňom takmer stále rozložené trhy s miestnymi výrobkami aj suvenírmi. Na šošovkovitom námestí nájdete najvyššiu vežu mesta Lamberti, veľmi peknú mramorovú fontánu Madonny Veronskej, budovu radnice či dom Mazzanti, ktorý určite neprehliadnete, pretože je zdobený farebnými freskami.
Antická aréna
Výraznou dominantnou Verony je aréna. Túlajúc sa uličkami zrazu vyjsť pred obrovskou antickou arénou, má svoje čaro. Môžete ísť aj do jej vnútra, vstupné je však pomerne drahé (20 eur) a v jej útrobách však prakticky nie je čo vidieť. Dnes sa využíva najmä na kultúrne podujatia. Z rozľahlého námestia pred ňou si však môžete urobiť naozaj pekné zábery.
Od arény sa môžete vydať smerom k rieke Adiža, narazíte na pevnosť Castelvecchio. Nájdete v nej múzeum. Plynulo na pevnosť sa napája krásny historický most Ponte de Scaligero. Prejdite sa ním na druhú stranu rieky. Po tomto brehu potom môžete pokračovať na vyhliadku nad mestom, tá sa naozaj oplatí.
A na záver jeden náš tip, ktorý sa v bedekroch príliš nespomína. Pri moste Ponte delle Navi nájdete krásnu katedrálu Chiesa di San Fermo Maggiore. Tak krásny drevený strop sme ešte nikde nevideli. Porovnať túto katedrálu s ospevovanou Bazilikou San Zeno Maggionre nevieme, keďže táto je o čosi ďalej do centra a pozrieť sme si ju nestihli. Opúšťame Benátsko a vydávame sa smerom do Lombardska.
Bergamo – mesto na hore
Bergamo je trocha v tieni ostatných talianskych miest, avšak je úžasné. Skladá sa zo spodnej, novšej časti (Città bassa) a z historickej stredovekej časti (Città alta) na pahorku. Z jednej na druhú vedie lanovka, cesta je naozaj krátka, trvá len pár minút. Keď z lanovky vystúpite, budete mať pocit, akoby vás stroj času vypľul o niekoľko storočí späť. História, ktorá tu dýcha, je úžasná a atmosféra neopísateľná. Bergamo určite navštívte, garantujeme vám, že vás prekvapí svojou nádherou a ľutovať nebudete.
Srdcom historického mesta na kopci je námestie Piazza Vecchia. Upúta vás na ňom mramorová fontána Contarini zdobená sochami levov a sfíng. Práve z tohto miesta máte najkrajší výhľad na všetky strany námestia.
V pravom rohu sa týči kamenná zvonica Torre del Campanone. Je v nej múzeum, ale určite si kúpte aj lístok na vyhliadku, inak by ste prišli o neskutočný pohľad na stredoveké jadro mesta.
Vedľa veže v strede námestia je budova súdneho dvora Palazzo della Ragione z 12. storočia. Jej priečelie zdobí okrídlený lev, ktorého poznáme už z Benátok. Pripomína takmer 400-ročnú nadvládu Benátčanov nad Bergamom.
Úchvatná bazilika
Keď prejdete popod arkády budovy súdneho dvora, zostanete ohromení. Na maličkom námestí Piazza Duomo sa pred vami otvorí úžasná katedrála Santa Maria Maggiore zo 14. storočia spolu s kaplnkou Colleoni.
Zvonku je stavba úžasná, avšak zvnútra úchvatná. Interiér baziliky bol ten najkrajší, aký sme na našej ceste po Taliansku videli. Opisovať to slovami je zbytočné, človek si musí taký pohľad zrejme vychutnať sám naživo.
Určite vás bude baviť len tak sa túlať uličkami historického Bergama, ktoré obklopujú šesť kilometrov dlhé benátske hradby. Zastavte sa v jednej z príjemných kaviarničiek a dajte si marcipánový koláč, ktorý je pre lombardské Bergamo typický.
Lago Di Como – jazero na úpätí Švajčiarska
Poobede sa už vydávame na cestu k Lago Di Como. Fjordovité jazero v tvare obráteného Y sa nachádza tesne pod švajčiarskymi hranicami. Zasadené je medzi strmé mohutné hory. Inak, v tejto časti Talianska je mnoho jazier: Lago Maggiore, Lag Di Lugano, Lago d´lseo, Lago Di Garda... stačí si len vybrať.
Vysnívanú predstavu oddychu pri brehu jazera zaliatom slnkom nám rozbíjajú prvé kvapky dažďa, ktoré prichádzajú už počas cesty k tomuto tretiemu najväčšiemu jazeru Talianska. Nuž, aj pršať občas musí... Po jeho brehoch je učupených viacero dediniek. Vo vrchnom cípe sa nachádza dedinka Bellagio. Dážď pomaly ustupuje, a tak sa môžeme prejsť po pobreží krásnymi uličkami s výhľadom na jazero. Pomedzi vinice sa dostaneme až k vode, kde si ovlažíme nohy.
V Bellagio nájdete podľa bedekrov aj viaceré pamätihodnosti. Napríklad zachovanú románsku Baziliku sv. Jakuba z 12. storočia s vysokou vežou či barokovo prestavaný kostolík sv. Jaroslava vedľa radnice. Nad mestom stojí Villa Serbelloni z 15. storočia, v ktorej dnes sídli Rockefeller Foundation. Na brehu jazera sa vyníma Villa Melzi d'Eril, postavená a vyzdobená v klasicistickom slohu.
Priznáme sa, že tieto sme vynechali a dali sme prednosť večeri na brehu jazera. Museli sme sa už totiž presunúť do jedného z najznámejších talianskych miest, do Milána.
Miláno – mesto módy, ktoré až tak nezaujme
Mesto módy Miláno je jedným z najospevovanejších miest Talianska. Miestna katedrála (duomo - v preklade je duomo katedrála / dóm, preto duomo nájdete prakticky v každom talianskom meste) je fantastická a vyráža dych. Ale úprimne, okrem nej Miláno v porovnaní s inými talianskymi mestami nemá veľmi čo ponúknuť. Aj slávna opera La Scala je v podstate len nenápadná budova kúsok od katedrály.
Dostanete sa k nej svetoznámou obchodnou pasážou Galéria Viktora Emanuela II. s vychytenými značkami. Ak stojíte na Piazza del Duomo čelom ku katedrále, nájdete ju po ľavej ruke. Jej presklená kupola má výšku 40 metrov, otvorená bola v roku 1877. Určite sa ňou prejdite, sála z nej luxus, všimnite si aj krásnu mozaikovú podlahu s výjavmi z talianskej histórie.
