Nehľadiac na obavy okolia a klišé predsudky o neodvratnom prepadnutí auta na prvom rumunskom parkovisku si nastavujeme budík na piatu. O hodinu s naloženým kufrom už ukrajujeme prvých niečo viac ako 600 kilometrov z našej, ako sa neskôr ukáže, celkovo takmer dvaapoltisíc kilometrov dlhej jazdy.
Pred vstupom do prvého rumunského mesta Oradea za maďarsko-rumunskými hranicami sa zastavujeme kúpiť si diaľničnú známku. Mesačná nestojí v prepočte ani 7 eur.
Skúste si predstaviť tie najnevkusnejšie, krikľavými farbami hýriace domy s množstvom vežičiek. Tak presne takto vyzerajú domy bohatých Rómov v dedinách v okolí mesta Oradea. Inak Rómov je v Rumunsku zhruba rovnaké percento ako u nás, to len ak by mal niekto mylnú predstavu, že čo Rumun, to Róm. Nechávame za chrbtom prihraničné mesto Oradea a tešíme sa na našu prvú zastávku, mesto Kluž (Cluj-Napoca).
„Hlavnému mestu“ Sedmohradska alebo tiež Transylvánie dominuje nádherná gotická katedrála svätého Michala. Stojí pred ňou socha najznámejšieho klužského rodáka kráľa Mateja Korvína. O pár sto metrov ďalej nájdete pravoslávny chrám, oproti nemu žltú budovu divadla. V jednej z uličiek nájdete aj pekný podnik, ktorý vlastní Slovák. Ak sa u neho zastavíte, okrem interiéru podniku oceníte aj jeho tipy a rady.
Parkovanie za 60 eur
V meste nájdete viacero múzeí a tiež vraj aj pekný skanzen, ktorý sme my už navštíviť nestihli, pretože po rannej prechádzke romantickým parkom sme mali na pláne vyraziť do soľnej jaskyne Turda. Od Klužu je vzdialená necelú hodinku jazdy autom. Cenná rada: ak budete v Kluži parkovať v centre mesta, dajte si pozor na to, že po viac ako troch hodinách sa cena parkovania strojnásobuje.
Za každú hodinu tak zaplatíte tri eurá, čo pri 20 hodinách parkovania vyjde na 60 eur (to však nezistíte, keďže informácia je napísaná len po rumunsky). Ošemetnú situáciu sme na radu miestnych vyriešili tak, že sme použili tlačidlo „stratený lístok“, a tak nás celodenné parkovanie pri katedrále
vyšlo nakoniec 7 eur :-).
Tam, kde ťažili soľ už starí Rimania
Po peripetiách s parkovaním sme nakoniec vyrazili podľa plánu a poobede sme už boli pri soľnej jaskyni Turda. Soľ v nej ťažili už starí Rimania, s ťažbou sa prestalo v období pádu komunizmu. Hĺbka a veľkosť jaskyne vás určite ohúria, nám však prekážalo, že z jaskyne je dnes akési zábavné centrum, v ktorom si môžete zahrať ping-pong či sa povoziť na ruskom kolese.
Áno, priznávame, ani my sme neodolali a vystáli sme si asi 30-minútový rad, aby sme si začlnkovali na soľnom jazere na dne jaskyne. Pekný zážitok, ale taká Wieliczska v Poľsku sa vám bude páčiť asi viac. Ďalšia rada: jaskyňa má dva vstupy, na oboch stranách kopca. Preto, ak si nechcete spestriť deň aj turistikou, vyjdite tým istým vstupom, ktorým vojdete, aby ste našli auto.
Ak budete v jaskyni Turda, obetujte dve hodinky navyše a zastavte sa aj v samotnom mestečku Turda. Nájdete tu širokú ulicu s množstvom historických domov a dva chrámy.
Večer už prichádzame do jedného z najkrajších stredovekých miest, aké sme kedy videli – Sighisoara. Keď na mesto padne tma a maličké námestie s pestrofarebnými domčekmi, za ktorým sa týči veža s orlojom, osvetlia lampy, máte pocit, že ste sa vrátili v čase minimálne o 600 rokov späť. Tá atmosféra pokoja nočného historického mestečka a jeho úzkych uličiek je neopísateľná.
Truhla s ožívajúcou mŕtvolou
V jednej z nich sa nachádza aj rodný dom Vlada Tepeša – legendárneho Draculu opradeného nepravdivými historkami o jeho krvilačnosti. Je snáď jediným komerčným miestom tohto pomerne malého mestečka zapísaného v Unesco. V dome sa nachádza reštaurácia a na jeho najvyššom poschodí si môžete zaplatiť vstup do izby, v ktorej sa Vlado Tepeš narodil. Komercia, ale predsa sa nám to páčilo – všade tma, hrá hororová hudba, v miestnosti dlhý stôl s masívnymi drevenými stoličkami. V predsieni leží truhla a v nej mŕtvola človeka. Zrazu sa začne prebúdzať a vycerí na vás pravé zuby upíra.
