Je ťažké si spomenúť na niečo pozitívne ohľadom práce Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Po neohlásených kontrolách prokurátorov v každom z 13 reedukačných centier v SR a vydaní kritickej 68 stranovej správy však treba aktivitu GP a následné snahy o čo najväčšie upriamenie pozornosti na tieto problémy pochváliť. Koho v žiadnom prípade netreba chváliť, sú samotné reedukačné centrá. Všetky. Podľa správy “v každom reedukačnom centre boli získané závažné poznatky o porušovaní zákonnosti a o porušovaní práv umiestnených detí”. Fyzické násilie zo strany vychovávateľov, sexuálne násilie medzi zverencami, šikanovanie, samotky, absencia vlastného lôžka, stola, dverí na toaletách, teplej a pitnej vody aj pre matky s dieťaťmi, mreže, plesne, ploštice, vši, obmedzený telefonický a osobný kontakt s rodinou, bodový systém za účelom trestov, úteky…nie, to nie je opis kolumbijskej väznice. Toto je opis zariadenia pre deti v 21. storočí v členskej krajine EÚ.
Spravovanie po slovensky
Okrem toho, že sa správa prakticky bez emočného vypätia naraz nedá dočítať, ma taktiež vyrušila technická organizácia zariadení. Vyzerá to tak, že ani neexistuje norma, ako by mali tieto centrá vyzerať a ako by mali pracovať. Kým v niektorých mreže sú, v druhých nie sú. Kým jedno zariadenie usporadúva workshopy s viacerými psychológmi, iné ani vlastného psychológa nemá. Že vraj nemal robotu, hmm. Výchova a metódy sú ponechané na každom zariadení, možno dokonca na každom vychovávateľovi. Pochybnosti vyvolávajú aj odborné požiadavky na vzdelanie a prax zamestnancov. Tých je mimochodom v každom centre viac, ako klientov (v RC Zlaté Moravce dokonca 70 zamestnancov na 27 detí, čiže 2,6 zamestnanca na 1 dieťa), preto je neúmerná kvalita poskytovaných služieb alarmujúca. S ročným nákladom 16,5 milióna eur ide prinajlepšom o pochybné výsledky. V lajdáctve nezaostávajú ani súdy. Podľa zákona majú nezávisle posudzovať každú žiadosť o predĺženie pobytu, podľa správy si však uľahčujú robotu kopírovaním záverov žiadostí zariadení. Aspoň že tak kvalitne slúžia ostatným občanom…
Bez politickej zodpovednosti
V júli minulého roku otriasol podobný škandál Rumunskom. Neziskovka odhalila kruté zaobchádzanie so seniormi v súkromných zariadeniach v okolí Bukurešti. Rumunský minister práce a ministerka rodiny a mládeže museli odstúpiť. Vyvodenie politickej zodpovednosti, ako sa na civilizovanú krajinu patrí. Samozrejme, na Slovensku niečo nemysliteľné. Veď to spôsobila táto vláda, ten minister, ktorý tam už samozrejme nie je. Prenosom zodpovednosti na predchodcov a antidatovaním pomaly do čias Rakúsko-Uhorska za Ferenz Jožka je nakazená celá štátna správa. Ani rumunskí ministri pravdepodobne nikdy neboli v zariadeniach, kvôli ktorým odstúpili a asi ani minister Liška nikdy nebol v lietadle, ktoré tragicky havarovalo s našimi vojakmi. Zodpovednosť za rezorty bola ale ich.
Aby som bol korektný, nemôžno viniť súčasných zodpovedných ministrov, ktorí sú vo funkciach príliš krátko, aby mohli reagovať na správu pre rok 2023 a skôr. Viniť sa však dá (nielen) dlhoročná smerácka vládna garnitúra, ktorá to má na svedomí. Vo vyjadreniach súčasných ministrov Erika Tomáša a Tomáša Druckera už teraz badať podobný alibizmus. Hlavnú debatu totiž strhli na diskusiu o tom, v koho kompetencii by vôbec mali tieto centrá byť. Kým zriadenie centier podlieha školskému zákonu, akreditáciu udeľuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR a zriaďovateľ sa riadi aj pokynmi okresných úradov v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Podľa poslankyne Vladky Marcinkovej by pomohla zmena zriaďovateľa zo štátu na VÚC.
Pre ministra Tomáša prichádzajú tieto problémy práve v čase, keď sa zariadenie Čistý deň snaží o opätovné udelenie akreditácie (časy našich ľudí sa predsa vrátili). Táto snaha celkovo poukazuje na Slovensku na ešte horší rozmer. Brutalita páchaná na deťoch od kauzy Čistý deň nevyrušuje nielen väčšinu politikov, ale už ani väčšinu bežných občanov…
Ľahostajnosť nám vlastná
V diskusii pod článkom, ktorý vyšiel na SME, je už u niektorých diskutérov badať klasickú reakciu Slovákov – veď sú to Rómovia. Inak povedané, veď si za to môžu sami. Pamätám si, ako mojim rodným mestom v roku 2008 otriasla vražda, keď 16-ročný zverenec satelitu detského domova z vedľajšej ulice, kde som býval, bodol nožom 21-ročného mladíka. Pokiaľ si dobre pamätám, z videnia som klientov satelitu poznal a patrili k majorite. Ich vychovávatelia, pochybnej kvality a odbornosti, taktiež. Mohli si za to aj oni sami?
Aj keby väčšina klientov reedukačných centier boli z marginalizovaných skupín, nie je možné, aby boli prevychovaní v prostredí podobnom, ako z ktorého pochádzajú. Materiálne, či ľudsky. Nie je totiž vizitka dieťaťa, ako vyrastie. Je to vizitka rodičov, ktorých v týchto prípadoch supluje štát. A ten si, na všetku hanbu, lepšie ako oni nepočína. A aj podľa vyjadrení vedenia zariadení si za to, v akých podmienkach sú reedukované, môžu deti samé, keďže ho ničia. Vyrastú z týchto detí lepší ľudia, ak budú, za našej asistencie, "reedukované" ako zvery?