Inak, škoda, že námestie pri duome (vyjdete naň aj priamo zo zastávky metra) sa nachádza zo zadnej strany katedrály. Čiže aj ten známy pohľad na katedrálu, ktorý máme všetci zafixovaný v hlavách, je len pohľad na jej menšiu, zadnú stranu. Spredu je pritom katedrála ešte pompéznejšia, avšak keďže ulica pred ňou je na tento skvost príliš nalepená, nedá sa si tento pohľad vychutnať, pretože je príliš blízko. Futbalových fanúšikov poteší, že na tejto ulici nájdete obchod s podpísanými dresmi a kopačkami, ktoré nosili napríklad Alessandro Del Piero či Javier Zanetti.
Prechádzka po streche s nádychom gotiky
Ale späť k dominante mesta. K duomu. Jeho prehliadku sme si po nočnej prechádzke a obligátnej foto pred katedrálou nechali na druhý deň ráno. Kombinovaný lístok do katedrály, do krypty, do podzemnej archeologickej oblasti, do múzea, do priľahlého kostola San Gottardo (ten je inak dosť o ničom) a najmä na strechu duoma stojí 13 eur na osobu. Ak chcete ísť na strechu výťahom či mať prednostný vstup, priplatíte si. Katedrálu otvárajú ráno o ôsmej. Lístky sa kupujú vo vedľajšej budove (keď stojíte na námestí čelom ku katedrále, tak po pravej ruke).
Pred návštevníckym centrom som bol teda nastúpený už pred ôsmou ráno, lístky som kupoval ako druhý v poradí. Bolo úžasné, že sme si mohli prechádzku po katedrále užívať takmer sami (o dve-tri hodiny sa námestie pred ňou aj samotná katedrála doslova preplní turistami). Aj keď, 15-20 minút by stačilo. Museli sme však počkať do deviatej, kedy otvárali aj podzemie s archeologickými nálezmi, ale najmä vstup na strechu.
Dostanete sa na ňu po vyjdení z katedrály akoby bočným vchodom zľava (zrejme tam uvidíte rad). Prechádzať sa po streche tohto gotického skvostu je zážitok do konca života. Všade vôkol krásne vežičky a výhľad na celé mesto (vtedy si však uvedomíte, že Miláno je viac ekonomické a finančné, než historické centrum Talianska; z Milána jednoducho nedýcha atmosféra historických uličiek tak, ako z iných talianskych miest).
Od duoma sa zhruba 15-minútovou prechádzkou dostanete k starému hradu (Castello Sforzesco). Nájdete tu rôzne múzeá a krásne záhrady parku Sempione, ktorými sa určite oplatí prejsť. To bola naša posledná zastávka. Vrátili sme sa na ubytovanie, na odporúčanie miestnych si dali fantastický neskorší obed a vyrazili sme smerom na juh do Parmy.
Parma – mesto šunky a syrov
Pokojné a útulné s viac ako príjemnou atmosférou. Asi tak by sa dalo charakterizovať mesto Parma. V porovnaní s rušným Milánom naozaj príjemná zmena. Strávili sme tu síce iba jedno poobedie a večer, to najpodstatnejšie sme však zrejme videli (len baptistérium nám zavreli pred nosom, ale dovolili nám doň ešte na pár sekúnd nakuknúť).
Srdcom mesta je námestie Piazza del Duomo (ako inak). Nájdete na ňom krásnu parmskú katedrálu s typickou vežou aj baptistériom. Hneď za katedrálou je ďalší pekný kostol Chiesa di San Giovanii Evangelista. Keď na mesto padne tma, námestie zostáva pokojné a tiché. Je krásne len si sadnúť na lavičku a užívať si pohľad na vežu kostola s baptistériom. Nám pohľad na toto námestie prirástol k srdcu.
Neďaleké námestie Piazza Giuseppe Garibaldi je zasa pomerne rušné. Stretávajú sa tu mladí ľudia, vysedávajúci na terasách, ale aj priamo na ulici. Dominantou námestia je Palazzo del Governatore (Miestodržiteľský palác). Na jeho priečelí je výrazný výklenok so sochou Panny Márie, nad ňou sú veľké hodiny. Pred palácom stojí socha Giuseppe Garibaldiho. Naproti cez cestu nájdete zasa budovu radnice (Palazzo del Comune) aj kostol San Pietro Apostolo.
Za Palazzo del Governatore je malé námestíčko Piazzale della Steccata so sochou maliara Parmigianina a Bazilikou di Santa Maria della Steccata. Pozrieť si môžete aj divadlo Regio di Parma v neoklasicistickom štýle s charakteristickým stĺporadím. My sme sa do vnútra nedostali, ale interiér je vraj naozaj krásny. Kúsok od divadla smerom k rieke sa dostanete k veľmi peknému palácu Palazzo della Pilotta, ktorý akoby pripomínal stredoveké hradby. Jeho spodná časť je tvorená arkádami.
Prešli sme ešte po obchodnej ulici Strada Cavour s množstvom obchodíkov a výkladov (áno, aj s parmskou šunkou) a dali si fakt výbornú pizzu. Naša cesta na druhý deň pokračovala k pobrežiu do oblasti Cinque Terre. Ráno nás ale prebudil extrémne silný lejak (nie, že by sme to na základe predpovede počasia nečakali). Kým sme preniesli veci z ubytovania do auta, neostala na nás nitka suchá. Napriek tomu sme sa vydali na niečo viac ako dvojhodinovú cestu. S malou dušičkou, že sa počasie možno zmení.
Cinque Terre – dediny na úpätí skál
Nezmenilo. Do jedného z najmalebnejších kútov Talianska sme dorazili v hustom daždi.
Národný park Cinque Terre (vznikol v roku 1999) sa skladá z piatich nádherných dediniek. Pestrofarebné domčeky sú zasadené do skalnatého pobrežia. Pre ťažkú prístupnosť boli po stáročia ochraňované pred vplyvmi vonkajšieho prostredia, vďaka čomu si zachovali svoju autentickosť. Od roku 1997 sú zapísané v UNESCO.
Kvôli unikátnemu terénu sú domčeky postavené na veľmi malom priestore, uličky sú úzke a budovy sa nachádzajú tesne jedna vedľa druhej. Vraj preto, aby ich nejako odlíšili, rozhodli sa ich namaľovať rôznymi pestrými farbami.
Každá z piatich dediniek (pomedzi ne vedú krásne turistické chodníky) je niečím výnimočná. Monterosso al Mare je najmodernejšia a jazdí sem najviac turistov pre piesočnaté plážičky. Manarola je zasa najpokojnejšia, nachádza sa v najstrmšej oblasti. Známa je ako rybárska dedina. Riomaggiore je výnimočná tým, že sa v nej nachádza jeden z najslávnejších chodníkov na svete Via dell' Amore (Chodník milencov). Vytesaný je do útesu nad morom. Vernazza býva označovaná za najpôvabnejšiu, ako jediná má prírodný prístav. Corniglia je najmenšia a najvzdialenejšia. Jediný spôsob, ako sa dostať k moru, je zísť po dlhom kamennom schodisku s takmer 400 schodmi. V jej okolí nájdete aj rozsiahle vinice, vinič rastie aj pomedzi budovy, centru dominuje gotický kostol San Pietro.
