Revolúcia jednoduchých
Vyzerá to tak, že popri entuziazme z protestov občianskej spoločnosti sme si takmer nevšimli, čo sa deje s druhou, väčšou polovicou národa. Tá si zažíva renesanciu a víťaznú vlnu odporu zatracovaných, s totálnym výmazom pamäte vládnutia Smeru spred roku 2020. Jednoducho neexistuje nič, iba za všetko vinná Matovičová vláda. Na pomoc prichádza záchranca poriadku a práva - post-2018 Fico. Jeho amorálne činy ako korupcia, neustále klamanie, zamestnávanie mileniek, či vyhrážanie sa politickým oponentom dnes občania berú skôr ako pánske huncútstva. Pasca na nízku triedu, ktorá na Slovensku vo veľkej početnosti existuje najmä kvôli zlému ekonomickému rozdeleniu obyvateľstva (dôchodcovia odchovaní na minulom režime, nízko kvalifikovaní a nízko príjmoví manipulační pracovníci v regiónoch, od rodín odlúčení týždňovkári a živnostníci), zaklapla dokonale. Revolúcia jednoduchých a ponižovaných je obsadením všetkých ústavných postov dokonaná. Kým Nežná revolúcia bola revolúciou ducha, myslenia a slobody, súčasné Slovensko zažíva jej kontrarevolúciu.
Obete vojny
Iste sa pýtate, ako sa to mohlo stať? Sú naši spoluobčania až tak zlí, obmedzení a malicherní? Nuž, v oblastiach, kde nenájdete v celých domoch ani jednu knihu (ergo prostriedok rozvíjania kritického myslenia), nie je ťažké veriť tomu, čo vám prezentujú vaše obľúbené verejné autority. To, čo sa darí dlhé roky Erdoganovi, Putinovi, či Orbánovi, čiže vytvorenie organizovanej, alternatívnou realitou sústavne masírovanej masy, sa začína dariť aj Ficovi. Iba potreboval poriadne živnú pôdu. Tou bola séria geopolitických tragédií v kombinácii Pandémia plus vojna na Ukrajine. V krajine už aj tak konšpiračne nalomenej, spoločensky neodolnej, ekonomicky zaostalej a politicky prehnitej, išlo o poslednú kvapku. Byť stlačený medzi reálnou vojenskou hrozbou z Východu a univerzálnym vinníkom zo Západu v postkomunistickej kapitalistickej krajine vážiacej si liberálnu demokraciu (aspoň na papieri), nie je nič pre slabé mozgy. Systém, ktorý spôsobuje (údajné) útrapy plebsu zákonite nebude obyvateľstvo ochraňovať. Bude práve protežovať antizápadný systém.
Vraví sa, že v každej vojne sú dve hlavné obete – bojujúce strany. Je jedno, ktorá vyhrá, a ktorá prehrá, dôsledky sú pre obe strany konfliktu devastačné. Slovensko je bohužiaľ momentálne treťou najväčšou obeťou Rusko-Ukrajinskej vojny. Priame ovplyvnenie volieb týmto konfliktom je možno prirodzené, najväčšia vojna v Európe tohto storočia prebieha medzi slovanskými národmi u našich susedov. Kedy sa však zastaví využívanie negatívnych emócií a strachu v domácej politickej kampani? Podľa mňa vtedy, ak si aj opozícia uvedomí, že naša vojenská pomoc Ukrajine už nezmení priebeh tejto vojny. Je potrebné zamyslieť sa, či súčasná opozícia nerobí chybu, keď na takejto forme pomoci urputne nástojí. Slovensko už totiž nemá v tomto smere čo ponúknuť, iba ak symbolicky. Čo schopné malo, to už dalo. Aj to za obrovskú politickú cenu na domácej pôde. Na túto rétoriku doplatil aj demokratický prezidentský kandidát. Samozrejme, odstúpiť od takejto pomoci nie je morálne. Ale možno by to bolo politicky správne, pretože vydláždiť na tejto téme cesty smerohlasákom do všetkých hradov a palácov štátnej moci pri váhajúcej EÚ či USA je taká, chudobná bezpečnosť. A navyše, vytvára v hlavách občanov jednej (aj inej) karpatskej republiky dojem, že sú tiež obeťami vojny, pričom reálnou obeťou môže byť celá krajina voliaca si nesprávnych zástupcov na základe falošných informácií a strachu...
Starý dobrý smer
Smer zatiaľ navodzuje dojem, že prišli profesionáli. Samozrejme, to oni nie sú, avšak urputne sa tvária, že vedia, čo sa má robiť. A vynikajúco to prezentujú verejnosti. Na každý aspekt má Smer jednoduché riešenie, ktoré je jasné a pochopiteľné. To, že sa nakoniec neuskutoční, až tak ľuďom nevadí. Chceli, ale nedalo sa. Lebo Únia, lebo liberáli, lebo neziskovky, Čaputová, Čurillovci, Lipšic, teraz to bude Korčok. Lebo prehral kandidát Západu a ten sa bude mstiť.