K výhľadu na mesto vedú tzv. schody študentov. To preto, že keď z nich vyjdete, objaví sa pred vami lýceum, vedľa neho stojí kostol obkolesený historickým cintorínom. Schody nemôžete prehliadnuť, pretože po kopci nad mestom sa kľukatia ako had. Na námestí si ešte stihneme dať obed a už nasadáme do auta, aby sme večeru stihli v druhom najväčšom meste Rumunska, v Brašove.
Nápis v štýle „Hollywood“
Historické centrum mesta je zasadené medzi kopce. Na jednom z nich je biela strážna veža s vyhliadkou, na druhom obrovský biely nápis BRASOV v hollywoodskom štýle. Na prvý pohľad sa nám ten nápis zdal ako reklama na gýč, postupom času si však človek naň zvykne a začne sa mu aj páčiť. Rumuni majú celkovo na nápisy na kopcoch nad mestom akúsi slabosť. Okrem Brašova sme ho videli aj v neďalekom Rašnove a Deve. K nápisu BRASOV vedie lanovka, na konci ktorej nájdete pekný výhľad nielen na centrum mesta, ale aj na široké okolie.
Dominantou mesta je tzv. „čierny kostol“ – obrovský gotický chrám, do ktorého sa dostane v prepočte za necelé tri eurá. Okolie kostola je, z nám neznámych príčin (a nevedeli nám ich povedať ani domáci), neupravené, čo sa úplne bilo s krásou námestia a uličiek v jeho bezprostrednej blízkosti. Tých uličiek je v meste nekonečne veľa a hlavná ulica ústiaca na námestie s radnicou žije rušným nočným životom až do rána. Ešte zaujímavosť: v Brašove nájdete jednu z najužších uličiek sveta.
Neďaleko Brašova sa nachádza mesto s podobným názvom Rašnov. V porovnaní s Brašovom je to menšie, tiež historické mesto, avšak má niečo, čo Brašov nemá – zrúcaninu hradu týčiacu sa nad mestom. No a pod hradom už spomínaný nápis RASNOV. Zaparkovať musíte pod hradným kopcom, kľukatou cestou sa dostanete na hrad zhruba za 15 minút, my sme to stihli za menej ako 10, keďže sme išli v pokluse, aby sme stihli posledný vstup. A to bolo možno dobré, pretože na hrade sme si vychutnali západ slnka s nádherným výhľadom úplne sami.
Drakulov hrad
Niečo také nezažijete na najnavštevovanejšom hrade Rumunska, na Brane. To je ten hrad, ktorý poznáte z propagačných materiálov o Rumunsku, pretože podľa legendy na ňom býval legendárny Dracula. Rumuni túto legendu využili dokonale a z Branu urobili miesto, ktoré bolo na náš vkus až príliš poznačené komerciou.
Cesta z Brašova na Bran je plná výtlkov. Viac výtlkov ako na tejto ceste sme zrejme nevideli dokopy v celom Rumunsku (cesty sú tu pritom minimálne na takej úrovni, ako tie naše, ak nie lepšie).
Ako sa tak vyhýbate výtlkom, za jednou pravotočivou zákrutou sa zjaví skala a na nej hrad. Vstupné do neho stojí pre dospelého necelých 8 eur. Kým sa však dostane k pokladni, musíte sa prebojovať množstvom stánkov so suvenírmi, prípadne sa nechať nastrašiť od týpka v Draculovom kostýme. Hrad je zážitok vidieť, avšak na ceste po Rumunsku sme zažili a videli aj lepšie „kúsky“.
Blíži sa auto - kývajte
Jeden z nich nás čakal už na druhý deň v meste Sinaia. Ale ešte predtým, než sme tam vybrali, na odporúčanie domáceho Rumuna sme sa rozhodli pozrieť si horskú obec Pestera. A to teda stálo za to! Opísať slovami ten pokoj v horách, rozsiahle pláne, na ktorých sa pasú ovečky, a výhľady na štíty hôr sa jednoducho nedá. Tam musíte len prísť a vychutnať si to. A užívať si, s akým záujmom vám domáci kývajú, keď vidia, že sa k nim po uzučkej cestičke blíži auto.
Po dni strávenom na hradoch a v horách sme sa unavení vrátili do Brašova, kde sme si oddýchli na terase pri pár pivách. Ráno sme sa vybrali do mesta Sinaia, v ktorom nás čakal nádherný zámok Peleš. Človeka ohúri už na prvý pohľad prezdobenými vežičkami. Ale to je len predzvesť toho, čo na vás čaká vo vnútri. Vybavenie zámku je viac ako honosné. Nájdete v ňom obrazy Rembranda, perzské koberce či benátske zrkadlá.