Toľko krásna teória, ktorú sme my ale overiť nestihli, keďže v hustom daždi sa nám v dedinkách túlať príliš nechcelo. Ale musíme povedať, že domčeky a výhľad na more boli prekrásne aj v lejaku, za slnečného počasia to musí byť naozaj fascinujúce.
Rozhodli sme sa teda vrátiť späť smerom k prístavnému mestu La Spezia. Na úpätí hôr sme sa zastavili na obed v jedinej otvorenej reštaurácii, kde sme si vychutnali výborné morské plody a asi najlepšie tiramisu, aké som kedy jedol. Spoločnosť nám robili asi tri generácie jednej miestnej rodiny, ktorá si vyrazila spoločne na tradičný nedeľný obed. A aj keď prišli autami, neodpustili si pohár kvalitného talianskeho vína.
Pisa – mesto so šikmou vežou
Prekračujeme „hranice“ Toskánska a poobede prichádzame do slávnej Pisy. Keď sa povie Taliansko, mnohým napadne práve toto mesto. Pôsobí nenápadne. Aj keď sme len zopár kilometrov od neho, nezdá sa, že by sme boli na skok od jednej z najznámejších pamiatok sveta. Ale predsa, ako sa úzkou cestou blížime k mestu, zjaví sa známa silueta šikmej veže.
Podarí sa nám zaparkovať pri miestnom ošarpanom supermarkete len päť minút chôdze od Námestia zázrakov (Piazza dei Miracoli), na ktorom sa nachádza všetko podstatné (šikmá veža, katedrála, baptistérium, múzeum a cintorín). Preštrikujeme sa ulicou a malým námestíčkom, ktoré sú posiate desiatkami stánkov so suvenírmi, zabočíme doľava a pred nami sa otvorí krása.
Už-už musí spadnúť
V popredí baptistérium, za ním katedrála, v pozadí sa týči šikmá veža. Tri krásne biele stavby na zelenom trávniku rovnom ako koberec. Tá šikmá veža je ozaj šikmá, až sa zdá, že každú chvíľu musí už-už spadnúť. Nevieme to vysvetliť, ale na fotkách až tak šikmo nevyzerá, pritom v skutočnosti je opticky fakt na spadnutie.
Na to, aby ste v Pise pobehali to najdôležitejšie, vám v pohode stačí poldeň. Čo sa týka vstupného, na vežu sa platí osobitne a je o čosi drahšie – 18 eur na osobu. Vstup do katedrály je zadarmo, ak si kúpite niektorý z lístkov. Na výber je katedrála + 1 pamiatka (okrem veže) za 5 eur, katedrála + 2 pamiatky (okrem veže) za 7 eur alebo katedrála + 3 pamiatky (okrem veže) za 8 eur. Ako som už spomínal, okrem veže a katedrály, je tu ešte baptistérium, múzeum sinopie a historický cintorín. Všetko pokope.
Päťloďová Katedrála Nanebovzatia Panny Márie (Santa Maria Assunta) má krásnu kupolu. Zaujmú vás určite aj bronzové dvere s výjavmi zo života Ježiša a Panny Márie či kazateľňa, ktorú podopierajú štyri stĺpy. Sú na nej reliéfy archanjela Michaela, Herkula a Ježiša Krista. Za katedrálou si všimnite aj sochu padlého anjela.
Najväčšie baptistérium v Taliansku
Baptistérium (teda krstiteľnica) je zvonku krásne, zvnútra vás zrejme trocha sklame svojou strohosťou. Jeho spodná časť je postavená v románskom slohu, vrch je zasa gotický. Je to najväčšie baptistérium v celom Taliansku. Jeho vnútro lemujú stĺpy a v stred leží bazén, v ktorom krstili deti. Vraj aj stavba baptistéria sa na nestabilnom podloží o čosi prepadla, nie je to však až tak viditeľné, ako v prípade veže.
Cintorín (Camposanto) bol založený ešte v 13. storočí. Umiestnili do neho rímske sarkofágy, ktoré boli dovtedy v katedrále. Vnútorné steny arkád cintorína zdobia fresky s viacerými výjavmi. Z niektorých išiel doslova strach. V múzeu nájdete sinopie, teda predbežné kresby, a prípravné výkresy k freskám z cintorína.
Ak vám vyjde čas, môžete sa ešte zatúlať o kúsok ďalej na pekné historické námestie Piazza dei Cavalieri. V jeho strede je socha Cosima I., námestie obklopujú viaceré impozantné paláce.
V miestnom bistre neďaleko od miesta, kde parkujeme, ešte niečo malé zjeme a podvečer už vyrážame do klenotu Toskánska – do slávnej Florencie.
Florencia – mesto Mediciovcov
Kolíska renesancie, monumentálne duomo a slávna bankárska rodina Medicovcov. To napadne asi každému, keď sa povie Florencia. Prichádzame do nej podvečer, začína sa pomaly stmievať. Ubytujeme sa na ľavom brehu rieky Arno, pretekajúcej centrom mesta priamo, pod námestím Piazzale Michelangelo. Námestie je zároveň krásnou vyhliadkou na historické centrum. Zvlášť pri západe slnka je plné ľudí vychutnávajúcich si tento úžasný pohľad.
Smerom k námestiu s vyhliadkou míňame krásnu záhradu ruží. Neskutočne romantické miesto. Ideálne napríklad na požiadanie o ruku pri západe slnka za tónov hry mandolíny pouličného umelca a scenériou duoma v pozadí. :-)
Pri pohľade na mesto vám udrie do očí monumentálnosť florentskej katedrály (duoma) Cattedrale di Santa Maria del Fiore. V historickom jadre pôsobí ako obor, ktorý leží v centra mesta. Jej kupola siaha do výšky 91 metrov. Navrhol ju Filippo Brunelleschi, dokončená bola v roku 1436. Aj dnes, po 600 rokoch, je najväčšou kupolou svojho druhu na svete.
Katedrála je obložená bielym, ružovým a zeleným mramorom. Rovnakým sú obložené aj veža zvonice a baptistérium, ktoré sú v jej tesnej blízkosti a tvoria akýsi komplex budov. Pohľad na tieto krásy z námestia Piazza del Duomo vám naozaj zoberie dych, je to niečo neopísateľné.