Ťažko sa hľadá jednoduchá odpoveď, prečo si bežní ľudia volia takýchto zástupcov. Veď demokratické strany majú politikov odbornejších, slušnejších, skromnejších, vzdelanejších, skúsenejších, takých čo pracujú pre ľudí. Jasná voľba. Pre mnohých exvoličov Smeru však najmä Matovičová vláda ukázala, že to nie je tak. Šancu jej mohutnou ústavnou väčšinou dali, ukázala sa však v mnohých oblastiach amatérska, neslušná, neskúsená, arogantná, nevzdelaná, otravná a lenivá. Dokonca sa aj kradlo. Tak kde je rozdiel? V čom bolo ukryté to “bude dobre”? Kedy bolo za pravice lepšie? Keď si to váhajúci volič dá jedna k jednej, výjde mu jednoznačný výsledok – zlatý Fico. Nevadí, že je zlodej, aspoň je profík. Nevadí, že sa nemáme lepšie, za pravice by bolo ešte horšie. Nevadí, že je hanba v EÚ, aj tak sú to vykorisťovatelia. A to ešte počítajme, že je to politik s tradičnými slovanskými hodnotami aktívne bojujúci proti liberálom a progresivcom. V takomto ponímaní jednoduchšieho voliča vyznejú pravicové programové predbiehačky smiešne. Dlho sa pravicové strany snažili presvedčiť Slovensko, že keď dostanú moc, bude lepšie. Keď sa im napokon po veľkej občianskej vlne tá moc dala, dopadlo to katastrofálne. Strany bývalej koalície neukázali, ako vedia lepšie riadiť štát oproti politikom z ľudu, a čo je horšie, stratili aj dôveru a nádej, že to v budúcnosti budú vedieť. Opäť reštartovať túto dôveru si bude vyžadovať dve veci – skutočne profesionálnu prácu súčasnej opozície a veľké chyby súčasnej koalície. Chyby súčasnej koalície určite prídu. Príde však aj profesionalizácia demokratických strán?
Čo sme od Nežnej doteraz nepochopili
S príchodom slobody, demokracie a kapitalizmu by mal teoretický prísť aj rozdielový faktor – kvalita. Kvalita produktov, služieb, inovácií, medicíny, vzdelávania, kultúry. Na Slovensku je ale kvalita niektorých z týchto odvetví spoločnosti nízka. Prečo? Pretože za kvalitu sa platí. V chudobných postkomunistických štátoch EÚ si ešte obyvateľstvo neuvedomilo, že v kapitalizme všetko kvalitné niečo stojí. Funguje to tak v práci, v obchodoch. Avšak nie vo verejnom sektore. Jednoduchší elektorát nerád vidí dobre zaplatených politikov. Už teraz väčšinu z nich považuje za darmožráčov, kaviarenských povaľačov, podobne ako hercov či umelcov, ktorí nevedia, čo je nočná zmena. Tomu sa možno nie je až tak veľmi čo čudovať.
Bohužiaľ, voliči demokratických strán to častokrát vidia podobne. Aj keď vyložene nezávidia platy poslancom, či ministrom, či vládnym manažérom (mnohokrát majú väčšie), väčšinou si nemyslia, že by mali mať viac. A sami okrem účasti vo voľbách a na protestoch nerozmýšľajú nad inou podporou. A tak sa nemôžeme čudovať, že čestné strany, ktoré majú transparentné účty využívajúce biedny štátny príspevok za voľby, kvalitou propagácie či osobností dvakrát neprekvitajú. V západných demokraciách je podpora politických strán založená na značných daroch veľkej kapitálovej vrstvy podnikateľov a vlastníkov. Vrstva, ktorá u nás vďaka komunizmu neexistuje, alebo je zložená z mečiarovských privatizérov ako Soták, Fiľo, Široký, Kmotrík atď., ktorí otvorene podporujú protistranu. Netreba sa preto čudovať, keď na pravicovom spektre po zániku SDKÚ zakladali strany ľudia pri peniazoch - Sulík, Matovič, Truban, Kiska, Kollár. Kým PS sa aj vďaka (zdravej) podpore Esetu, Nayka a ďalších vyhla finančným problémom spojeným s nepreniknutím do parlamentu v roku 2020, napríklad Procházkova Sieť bola prakticky odsúdená na zánik už od začiatku, pretože jednoducho nemala finančné krytie. Momentálne sa hneď na štartovacej čiare ocitla v dlhoch strana Demokrati a v stranách ako SaS a KDH je úspechom, keď sa do parlamentu dostanú s niekoľko tisícami eur zostatku na účte. Podobné problémy by čakali aj novú stranu Ivana Korčoka, ktorý pocítil silu Smeru – počas kampane ho Pellegrini prevýšil možno dvoj až trojnásobne. V bežných parlamentných voľbách si dovolím tvrdiť, že pomer oproti demokratickým stranám je 5:1. Kým demokratické strany majú peniaze najmä zo štátneho príspevku a od zopár demokraticky zmýšľajúcich málo-milionárov, Smer sa môže opierať o rôzne zdroje – zo štátneho príspevku, od oligarchov, z Ruska, z vlastnej hlavy, z cashbackov atď. Ekonomická sila, s ktorou sa dá bojovať iba vďaka nášmu volebnému systému. S Maďarským systémom by sme počítali, či je poslancov koalície 140 alebo iba 139...
