Kým opozícia v preferenciách už vedie, častokrát je to pocitovo iba z núdze. Aktivita demokratických strán sa zameriava na presviedčanie presvedčených a odčerpávanie hlasov vládnej koalície prebieha zlým smerom, najmä k fašistom. Opozičným stranám chýba hlavná vec – zdravá chuť po moci, vďaka ktorej by bola uveriteľná nádej na zmenu.
Čo sa dá stranám vytknúť?
Progresívne Slovensko s 32 poslancami v Národnej rade SR a 6 poslancami v Europarlamente veľakrát pôsobí dojmom, že sa nikam neponáhľa. Na dverách najväčšej opozičnej strany je počas roka príliš často napísané "dovolenka“. Ťažko sa potom dá presvedčiť obyčajných občanov o tom, že zápas o podobu Slovenska je akútny a urgentný. PS je najmä strana pre občanov, ktorí z členstva EÚ a príslušnosti k Západu prosperovali. Čiže strana pre tých, ktorí sa tu majú dobre. A to, bohužiaľ, nie je väčšina.
KDH sa ku vládnej koalícii upína najviac zo všetkých opozičných strán. Až natoľko, že mu stále občania (ani partneri) neveria, že to nakoniec s Ficom nespojí. Strach z progresivizmu v demokratickej vláde, verzus strach z komunizmu v konzervatívno-národnej vláde, necháva ľudí zmätených. Vedenie KDH, mimochodom zložené výhradne z pánov 50+, musí taktizovať najviac zo všetkých opozičných strán a byť konštantne dvojtvárne. Má totiž toho istého voliča, ako vládne strany – tradičného a rurálneho.
Sloboda a Solidarita je v ofenzíve aj defenzíve zároveň. Nové vedenie musí ubrániť výmenu predsedníctva vnútri strany, zároveň sa s iba 12-timi poslancami venovať závažným ekonomickým, politickým a korupčným témam. Voliči zatiaľ pozorne vyčkávajú. Nové tváre dávajú strane novú, sympatickejšiu tvár, prestavba však býva niekedy príliš zdĺhavá a nakoniec musí všetko do seba dokonale zapadnúť, aby sa podarila. Ak sa podarí, základy Pravicového bloku sa môžu rozširovať.
Hnutiu Slovensko a najmä jeho predsedovi nemožno vyčítať jednu vec – že nie sú hladní po moci a nemajú ťah na bránku. Úprimné a hlavne energické snahy o zosadenie Hlasmeru začínajú opäť naberať na sile a občania to oceňujú najvýraznejším skokom v preferenciách. Obávam sa, že momentálne druhá najsilnejšia opozičná strana má ešte v talóne omnoho viac kariet a fínt na zaujatie obyčajného voliča.
Každý politológ vie, že do koaličnej partie je najlepšie mať maximálne štyroch (Dzurindové a Radičovej vláda), ideálne iba troch (Ficové vlády okrem jednej hegemónistickej). Demokrati sú momentálne strana piata, o chvíľu preferenčne bojujúca so stranou šiestou (Sme rodina). Večne dúfajúc v projekt novej SDK, ktorý ale musí spískať niekto iný, a potom ich s ich (náročnými) podmienkami integrovať. To, čo nevyšlo v roku 2020 a 2023 musí nejakým zázrakom vyjsť do roku 2027. Voliči si počkajú na to, ktorá strana nakoniec ostane samostatná a v ohrození. Buď sa ju budú snažiť zachrániť, alebo opustiť. Ja dúfam skôr v to druhé...
Hľadá sa líder novej koalície (zase!)
Na pleciach PS je momentálne aj úloha vyformovať lídra do budúcich volieb. Najlepšie niekoho, o ktorom nebudú mať pochybnosti ani koaliční partneri, ani voliči. O kom nebudú pochybnosti ani vnútri vlastnej strany. V tomto je ale bohužiaľ PS žalostné. Po triumviráte Štefunko, Truban, Biháriová nastupuje triumvirát Šimečka, Ódor, Korčok a otázka, kto teda je lídrom opozície a budúcim premiérom už nemôže byť nejasnejšia. Vráti sa Ódor z Europarlamentu, vezme to Korčok, ktorý nemá mandát, alebo ostane Šimečka, ktorý sa ani neblíži k opozičnému lídrovi Ficovho kalibru? Obávam sa, že na scénu bude musieť prísť nielen politická osobnosť, ale aj autorita. Niekto, koho by nemusel druhý breh milovať, ale ktorého by rešpektoval. Niekto, koho by sa nemusel nikto pýtať - „A čo si ty spravil pre Slovensko?“ Takto narýchlo mi napadnú dve mená, ktoré by mohli byť blízko týmto romantickým predstavám - Alojz Hlina a Ivan Mikloš.