Pred katedrálou v rade nečakajte
Veľmi cenná rada. Lístok do kupoly (stojí 18 eur a zahŕňa aj baptistérium, zvonicu a múzeum) si kúpte na presný čas na webe aj niekoľko dní vopred (bez lístka na konkrétny čas sa do kupoly nedostanete; stránok je viac, my sme kupovali na grandemuseodelduomo.waf.it). Pred vstupom do samotnej katedrály sa totiž už od skorého rána tvorí niekoľkohodinový rad. Ak však pôjdete na kupolu (vchod z boku katedrály), budete prechádzať aj vnútrajškom katedrály, takže uvidíte aj jej interiér a ušetríte tak hodiny státia v rade. Navyše, z čoho sme boli viac ako prekvapení, vo vnútri katedrály, nech to znie akokoľvek zvláštne, nie je čo vidieť. Nevieme si predstaviť to sklamanie ľudí čakajúcich hodiny v rade pred katedrálou, keď po vstupe zistili, že sú to vlastne len strohé, nijako nezdobené vysoké múry.
Takmer tisíc schodov
Zato kupola zdobená je. Na freskách nájdete napríklad výjavy z inferna. No a výhľad z nej bol, samozrejme, úžasný. Na samotnú kupolu je zasa najkrajší výhľad z vedľajšej 85 metrov vysokej Giottovej zvonice. My sme to vyriešili tak, že hneď ráno, kým bolo menej ľudí, sme išli do zvonice a baptistéria, a čas výstupu na kupolu sme si zarezervovali okolo obeda. Nemusím teda zdôrazňovať, že sme vyšliapali takmer tisíc schodov (do zvonice hore a dole a na kupolu hore a dole).
Krásne je aj baptistérium. Pôvodný pôdorys tvorí osem rovnako dlhých stien, neskôr bola pridaná obdĺžniková prístavba. Najvzácnejšie na ňom sú bronzové vstupné dvere s bohatým zdobením.
Dávidova socha
Druhým srdcom mesta je námestie Piazza dela Signiore, ktorého dominantou je Palazzao Vecchio (v preklade starý palác) s vežou s hodinami. Práve pred palácom kedysi stála slávna päťmetrová socha Dávida vytesaná Michelangelom z jedného kusu mramoru v roku 1502. Stojí tu aj dnes, avšak len jej verná kópia, originál tohto Michelangelovho skvostu si môžete pozrieť v múzeu Akadémie. Na námestí nájdete aj Neptúnovu fontánu. Kruh pred ňou označuje miesto, kde bol upálený kazateľ Savonarolu.
Most plný zlata
Od námestia Piazza dela Signiore je to len kúsok k najstaršiemu mostu Florencie Ponte Vecchio (teda „starý most“). Do roku 1218 bol jediným mostom cez rieku Arno. Zároveň to je jediný most, ktorý počas Druhej svetovej vojny nezničili ustupujúce nemecké vojská.
Je malebný. Zvonku akoby naň pristavali malé domčeky. Kedysi na ňom predávali aj mäsiari a rybári, dnes tu nájdete výhradne klenotníctva a zlatníctva. Je krásne prejsť sa po ňom, keď sú otvorené. Svoje čaro má však aj v noci, keď sú pozatvárané a výklady tvoria akoby puzzle, ktorými je most obložený.
Zaujímavý je aj tým, že ponadeň vedie koridor, ktorý využívala výhradne rodina Mediciovcovu na presun medzi svojimi palácmi – už spomínaným Palazzo Vecchio a renesančným Palazzo Pitti, ktorý je na druhej strane rieky. Aj ten sa oplatí navštíviť. Nájdete v ňom mnoho múzeí. Po ich prehliadke si môžete oddýchnuť v rozsiahlych záhradách Giardino di Boboli.
Na brehu rieky, neďaleko mosta Ponte Vecchio, nájdete svetoznámu galériu Uffizi. Na ňu je vraj tiež dobré kúpiť si lístok vopred. Pôvodne mala slúžiť ako sídlo florentských úradníkov a súdov. Dnes je však jednou z najvýznamnejších a najcennejších zbierok výtvarného umenia sveta. Nachádzajú sa v nej majstrovské diela Botticelliho Jar a Zrodenie Venuše, aj nedokončené dielo Leonarda da Vinciho - Zvestovanie. Uchováva tiež umeleckú zbierku rodu Mediciovcov. Dúfam, že nebudeme vyzerať ako kultúrni barbari, ale my sme jej návštevu pre krátkosť času vynechali a vybrali sme sa radšej túlať sa mestom.
Fascinujúce kostoly
Okrem „duoma“ má Florencia mnoho nádherných kostolov a aj synagógu. Na námestí Piazza della Santissima Annunziata nájdete prenádhernú baziliku s fantastickým stropom a kupolou, o ktorej sa v cestovateľských príručkách príliš nepíše, je však naozaj ohromujúca, nevynechajte ju.
Na námestí Piazza San Croce stojí zasa prekrásna Basilica di Santa Croce di Firenze. Aj jej zadná časť, ktorou do nej vchádzate, je obložená zeleno-bielym mramorom, podobne ako „veľké dumo“. V bazilike sú pochovaní Machiavelli, Michelangelo, Vasari, Ghiberti, Galilei a ďalšie významné osobnosti.
Rovnako tak katedrála Santa Maria Novella stojaca na rovnomennom námestí je z jednej strany obložená bielo-zeleným mramorom. Ak prídete do Florencie vlakom, bude bazilika zrejme to prvé, čo uvidíte, keďže tesne vedľa nej je hlavná vlaková stanica.
Kúsok od nej smerom do centra narazíte na Basilica di san Lorenzo s charakteristickou kupolou. Aj jej architektom bol Brunelleschi. V jej kaplnke nájdete náhrobky Lorenza a Giuliana, ktoré zhotovil Michelangelo.
Určite si kúpte niečo z kože
Ak budete pri tejto bazilike, nevynechajte návštevu tržnice (Mercato di San Lorenzo), je len o ulicu ďalej. Už keď k nej budete uličkou Via dell´Arient prichádzať, budete sa predierať množstvom pouličných stánkov s tisíckami kožených tašiek, opaskov, kufrov... Nemusíte sa báť, je to naozaj koža. Florencia je preslávená predajom kvalitných kožených výrobkov. Ja som si doniesol na pamiatku kožený opasok aj koženú peňaženku. Cenu treba, samozrejme, zjednávať.
