Má súdna moc moc?
Keď producentka Zuzana Piussi vydala dokument Nemoc tretej moci, nedalo sa nesúhlasiť s väčšinou scenára. Rodinkárstvo, svojský výklad práva, arogancia, roky čakania na verdikt, korupcia. Najväčšími nositeľmi tejto súdnej kultúry boli obvinení sudcovia - Jankovská, Kičura či Lindtner (momentálne neochvejný advokát predstaviteľov vládnej koalície). Nezávislosť súdnictva, ktorú tak silne požadovala EÚ pri našom vstupe, bola pokrivená jeho reprezentantmi – kryptokomunistami. Ľuďmi, ktorí študovali právo a začali ho praktizovať v systéme, ktorý reálne potlačoval práva jednotlivca a ľudské práva. Predstavte si bratislavského prokurátora Ivana Gašparoviča v roku 1968, alebo okresného sudcu v Poprade Štefana Harabina v roku 1983…
Šport, ktorý nemá férové pravidlá
Demokracia a kapitalizmus nastavili pre všetkých ľudí najspravodlivejšie pravidlá v histórii ľudstva pre dosiahnutie vysokých pozícií. Mnohí by oponovali, že momentálne platí, kto má peniaze má moc, alebo kto má rodinu či kamarátov, má flek. Mnohokrát (a najmä na Slovensku) je tomu tak. Z minulosti však vieme, že v zriadeniach so šľachtickým základom, bolo pre obyčajných ľudí jedinou možnosťou, ako sa dostať k vplyvu a bohatstvu, vstúpenie do služieb cirkvi. Zbaviť sa tým dedičstva a mnohých výhod svetského sveta, avšak dostupného aj pre chudobných. Na Slovensku sa tvorí hybrid kapitalistický, komunistický a monarchistický, ktorý si berie to najhoršie z každého systému. Monarchisticko-aristokratickú nepokraciu, kapitalistickú kleptokraciu a komunistickú autokraciu. História Slovenska a jej predstaviteľov po roku 1989 si tohto kukuričného mutanta štátneho zriadenia užíva plnými dúškami.
Na čo sa spoliehal Fico a čo mu vyšlo
Súdna mapa z dielne bývalej ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej chcela obmedziť dve veci – dosah priamych rodinných zväzkov na budúcnosť slovenského súdnictva a obmedzenie tzv. známosti sudcov, ktorí desiatky rokov súdili iba vo svojom regióne, či priamo vo svojom okrese. Novela trestného zákona nielenže zvrátila túto systematickú objektivitu, ona ju ešte viac znegovala. Sudcovia totiž s dohodou o vine a treste, či zmiernením podmienok trestu, nemusia čakať na štátnych obstarávateľov práva (čiže prokurátorov) ako doteraz, poradia si aj sami, zvrchu a podporení novými plošnými paragrafmi.
Táto mapa narazila na tvrdý odpor v rámci bývalej koaličnej strany Sme rodina – dôvodom prečo je minulosť jej lídra , Borisa Kollára - kamaráta Piťovcov, Flašíka, Moniky Beňovej, či Kočnera. Kollára dnes za odmenu obhajuje dvorný advokát Smeru Para, známy z pytliackej chaty. To sa podarilo. Kočner už klope na dvere Leopoldova. Zvnútra…
Na čo sa spoliehal Fico a čo mu nevyšlo
Súdna moc má moc. Niekedy veľkú a nespravodlivú, niekedy malú a spravodlivú. Malá a spravodlivá moc sa v niektorých týchto prípadoch ukazuje. Niekedy musí rýchlo priletieť Bombic špeciálom, aby stihol správneho sudcu (Pulmana) v službe. Niekedy nepomôže ani istota, ako v prípade odvolania Kováčika (Truban), či rozsudku bývalého policajta Káľavského, ktorý sa vrátil z exilu v Bosne (podľa svojich slov, ktoré povedal Štefanovi Hamranovi, to bol prototyp policajta). Nedajbože dostane na stôl niečo trestný senát pod vedením sudkyne Pamely Záleskej...Aj po priklepnutí niekoľko desiatok miliónov eur navyše tohto roku (na paušálne výdavky a odmeny sudcov), si premiér stále nie je istý všetkými verdiktami a musí miešať s trestnými senátmi ako s kartami v pokri.
Po čom Fico túži
Spupná a mocná, to je slovenská súdna moc. Väčšinou nespravodlivá, ale v kritických momentoch prekvapivo pyšná. Premiér Fico je nervózny z mnohých vecí, našťastie, ako ukázalo aj rezanie slaniny na poľovníckej chate, jednou z tých vecí je aj “nezávislá” súdna moc. Sudcovia odkázali verejnosti aj politikom – ešte stále tu nie je Klondike počas zlatej horúčky Divokého západu, ešte stále to nie je Poľské teritórium počas nacistickej okupácie, ešte stále to nie sú dobyté uzémia na Donbasse. Tu ešte stále platí zákon, akokoľvek pokrivený. Fico bude robiť naďalej všetko pre to, aby súdnu moc okresal na minimum. Novela trestného kódexu, zrušenie špeciálnej prokuratúry, odstránenie čestných policajtov a prokurátorov, likvidácia NAKA, podpora generálneho prokurátora (ktorý sa teraz zaoberá maximálne podávaním rúk študentov, keďže 363 nie je komu dať), ovládnutie Súdnej rady, prepustenie bývalého špeciálneho prokurátora pokynom ministra spravodlivosti - to všetko je len začiatok. Otázne je, či sa nechá súdna moc takto vyšachovať, alebo nájde v sebe skrytú hrdosť, ktorá jej z Ústavy Slovenskej republiky prináleží...