Letné sídlo kráľa
Vstupné si môžete zaplatiť v prepočte za 8 eur na spodné podlažie alebo za 16 eur na celý zámok. V podstate stačí vidieť len to prvé, pretože nádhera z neho sa „už len“ opakuje aj na poschodí. Toto pompézne vyzdobenie zámku má na svedomí manželka prvého rumunského kráľa Karola I., ktorý dal zámok postaviť ako svoje letné sídlo.
Prehliadka neorenesančného zámku, v ktorom nájdete 160 komnát, je z bezpečnostných dôvodov (práve pre vzácne artefakty) možná len so sprievodcom. Môže sa vám preto stať, rovnako ako nám, že si na vstup počkáte aj takmer hodinu.
Tak trochu zvláštne hlavné mesto
Ohúrení zámkom nasadáme do auta a vydávame sa do Bukurešte. Po dvojhodinovej ceste, ktorej väčšina vedie po rovnej diaľnici, vystupujeme v rušnom hlavnom meste Rumunska. Víta nás teplota do 30 stupňov Celzia. Bukurešť je zvláštne mesto. Bez centrálneho námestia, na aké sme zvyknutí z iných miest, pamiatky sú nenápadne roztrúsené po celom meste, ale v historickom jadre je nespočetné množstvo úzkych uličiek, kde ľudia vysedávajú na kávičke a drinkoch celé hodiny.
Je to preplnené mesto s veľkými zápchami, ale zároveň s množstvom zelene a parkami. Za Námestím víťazstva nájdete takmer v centre mesta dokonca obrovský skanzen s desiatkami dreveníc, v ktorom ujdete od okolitej rušnej dopravy a cítite sa naozaj ako na dedine. Východom zo skanzenu sa dostanete ku komplexu prírodných jazier, kam chodia Bukurešťania oddychovať po práci.
Osobitnou kapitolou mesta je vládna štvrť, ktorú dal vystavať niekdajší rumunský diktátor Nicolae Caucescu. Za obeť jej padla aj časť historického jadra mesta. Ako zámienku na jeho zbúranie využil Caucescu zemetrasenie, ktoré Bukurešť postihlo a poškodilo niektoré budovy. V meste tak v časoch socializmu vyrástol široký, dlhý bulvár s množstvom fontán, pripomínajúci parížsku Champs-Élysées. Zakončený je megalomanskou budovou parlamentu. Pohľad naň vám vyrazí dych. Po americkom Pentagone je budova rumunského parlamentu druhá najväčšia administratívna budova sveta a celkovo tretia najväčšia budova planéty. Napriek tomu, že na nej stále pracuje, ani po rokoch nie je úplne dokončená. Caucescu aj vďaka tomuto megaprojektu zadlžoval krajinu, čo tiež prispelo k tomu, že ho spolu s jeho ženou po zvrhnutí na Vianoce roku 1989 popravili.
Ak budete mať čas, parlament určite navštívte. Platí sa síce vstupné, na výber máte z viacerých druhov prehliadok, ale čas strávený vnútri tohto molochu určite neoľutujete. Mramor, ručne tkané koberce, vzácne drevené obklady, závesy prešívané zlatými niťami, výhľad z terasy na obrovský bulvár Unirii...a navyše, lacnejšie magnetky ako v budove parlamentu v celej Bukurešti nenájdete. :-)
Keď vám sneh zatarasí cestu
Po dvoch nociach strávených v Bukurešti sa naša cesta láme a otáča sa smerom späť na Slovensko. Zhruba trojhodinová cesta nás zavedie pod pohorie Fagaraš, kde sa ubytujeme. Naším dnešným cieľom je jazda po slávnej transfagarašskej magistrále s nekonečnými serpentínami, ktoré sa týčia až do výšky zhruba 2500 metrov nad morom, teda zhruba do výšky nášho Gerlachu.
Vieme, že cesta cez pohorie, na ktorého druhej strane by ste našli mesto Sibiu, nebude v najvyšších miestach prejazdná. Otvárajú ju zväčša až na prelome júna a júla, keď sa roztopia snehové záveje. Skúšame však šťastie, uvidíme, pokiaľ sa až dostaneme.
Prechádzame popri obrovskej priehrade vybudovanej na jazere, okolo ktorého sa kľukatí cesta. Po niekoľkých kilometroch serpentín nechávame za chrbtom jazero a stúpame vyššie. Zmráka sa, v opustených horách nás zastihne silný lejak, krúpy a blesky. Vtedy si nachvíľu hovoríme, že to otočíme späť do podhorskej dediny, avšak chuť po dobrodružstve je silnejšia.