Najlepšie sa najete na tržnici
Keď sa pomedzi stánočky preštrikujete do tržnice, vaše chuťové bunky zažijú orgazmus. Všade visia prošutá a najrôznejšie salámy, sudy sú plné olív a sušených paradajok. No a samozrejme parmezán, všade samý parmezán. Celá tržnica hrá jednoducho farbami a chuťami. Ak vás niečo zaujme, pokojne poproste, nech vám dajú kúsok na ochutnanie, sú veľmi ochotní. Na dolnom poschodí sa viac kupujú suroviny, horné je zasa viac-menej vyhradené pre hotové jedlá. Ale keďže výnimka potvrdzuje pravidlo, my sme si na spodnom poschodí dali famózne plátky krvavého stejku s opekanými zemiačikmi. Pohár ružového vínka nemohol chýbať.
Florencia je skrátka fantastické mesto s úžasnou atmosférou a históriou. Ak v nej budete, hodinku cesty autom smerom na Sienu sa nachádza malé mestečko, ktoré akoby zostalo zakonzervované v stredoveku. Volá sa San Gimignano a obísť ho by bolo hriechom.
San Gimignano – mesto stredovekých veží
Cestou vinúcou sa pomedzi vinice a olivovníky stúpame do kopca. Až sa pred nami objaví silueta kamenného mesta, nad ktorým sa týčia veže. Nie dve, ale mnoho veží. Stredoveké mesto obkolesené kamennými hradbami stojí na pahorku, akoby chránilo okolité nížiny. Ten pohľad sa vryje do pamäti.
Saláma z čiernej svine
Zaparkujeme na verejnom parkovisku (je ich tu viac a sú dobre značené, hľadajte nápis Parchieggo) dole pod hradbami pod ulicou Via Bagnaia. Vydáme sa smerom hore, k starobylému mestu. Ideme dlhou rovnou ulicou Via Folgore da S. Giminanio až narazíme na jednu z dvoch hlavných ulíc mestečka, na Via San Matteo. Na nej zabočíme doľava smerom k centru. Na tejto ulici nájdete množstvo obchodíkov s miestnymi potravinami a suvenírmi. Nepôsobia však komerčne, práve naopak, veľmi domácky. Kúpime si tu špeci salámu vyrobenú z nejakej miestnej špeci čiernej svine, ktorú vraj nikde inde nenájdete, a pomalou chôdzou sa dostávame až na krásne námestíčko Piazza del Duomo.
Všade samé veže
Na námestí vás ihneď upútajú tri dominantné veže. Torre Chirgi a Torre Rognosa naľavo a veža radnice v Palazzo Comunale (najvyššia veža v meste) oproti. Vidieť aj ďalšie dve veže na vedľajšom námestí Piazza Delle Erbe. No a aby ich nebolo málo, ďalšia je smerom na námestie Piazza Della Cisterna. Veže sú vlastne symbolom mesta. Stavali ich bohaté rody. Kedysi ich tu bolo až 72, zachovalo sa ich 15. Sadáme si na schody pred katedrálou a vychutnávame si pohľad na vežatý stredovek.
Kupujeme si lístok do katedrály, múzea a na vyhliadku z radničnej veže. Inak, v informačnom centre dostanete jednoduchú mapku s najvýznamnejšími bodmi, kam sa ísť pozrieť, stačí sa jej držať. Budova múzea je naozaj krásna s maľovanými freskami. Vystupujeme na vežu. Z vtáčej perspektívy máme stredoveké mestečko obkolesené zvlnenou pahorkatinou ako na dlani. Odtiaľto môžeme spočítať aj všetky jeho vežičky.
Na jednej strane mesta nájdete pevnosť Montestaffoli, ktorú tu vybudovali za ich nadvlády Florenťania. Obklopuje ju park Parco della Roca. Je odtiaľto pekný výhľad. Presne na opačnej strane mestečka je zasa Castello Di San Gimignano. Trošku nás sklamal, keďže v ňom nebolo moc čo vidieť. Vedľa neho je ešte pamiatka Chiesa san Lorenzo in Ponte.
Nevynechajte svetoznámu zmrzlinu
Ak pôjdete tým smerom, budete určite prechádzať námestím Piazza Della Cisterna (je hneď vedľa Piazza de Duomo). Nesmiete tu obísť svetoznámu zmrzlinu Gelateria Dondoli. Zvyknú pred ňou stáť dlhočizné rady. My sme mali šťastie a k skvelej zmrzline sme sa dostali po chvíľke. Ak by ste mali záujem, v rohu trojuholníkového námestia nájdete aj múzeum tortúry. Počas potuliek stredovekým mestečkom si môžete na Piazza San Agostino pozrieť ešte kostolík.
Po celom dni strávenom v San Gimignane sa pomaly vraciame ulicou Via Folgore da S. Giminanio späť k autu. Navštívime na nej ešte galériu moderného umenia. Má krásny pokojný parčík a oplatí sa tu prísť aj preto, že z jedného jej okna je prekrásny pohľad na veže tohto skvostného mesta. Posilnení sendvičom, ktorý pre nás pripravila v malej kaviarničke milá teta, sa vydávame do ďalšieho obrovského skvostu Toskánska, do Sieny.
Siena – mesto uličiek stredoveku
Siena žije akoby v tieni Florencie (v minulosti spolu bojovali a Siena tento boj prehrala – preto zostalo aj jej duomo sčasti nedokončené a je menšie, než to vo Florencii). Ale je neskutočne krásna. Je to azda najkrajšie mesto s najšpecifickejšou atmosférou, aké sme na našom tripe navštívili. A to boli Verona či Bergamo fantastické. Benátky a Florencia sú zasa napriek ich kráse v porovnaní so Sienou príliš rušné. Siena v sebe spája krásu historických uličiek a famóznych námestí s tou správnou mierou turizmu, keď sa v nej človek necíti stiesnený.
Prvé príjemné prekvapenie prichádza už po ceste do Sieny. Mail. Z ubytovania. Ako pozornosť nám dávajú apartmán s terasou. Zaparkujeme, vojdeme dnu, okenice zatvorené, s malou dušičkou ich idem otvoriť. Roztiahnem ich a až mi srdce poskočí. Terasa s nádherným výhľadom priamo na historické centrum. Až sa nám tento pohľad nechce opustiť a ísť do mesta, ale večer sa tam predsa len vydáme.
Centrum Sieny je od roku 1995 zapísané v UNESCO, do historického jadra sa vstupuje bránami. Najväčšou z nich je Porta Romana. Ideme ulicou Via Giuseppe Garibaldi, odbočíme na Via dei Montanini, pokračujeme historickou ulicou plnou kamenných palácov stále rovno, až dorazíme k srdcu Sieny. K námestiu Piazza del Campo. Keď ho uvidíte, zatají sa vám dych, je neskutočne krásne.