Ako to (ne)funguje
Politické strany majú dve základné úlohy. Prvou je pracovať pre verejnosť, či už cez poslancov navrhujúcich zákony, alebo ministrov v exekutíve. Druhou je pracovať do vnútra na upevnení organizácie a štruktúr, ktoré sú dôležité počas kampaní či presviedčaní zaujímavých ľudí pre vstup do verejného života. Z vnútra diania strán sa mi však marí, že dnešná finančná situácia súčasnej opozície umožňuje venovať sa naplno vždy iba jednej z týchto úloh. Strany koalície vyhrávajú, pretože mali vždy prostriedky venovať sa súčasne obom týmto činnostiam. Čo však s tým?
Váhové kategórie
Skúste sa nanovo zaregistrovať na Facebooku, či YouTube. Čistý slovenský YouTube bez udaných preferencií je samý Fico, za ním Uhrík, niekde nižšie Chmelár. Keby ste si zapli čistý Facebook pred dvomi rokmi, iste by ste do 10 sekúnd narazili na Blahu. Vždy som si v duchu povedal - bože, to musí stáť. Konštantná prezencia na sociálnych sieťach či v regiónoch na akciách MDŽ aj skutočne stojí. Milióny. Pre strany do 10% sa hlavný príjem, teda štátna dotácia, pohybuje na úrovni 7 miliónov eur. Z toho minimálne 3 sa hneď odložia na nasledujúce kampane. Ostanú 4 milióny, teda 1 milión eur ročne počas štandardného volebného obdobia. Teda rozpočet, s ktorým pracuje lepší lokálny autobazár. Keď strany vyplatia priestory, interných zamestnancov, prenájom vozidiel, náklady na stretnutia a kongresy, ostane im na činnosť na rok možno sto tisíc. Za cenu garzónky vo väčšom meste sa potom robí ročná celostranícka muzika, ktorú Smer vynakladal výhradne iba na Ľuboša Blahu. Nič moc pre zveľaďovanie politických subjektov, ktoré majú zmeniť Slovensko a v takomto poddimenzovanom stave sa majú postaviť na čelo 5 miliónového národa s ročným rozpočtom verejnej správy 60 miliárd eur. V bojových športoch vás nikdy nepošlú do ringu s niekým ťažším o 10 kíl. Vo vojne sa ťažko ubráni 10 tankov 1000 tankom. V slovenskej politike však takýmto presilám niektoré strany čelia bežne a dlhodobo.
Zánik, alebo obroda občianskej spoločnosti?
V čom sme teda, my voliči demokratických strán, vlastne lepší od tej úradujúcej väčšiny? Prečo stále prehrávame, aj keď je kvalita na našej strane? Odpoveď je vo financiách. Ako som spomenul vyššie, za kvalitu sa v kapitalizme platí. Jednoduchí voliči ju nevedomky preplácajú vo forme daní a odvodov večnému Smeru, múdrejší voliči nútene platia tie isté dane, ale pre zmenu robia pramálo. Aj keď si myslíme, že sme slušnejší, múdrejší a vzdelanejší, pre ekonomiku je dôležitejšie, že sme oproti vládnym voličom bohatší. Tento finančný kapitál je potrebné trošku ukázať. Je potrebné priniesť osobnú obetu. Ak by napríklad novú Korčokovu stranu, alebo aj súčasné strany, podporilo z 1 230 000 voličov aspoň polovica sumou 10e na 4 roky, aspoň jednu kampaň by nemuseli obracať každé euro. Ak by tieto strany podporila aspoň polovica jednorazovou sumou 50e, mohla by byť opozícia aj plne profesionálnou. Azda by aj prišla tá očakávaná vysoká kvalita do verejného života. Crowdfunding už raz Ivanovi Korčokovi pomohol. Teraz je potrebné povedať si, koľko sme ochotní z plodov svojej práce obetovať na podporu svojich hodnôt cez podporu politikov. Od toho možno teraz závisí budúcnosť a demokracia na Slovensku. Od obety občanov. Aj tak bude ešte potrebné vypätie všetkých síl, prostriedkov, angažovanie sa politicky čakajúcich a chcenie mohúcich. Inak na Slovensku môže dôjsť k popretiu hodnôt novembra 89 a potlačeniu tejto revolúcie ducha. A dokonaniu kontrarevolúcie Nežnej...