Čo je dobré?
Opozícii sa vyčíta reaktívnosť, avšak akú proaktívnu iniciatívu vyvinie súbor strán bez zákonodárnej väčšiny s 0 ministrami? Pri malých výhrach na pôde parlamentu sa môže aktivizovať jedine občiansky. Tuto si opozícia zaslúži pochvalu. Boj o tvár štátu a jeho ukotvenie v EÚ a NATO, spojenie sa za jedným kandidátom na prezidenta (ktorý rekordne prehral!) a protikorupčné aktivity zvláda výborne. Kauza haciendy, predražené nákupy, vily v Chorvátsku, hotel vo Vietname, organizácia veľmi silných protestov, ktorých sa zúčastnili stovky tisíc ľudí. Ak si pozrieme opozíciu v Česku za premiérovania Babiša, nemáme sa za čo hanbiť. Robí sa, čo sa môže a keď sa aj urobia chyby, sú to chyby srdca. Také, aké robia slušní ľudia. A tých je v opozičných laviciach drvivá väčšina.
Odbornosť nadovšetko
Koalícia babrákov sa rada vysmieva opozícii, že sú amatéri. Áno, na pôde parlamentu to častokrát tak vyzerá. Veľa poslancov vykonáva svoj prvý mandát. Áno, mnohí sú mladí a nevyškolení v zákulisných intrigách. Odbornosť však nechýba. Tieňová vláda sa dá zostaviť hneď, a to ešte aj zdupľovane. Minister zahraničia? Korčok, alebo Valášek. Minister vnútra? Hamran, alebo Spišiak. Minister financií? Ódor, či Viskupič. Minister pôdohospodárstva? Hlina, či Janckulík. Truban, Szalay, Jaurová, Hajko, Parák, Kolíková, Karas, Macko, Hvorecký...a mnoho mnoho ďalších adeptov na ministrov. Vláda by sa neskladala ako teraz, keď nebolo koho dať na stoličky. Do týždňa by boli pokryté aj miesta štátnych tajomníkov TOP odborníkmi. Dovolím si tvrdiť, že naposledy sa o takúto profesnú základňu mohla opierať Radičovej vláda pred 15-timi rokmi. Voliči nesmú zabúdať, že momentálne je to to najlepšie, čo doma máme. Možno by sme si priali ešte viac, ale doba nepraje ani väčším a starším demokraciám.
“Trpezlivosť vždy červené ruže prináša“
Tento citát má v najväčšej obľube jeden z najnetrpezlivejších politikov slovenských dejín, Robert Fico, ktorý sa stal za cenu poddania sa oligarchii premiérom pred 40tkou. Aj keď je to častokrát bolestivé, František Mikloško taktiež vyzýva verejnosť k podobnej trpezlivosti. Najhoršie by bolo, ako vraví sociológ Michal Vašečka, ak by najlepší stratili nadej a najhorší zábrany. Pevne verme, že to čakanie na dobu slovenskej obrody nebude trvať až do roku 2030...
P.S. 1
Včerajšia schôdza k protiruským sankciám bohužiaľ ukázala, prečo majú ľudia také obavy. Dohody sa zmenili na poslednú chvíľu a keďže šťastie stojí väčšinou na strane tých zlých, zlyhala aj technika. Najlepším prístupom k nerobeniu podobných chýb je eliminácia rizík. Je potrebné sadnúť si a prejsť si to naprieč celou opozíciou, aby sa nič také už nikdy nestalo. Ak už počítame konsolidačné opatrenia, spočítajme si, že 71 poslancov opozície s asistentami a kanceláriami, vrátane príspevkov stranám, stojí mesačne asi 1 milión eur. Niekedy to ale nestojí ani za 5 korún.
Avšak, aj z tejto udalosti sa dá niečo pozitívne vyťažiť. Nikomu zo zúčastnených nebolo do reči a v tomto spoločnom pocite poníženia aj zaslúžene ostali. Spoločná prehra, možno viac ako víťazstvo, vie zasiahnutých zomknúť. Dúfam, že čas na zamyslenie využijú na pokornú meditáciu a cestu k pevnejšej, súdržnejšej aliancii demokratických strán, ktorá snáď privedie tento štát na správnu cestu. Už nie je kedy, ak nie teraz a nie je kto, ak nie oni...
P.S. 2
Ako zasahujú protiruské sankcie ekonomiku Ruska sa dozviete v novom rozhovore brata Ivana Bilohuščina so Šimonom Žďárskym v Diskusnom klube.