Paláce skláňajúce sa pred radnicou
Celé námestie sa zvažuje k radnici a fantastické paláce vyzerajú, akoby sa jej klaňali. Námestie žije čulým ruchom. Všade posedávajú ľudia. Priamo na zemi. Pozor, rada! Sedieť na zemi môžete, ležať už nie. Normálne to kontrolovala policajtka, ktorá ľudí, ktorých ležali, prišla upozorniť, že si musia sadnúť. Inak, priamo na námestí sa každoročne konajú svetoznáme historické dostihy Palio. Snáď budete mať šťastie a Sienu navštívite v čase ich konania.
Jeho dominantou je spomínaná gotická radnica Palazzo Pubblico postavená na prelome 13. a 14. storočia. Jej fasádu tvoria napoly travertín a napoly tehly. Sú na nej iniciály IHS, teda monogram Ježiša Krista. Na úrovni prvého poschodia je aj erb Mediciovcov.
Vypína sa nad ňou 102 metrov vysoká veža Torre del Mangia. Dokážete sa na ňu dostať, stačí si zaplatiť vstupné a vyšliapať 412 schodov. Pri veži nájdete aj kaplnku Capella di Piazza, je pamiatkou na morovú skazu z roku 1348.
Na druhej strane námestia oproti katedrále žblnká Fonte Gaia, teda Fontána radosti z 15. storočia. Môžete si pozrieť jej krásne mramorové reliéfy. Síce už nie tie originálne (zvesili ich v 19. storočí a dnes sú v Museo Civico), ale aj tak je fontána pekná.
Pokojné duomo
Oveľa pokojnejším než námestie Piazza del Campo je neďaleké námestie pred katedrálou, teda Piazza del Duomo. Románsko-gotická trojloďová katedrála Nanebovzatia Panny Márie (Santa Maria Assunta) je nádherná. Veľmi pripomína tú vo Florencii, avšak je menšia. Zvonku je obložená pruhmi z tmavého a bieleho mramoru a je výrazne zdobená. Špeciálne v noci, keď sa námestíčko vyprázdni, panuje pred ňou úplný pokoj a ticho. Pohľad na ňu sme si vychutnávali dlhé desiatky minút.
Dnu sme sa išli pozrieť na druhý deň. Na to, aby ste sa do duoma dostali, musíte si kúpiť lístok v turistickom centre. Nájdete ho v rohu námestia. Na výber sú viaceré možnosti. My sme si kúpili lístok, vďaka ktorému sme sa dostali do katedrály, do baptistéria a na hradby.
Prechádzka po hradbách
Duomo je zvnútra úžasné, ťažko to opisovať, musíte sa tam pozrieť. :-) „Nalepené“ na katedrálu z druhej strany je baptistérium, ktoré je tiež krásne. Perfektným zážitkom je prechádzka po časti hradieb, z ktorých sme mali krásny výhľad na duomo aj na námestie s radnicou. Jediné, čo nám tieto chvíle kazilo, boli pracovníčky, ktoré akoby nás stále poháňali, aby sme už išli preč. A to napriek tomu, že na hradbách nebol pretlak turistov. Inak, s myšlienkou, že by ste sa na nich odfotili so selfie palicou, sa rozlúčte, to vám ihneď zakážu (aj napriek tomu, že okolo vás žiadni iní turisti nie sú).
Siena má aj mnoho iných lákadiel. Baziliku Basilica Cateriniana Sam Domenico, kostol San Francesco či kostolík Fontegiusta s prekrásnym mramorovým oltárom. Najkrajšie je len tak túlať sa jej ulicami, z ktorých kričí história ako nikde inde. Ale pozor, nezasnívajte sa príliš, pretože po úzkych uličkách jazdia Taliani na skútroch či vespách tak nemilosrdne, že aj my sme museli zopárkrát uskočiť.
San Maríno – štátik v štáte
Naša cesta pokračuje do miništátiku San Maríno. Je to vlastne mestečko týčiace sa na skale na vrchole kopca Monte Titano (aj keď najväčším mestom tejto republiky je mestečko Dogana dole pod kopcom).
Dominantou San Marína je hrad La Rocca. Pod ním sa v úzkych uličkách krútia historické paláce a domy. Miništátik má rozlohu len 61,2 kilometrov štvorcových. Zaujímavosť: v tejto republike je registrovaných viac áut než má obyvateľov.
Nanešťastie, práve v San Maríne nás zastihol dážď, takže sme si
ho nemohli užiť naplno. Aj napriek tomu sa vyberáme uličkami k hradu. Jeho tri veže (Guaita, Montale, Cesta) sú aj v štátnom znaku na modro – bielej zástave San Marína. Okolie hradieb si prejdete ľahkou turistikou, určite si urobíte krásne fotky. Zo skaly, na ktorej je hrad postavený, je úžasný výhľad na okolité údolia.
Z hradu sa vraciame späť do historických uličiek. Nevynechajte Piazza della Libertà, na ktorej stojí radnica. Palazzo Publicco je zároveň múzeom. Veľmi pekný je kostol Chiesa di San Pietro. Dole pod kopcom nájdete aj múzeum Ferrari.
V jednom z obchodíkov si ešte kupujeme od miestnych starších pánov olivový olej a limončelo (tradičný taliansky sladký alkohol s citrusovou príchuťou) a večer vyrážame do Rimini. Od San Marína je vzdialené len pol hodinky jazdy.
Rimini – dovolenkové mesto s históriou
Prichádzame za tmy. Ubytujeme sa v luxusnom hoteli pri pláži, ktorý zoženiete mimo sezóny za zhruba tretinovú cenu toho, čo by stál v top sezóne. Dostávame izbu na najvyššom poschodí s výhľadom na more, dáme si pohárik limončela. Kým ideme spať, stihneme si ešte pozrieť nákupnú promenádu a dať si fakt skvelú pizzu so slanými ančovičkami (sardelami).
Rimini väčšina Slovákov pozná ako dovolenkovú destináciu (klasická talianska dovolenková dvojička Rimini + Bibione :-) ). Okrem krásnych pláží má však Rimini veľa ponúknuť aj čo sa histórie týka.
Do historického centra sa ideme túlať po výdatných hotelových raňajkách. Zaparkovať môžete na Parcheggio Tiberio. Priamo pri ňom nájdete zachovaný antický Tibériov most, premosťujúci kanál ústiaci až do mora. Most je bránou do historického jadra mesta. Ešte predtým, než cezeň prejdete, choďte sa určite prejsť doľava ulicou Via S. Giuliano a priľahlými uličkami. Nájdete tu veľmi pekný kostol Chiese San Giuliano Martire a krásne farebné domčeky s rôznymi maľbami na stenách. Cítili sme sa tu naozaj veľmi dobre.