Urobili sme dobre, po pár kilometroch sa mračná roztrhajú a pred nami sa objavujú majestátne štíty pohoria pokryté snehom. Všade navôkol zurčia vodopády poháňané vodou z topiaceho sa snehu. Dokonca ponad cestu sú urobené „nadjazdy“ len pre túto zurčiacu vodu, aby nedopadala priamo na vozovku.
Snehu začína pribúdať, v niektorých miestach ešte dokážeme prejsť okolo snehu cez jeden pruh. Avšak po niekoľkých zákrutách je už cesta zavalené metrami snehu. Dnes to ďalej nepôjde. Vystupujeme z auta. Vychutnávame si krásu ticha a prírody. Ešte ráno na nás v Bukurešti pálilo tridsaťstupňové slnko, teraz dýchame mrazivý horský vzduch. Navôkol absolútne ticho. Veď kto by sa tu trepal autom, keď vie, že prechod je zatvorený?
Stmieva sa, a tak sa vraciame späť do dediny, kde si dáme tradičnú polievku „čorba“. Ukladáme sa spať, na ďalší deň nás čaká historické mesto Sibiu. Po ceste doň sa na odporúčanie domácich ešte zastavíme v nádhernom kláštore v meste Curtea de Arges.
O tri hodiny sme už v meste Sibiu, od ktorého nás včera delil len neschodný vrchol horského prechodu. Dnes sme celé pohorie obišli zhruba stopäťdesiatkilometrovou južnou obchádzkou.
Mesto kedysi obývali Nemci, avšak tých po vojne zo Sibiu vyhnali. Spomienkou na nemecké obyvateľstvo sú napríklad nemecké nápisy v krásnej katolíckej katedrále. Za malý poplatok môžete vyjsť na jej vežu a vychutnávať si výhľad na historickú centrum. Kúsok ďalej vás ohúri najkrajší pravoslávny chrám, aký sme kedy videli.
Nevinné milostné klamstvá
Mesto má dve námestia – veľké a malé. Katedrálu s malým námestím spája železný most – takzvaný most klamárov. To preto, že podľa legendy sa na ňom stretávali milenci a hovorili si nevinné milostné klamstvá.
Na ceste za mestom Sibiu navštevujeme dedinku Sibiel. Ak si predstavíte malebnú obec s domčekmi, akých u nás už sto rokov niet, tak to je presne ona. Prichádzame do nej počas náboženského obradu v kostole, so záujmom si ho pozrieme a zberáme sa preč. Vtom za nami vybehne kostolníčka a celkom peknou angličtinou sa nás spýta, či sme si prišli pozrieť aj múzeum. Privolíme a tak nám otvorí „dedinské“ múzeum, v ktorom je vystavených 600 náboženský ikon dovezených z celého Rumunska, len pre nás.
Našou predposlednou zastávkou na potulkách Rumunskom je mesto, ktoré vyzerá úplne inak, ako všetky ostatné mestá, ktoré sme doteraz navštívili. Mesto Alba Iuliu je plné panelákov, ale keď sa nimi prekľučkujete, dostanete sa k hradbám v tvare hviezdy. A za tými hradbami nájdete obrovské kostoly, chrámy a múzeá. Alba Iulia je totiž kráľovským korunovačným mestom. V roku 1922 tu bol napríklad za rumunského kráľa korunovaný Ferdinand I.
Posledný deň nášho desaťdňového tripu. Po niečo vyše hodine jazdy od Alba Iulie prichádzame do mesta Hunedoara. Inak nie príliš malebné mestečko v sebe ukrýva stredoveký skvost – vežatý hrad, na ktorý vedie len jeden drevený most postavený na štyroch kamenných pilieroch. Hrad je známy aj ako hrad Mateja Korvína. V jeho útrobách sa ukrýva množstvo stredovekých artefaktov, azda najzaujímavejšou miestnosťou je lóža Mateja Korvína, v ktorej nájdete aj zachovanú kráľovskú posteľ.
Nakrúcanie hororu
Hrad má zvláštnu atmosféru. Dôkazom toho je, že počas našej návštevy na ňom natáčal americký filmový štáb horor. Stíhame ešte obed v jedinej reštaurácii (inak veľmi peknej), ktorú sme v meste našli. Minieme v nej posledné zvyšky rumunských leiov, nasadáme do auta a osemhodinová cesta nás po diaľnici dovedie naspäť k inému hradu, tento raz už tomu nášmu, bratislavskému.
Krásne, historické a čisté mestá, rozprávkové hrady a zámky a dych vyrážajúca príroda, ale aj opustené psy a konské povozy na frekventovaných cestách. To je Rumunsko, na ktoré my tak skoro nezabudneme.
PS: Nespomínali sme deltu Dunaja, kde sa európska veľrieka Dunaj vlieva do Čierneho mora a ani prímorské letovisko Constanta. To preto, že tieto sme si nechali na inú, letnú dovolenku.