Keď sa nabažíme pestrofarebných domčekov, prejdeme Tibériovým mostom a vydáme sa ulicou Corso d´ Augusto (pretína historické centrum mesta z jednej strany na druhú) smerom k hlavnému námestiu Piazza Tre Martiri. Predtým však ešte prídeme (bude po pravej ruke) k nádhernému námestiu Piazza Cavour. Na jeho čele stojí divadlo. Keď ho obídete, dostanete sa k pekne upravenému hradu Castel Sismondo.
Vrátime sa ale späť na hlavnú ulicu. Navštívime múzeum, ktoré je urobené naozaj dobre. Počítačové animácie vám vykreslia, ako mesto Rimini vyzeralo za antických čias. Prekvapilo nás, ako bolo vybudované. Nechýbala tu ani aréna, ktorá sa, žiaľ, nezachovala. Prichádzame na námestie Piazza Tre Martiri. Medzi palácmi je dominantná veža so zvonicou a dvoma hodinami – klasickými aj slnečnými.
Užijeme si pekné námestie a vydávame sa po ulici ďalej, až natrafíme na Augustov oblúk, najstaršiu stavbu mesta. Pochádza z 1. storočia pred Kristom. Pofotíme sa pri ňoma ideme do neďalekej tržnice.
Skladá sa z dvoch častí. V prvej voňajú mnohé druhy čerstvých rýb, druhá hrá zasa rôznymi farbami ovocia a zeleniny. Kúpime si voňavé jahody a ideme si oddýchnuť na širočiznú pláž. Voda je ešte pomerne studená, omočíme si teda len nohy, ale slnko už príjemne hreje.
Po pár hodinách oddychu na vychytenej pláži, ale zatiaľ úplne prázdnej, nasadáme do auta. Máme namierené do Bologne, v ktorej strávime dve najbližšie noci.
Bologna – mesto arkád
Musíme sa priznať, že Bologna nás vlastne sklamala. Čakali sme akosi viac. Ale to môže byť spôsobené všetkými tými krásami, ktoré sme na tripe už videli a ak by sme do Bologne prišli ako do prvej, respektíve lietadlom len na otočku na víkend, bolo by to možno iné.
O Bologni sa hovorí, že je mestom, v ktorom nikdy nezmoknete. A je to skutočne tak. Nie že by pršalo, keď sme tam boli, ale všade sú arkády, pod ktoré sa viete skryť aj pred dažďom, aj pred slnkom.
Nedostavaná bazilika
Srdcom mesta je námestie Piazza Maggiore. V jeho strede stojí Palazzo Re Enzo. Hneď vedľa neho je známa Neptúnova fontána. Jednu stranu námestia tvorí radnica Palazzo Comunale.
Dominantnou je však bazilika Basilica di San Petronio. Pôsobí zvláštne, pretože ju nikdy nedokončili. Vraj preto, aby neprekonala Baziliku svätého Petra v Ríme. Do polovice je obložená bielym a ružovým mramorom, vrchná časť je iba z tehly. V jej vnútri vás zaujme freska Inferno od Giovanniho da Modena z roku 1410 zobrazujúca peklo.
Kúštik za námestím nájdete ďalší zo symbolov mesta. Kamenné veže Due Torri. Na vrchol vyššej z nich (Torre degli Asinelli), ktorá má bezmála 100 metrov, si môžete vyšliapať po takmer 500 drevených schodoch. Výhľad však stojí za to. Lístok na presný čas si odporúčame kúpiť online v predstihu. Nižšia z veží, má „len“ 47 metrov, je trošku naklonená, čím pripomína vežu v Pise. Čo nám prekážalo, bola doprava v bezprostrednej blízkosti veží. Akosi rušila tú peknú atmosféru.
„Manhattan stredoveku“
Inak, vežami bola Bologna vraj v minulosti posiata. Vyzerala ako „stredoveký Manhattan“. Zachovalo sa ich len pár. Niektoré sú dokonca v súkromnom vlastníctve. Pri jednej z nich sme stretli vychádzajúceho postaršieho pána, spýtali sme sa ho, či je otvorená. Odvetil, že síce otvorená je, ale on v nej býva. A naozaj, na okienkach mal aj pekné muškáty.
Nie ďaleko od spomínaných veží Due Torri nájdete námestíčko Piazza della Mercanzia s krásnym palácom. Za vežami je aj pekný kostol Santi Bartolomeo e Gaetano. V Bologni nájdete celkovo množstvo kostolov. Pri ich návštevách myslite na to, že počas poobednej siesty sú zatvorené. Okrem už spomínanej hlavnej baziliky Basilica Di san Petronio je neďaleko hlavného námestia aj krásna Cattedrale Metorpolitana di San Pierto. Už z námestia Piazza Magiore uvidíte oranžovú kupolu so zelenou strechou. To je zasa kostol Santuario di Santa Maria della Vita. O čosi ďalej je Bazilica di san Domenico. Na Piazza San Stefano sa hrdo vypína Basilica di Santo Stefano. A takto by sme mohli pokračovať ďalej.
Turistickým lákadlom je aj okienko v stene v uličke Via Piella.
Pohľad cezeň vás má vraj preniesť do Benátok. Pozeráte sa totiž na vodný kanál Canale delle Moline (keď sme tam boli my, bol takmer vyschnutý), ponad ktorý spája dve budovy malý prechod (asi paralela s benátskym Mostom vzdychov). No, tak aby som si tu predstavil Benátky, to by som musel mať naozaj bujnú predstavivosť.
V centre navštívime ešte slávnu bolognskú univerzitu. Je to v podstate nenápadná budova. Môžete sa tu poprechádzať chodbami, kde študovali velikáni ako Kopernik, Petrarca či Umberto Eco. Zdobená je množstvom erbov rodín, ktorých potomkovia na tejto jednej z najstarších univerzít sveta študovali.
Misa plná salám
Začína nás premáhať hlad. V uličke Via Clavature, ktorá je doslova preplnená malými stolíkmi reštaurácií, si objednávame typické bolognské jedlo (nie, nie sú to špagety): taniere naložené rôznymi druhmi salám, šuniek, prošút a syrov. K tomu čerstvé miestne pečivo. Božský pocit. Naberáme silu, čaká nás totiž poriadny zaberák. Návšteva ďalšieho symbolu mesta, ktorý však nie je v jeho centre, ale na kopci nad mestom - katedrály San Luca.
Inak, práve k nej vždy smeruje prvá etapa svetoznámych cyklistických pretekov Giro d´Italia. Je piatok, preteky sa začínajú na druhý deň ráno. Je to naozaj náhoda, keď sme trip plánovali, nevedeli sme to. Večer slávnostným otváracím ceremoniálom na Piazza Magiore však nepohrdneme. Ešte predtým si však ideme pozrieť trasu, ktorá na druhý deň na cyklistov čaká.
Najdlhšie arkády sveta
Miestna MHD nás privezie k začiatku arkád, k bráne Arco Del Meloncello. Nejaký bus ide vraj aj vyššie, ale čakať naň sa nám nechce. „Pfff, pár schodov dohora v pohode vyšliapeme,“ povieme si. Chyba. Boli to stovky schodov do kopca popod arkády. Spätne zisťujem, že sme šliapali takmer 4 kilometre. Prešli sme celú krížovú cestu. Doslova.
Časť cesty lemujúcej arkády už uzavreli pre blížiace sa preteky. Množstvo cyklistov šliape do pedálov, aby si deň pred súťažou prešli rovnakú trasu, akou pôjdu už o pár hodín najlepší cyklisti sveta.
Pre miestnych je zasa beh popod arkády k San Luca a späť zjavne obľúbenou športovou aktivitou. Stretli sme ich desiatky. Míňame štadión miestneho futbalového klubu aj honosné vily, ktoré majú krásny výhľad na mesto. Za každým zatočením arkád dúfame, že už-už uvidíme katedrálu. A stále nič, len ďalšie desiatky nekonečných schodov. Bez vody polovyčerpaní však nakoniec ku krásnej bordovej katedrále dorazíme. Pozrieme si jej interiér, vonku si zasa vychutnáme výhľad na šíre kopce a doliny.
Do mesta sa vraciame podvečer a po spomínanom slávnostnom ceremoniáli k Giro d´Italia sa poberieme uličkami popod arkády na ubytovanie.
Ráno vstávame o čosi skôr, aby sme sa vyhli uzáverám v súvislosti s pretekmi. Autom vylezieme ešte na jednu vyhliadku nad mestom. K Chiese di San Michele in Bosco. Nájdete tu aj nemocnicu. Pravdupovediac, vyhliadka odtiaľto je zrejme o čosi krajšia než tá včerajšia zo San Luca, pretože je bližšie k mestu a pohľad na historické centrum si tak vychutnáte lepšie.
Vyrážame z Bologne do Padovy. Náš tripík sa chýli pomaly k záveru.
Padova – mesto svätého Antónia
V Padove sa ubytujeme neďaleko známeho elipsovitého námestia Prato Della Valle obohnaného desiatkami krásnych sôch. Námestie má zvláštne čaro. Je úplne iné ako všetky, ktoré sme doteraz videli. Elipsa so sochami a malými mostíkmi ponad vodu je ešte akoby zasadená do obdĺžnikového rámika. Ten tvoria z dvoch strán pekné paláce. Najkrajším je oranžový Lodge Amulea s dvoma radmi arkád.
Neviem, či je to šťastie alebo nešťastie, ale práve v sobotu bývajú na námestí veľké trhy. Nájdete na nich najmä oblečenie. Na jednej strane fajn, že sme si ich mohli pozrieť, na druhej sme nemali až taký pôžitok z námestia. Hneď vedľa je krásna katedrála s byzantským nádychom s presne ôsmimi striebristými kupolami, určite ju neobíďte.
Patrón stratených
Mimochodom, ľahko si ju môžete pomýliť s najväčším symbolom a dominantou mesta – s Basilica di Sant´Antonio di Padova – ktorá jej je zvonku na prvý pohľad vskutku podobná (má inak tiež osem veľkých kupol). Zasvätená je svätému Antonovi Padovskému, ktorý tu je i pochovaný. Keďže je patrónom stratených, v bazilike nájdete i jednu veľmi sugestívnu časť, v ktorej ľudia nechávajú odkazy a prosia Boha a svätého Antónia, aby im priviedli späť ich najbližších, ktorí sa stratili a už sa domov nikdy nevrátili.
Bazilika je vo vnútri vskutku nádherná, budete sa v nej otáčať s otvorenými očami aj ústami. Keď si ju prejdete, môžete pokračovať ešte prechádzkou rozsiahlym komplexom kláštora v jej bezprostrednej blízkosti. Na pamiatku si domov odnášame drevený vyrezávaný krížik.
Pred bazilikou stojí socha na Gattamelata od slávneho florentského sochára Donatella. Historickými ulicami ideme ďalej do centra. Prichádzame k famóznemu niekdajšiemu súdnemu palácu Palazzo della Ragione. Z jednej strany ho obklopuje Piazza delle Erbe, z druhej Piazza Della Frutta. Budova je fantastická zvonka a podľa fotiek fresiek aj zvnútra (tam sme sa nedostali, pretože sa tam práve konala nejaká akcia). Tri arkádovité poschodia zakončené prenádhernou strechou, ktorá je vraj najväčšou strechou nepodopretou stĺpmi v Európe.
Chuťové poháriky idú vyskočiť z úst
Na spomínanom Piazza della Erbe je obrovský trh so všetkým ovocím a zeleninou, aké si viete predstaviť. Z jedného zo stánkov hrá na námestí tanečná hudba, neskutočná atmoška. Pod arkádami paláca sa zasa predáva mäso najrôznejšieho druhu. Chuťové poháriky idú vyskočiť z úst.
Nakúpime si salámu, olivy, čerstvé pečivo a poberieme sa na vedľajšie námestie Piazza dei Signori. Na ňom je zasa trh s oblečením. Obídeme ho a prisadneme si na široké schody k Talianom vychutnávajúcim si deň pojedaním dobrôt z trhu. Dominantou námestia je 30 metrov vysoká veža Torre dell´ Orologio s orlojom. Je vstupnou bránou do paláca Carrara. Na druhom konci námestia nájdete červený kostol Chiesa di San Clemente s krásnym oltárom.
Ak zabočíte doľava, ulička Via Monte di Pietá vás privedie na Piazza Duomo pred padovské duomo s katedrálou Cattedrale di Santa Maria Assunta. Neobíďte ani malé baptistérium.
Pozrieť si môžete ešte Piazza Cavour či Piazza Garibaldi, pekná je aj Chiesa degli Eremitani, prípadne navštíviť botanickú záhradu či prírodné múzeum venujúce sa hmyzu a špeciálne motýľom Esapolis. Troška ďalej od centra je prekrásna kaplnka Scrovegniovcov s hviezdnym stropom.
Musíme povedať, že v Padove sme natrafili na najmenej prívetivých ľudí. Pritom vo zvyšku Talianska boli extrémne milí a ochotní. Ale ktovie, možno to bola len náhoda a v Padove sme stretli tých nesprávnych.
Večer si ešte na dolnom oblúkovitom námestí vychutnáme pri fontáne fľašu vína a ideme spať. Na druhý deň nás čaká dlhá cesta domov. Ráno sa ešte zatavíme na omšu v spomínanej katedrále pri námestí. Vyrážame do Bratislavy.
330-tisíc krokov, 200 kilometrov peši a 2 800 kilometrov v aute. Na tento trip po Taliansku my dvaja nikdy nezabudneme. :-)
