Minister vnútra smie a musí kontrolovať a usmerňovať Policajný zbor a jeho činnosť v rámci svojich právomocí vyplývajúcich zo zákona. Avšak, policajný prezident by mal byť menovaný a podriadený výhradne ministrovi, ktorý je za neho a výsledky jeho riadenia polície priamo zodpovedný. Sakovej presadenie komisie pre voľbu prezidenta PZ, pozostávajúcej aj z poslancov, boli len ďalším otupením priamej demokracie. O takmer úplnej nezávislosti polície ako v prípade Generálnej prokuratúry radšej ani nevravme. Na Slovensku sme si totiž zvykli (a v štátnej správe už úplne), že čím väčšia nezávislosť, tým menšia zodpovednosť za prácu. To však neplatí iba pre políciu, ako to Šimko prezentoval, ale taktiež aj pre ministrov (čiže aj jeho) samotných.
Ministri bez mandátu
Problematické nominácie Vlčana, Holého, Karasa, Hirmana, Lengvarského, Doležala mali, okrem mnohých iných, jeden základný problém – nominanti neboli v posledných voľbách zvolení za poslancov, neboli kandidáti do NR SR, či dokonca neboli ani členovia politických strán. Bez jediného krúžku sa dostali na najvyššie politické pozície štátu a členov Vlády SR bez toho, aby ich tam občania delegovali. V zastupiteľskej demokracii ide o nebezpečnú vec, ktorá sa na Slovensku začala hojne využívať. Úradnícka vláda zložená kompletne z nestraníkov tomu iba nasadila korunu. Ako je to možné? Umožňuje to totiž Ústava Slovenskej republiky, konkrétne článok 111:
Čl. 111
Na návrh predsedu vlády prezident Slovenskej republiky vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich riadením ministerstiev. Za podpredsedu vlády a ministra môže vymenovať občana, ktorý je voliteľný za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.
V skratke, každý koho vidíte na ulici, je občan SR a dosiahol vek 21 rokov, môže byť zajtra ministrom. Ako Vlčan z ruského Sberbanku. Alebo Doležal z Rezníkovej RTVS. Alebo Karas zo Slovenskej advokátskej komory. Veľké nároky na obsadenie jednej z najvyššej pozície štátu, kde sa stretávate aj s utajenými informáciami, obchodnými tajomstvami, konverznými kurzami, či dotáciami pre firmy, sa teda nekladú. Dokonca neexistujú ani vekové či vzdelanostné limity. Napokon, aj nedávny minister životného prostredia Ján Budaj vysokoškolské vzdelanie nikdy nedokončil. Oveľa prirodzenejšie, prísnejšie a vymedzenejšie kritériá sú kladené podľa Ústavy SR napríklad na sudcov:
Čl. 145
(1) Sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového obmedzenia.
(2) Za sudcu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 30 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne. Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu a jeho funkčný postup, ako aj rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.
Je podivuhodné, že súdna moc, ktorá má na Slovensku až aristokratický formát uzavretého spoločenstva bez možnosti demokraticky voliť jeho zástupcov občanmi, má prísnejšie kritéria na svojich vlastných zamestnancov, ktorí musia prejsť oveľa závažnejším kvalifikačným výberovým konaním, ako ministri, ktorých nestraníckosť môže narušiť dôveru v princípy zastupiteľskej demokracie. Je totiž oveľa ťažšie dostať sa za poslanca Národnej rady SR, či dokonca poslanca miestnych zastupiteľstiev cez priame voľby, ako sa stať ministrom či štátnym tajomníkom. Takže s troškou nadsádzky, ak poznáte správnych ľudí, v slovenskej demokracii sa môžete stať ministrom bez politického zápasu. Takíto ministri sú však iba bábky - ako vo vládach Fico III a Pellegrini I, alebo ľudia bez politickej autority - ako vo vládach Heger II a Ódor I.
Nominanti vlád rokov 2016-2020
Katastrofálnu epopeju nestraníckych nominantov na ministrov započala SNS v roku 2016. Bohužiaľ, Andrejom Dankom reinkarnovaná zlodejská strana obnovila v novej Ficovej vláde svoje jediné poslanie – opäť kradnúť. V histórii Slovenska sa však ešte nestalo, aby všetci ministri jednej koaličnej strany boli nestranícki nominanti. Keďže odborne vyprázdnená kandidátka a členská základňa SNS nedokázala vyprodukovať odborníkov na ministerské posty, nasledovali nominanti. Plavčan, Matečná, Gajdoš a Lubyová však ukázali, že čo si o ich činnosti myslia občania je im ukradnuté. Nedostali dôveru tisíciek krúžkov od občanov, ktorým sa budú musieť zodpovedať a vystaviť im účet za ich prácu. Stačilo poznať iba jedného občana, pána z Revúcej. Napokon vieme, ako to dopadlo. Plavčan a Lubyová urobili pre vedu a výskum na Slovensku ako málokto, prakticky ju rozkradnutými eurofondami poslali 10 späť oproti okolitým štátom. Lepšie si nepočínala ani Matečná. Jej škandály na pôdohospodárstve s rozdávaním eurofondov na letiská sú tiež veľmi známe. Najmä vďaka nej vyzerá až doteraz PPA ako detašované pracovisko NAKA. Nuž a generála Gajdoša, aktívneho účastníka proruských protestov pred prezidentským palácom sa iba stačí opýtať, ako by bránil vlasť v prípade agresie z Kremľa...
O trochu lepšie dopadli nominanti vlády Petra Pellegriniho, Andrea Kalavská a Tomáš Drucker. Ministerka zdravotníctva Kalavská sa s plnou podporou nového premiéra pustila do tzv. stratifikácie nemocníc, ktorú pripravoval ešte jej predchodca Drucker. Niekoľkoročná, do koša vyhodená práca desiatok ľudí bez podpory vlastnej koalície, znamenala jej patetický koniec so slovami premiera Pellegriniho „že keby on mal tú moc...“, tak by jej (asi) viac pomohol. Ale tak ako bývalý premiér Heger, ani premiér Pellegrini tú moc jednoducho nemal...
Napokon sme zažili aj jedného maskota v podobe Tomáša Druckera, ktorého rekord v najkratšej dobe vo funkcii ministra vnútra neprekonal ani Ivan Šimko. Ten skončil po dvoch týždňoch prakticky z toho istého dôvodu ako Šimko – policajný prezident ho vyhodil.
Automat na podpisy
Ivan Šimko mal pravdu, keď povedal, že minister by nemal byť automat na podpisy. Minister má ministrovať a zo zákona mu prináležia určité právomoci (aj keď v úradníckej vláde s nedôverou parlamentu veľmi oklieštené). V jednom sa však prerátal. Politická realita a hlavne jeho politická autorita, dva mesiace pred voľbami, bola nulová. Ak chcel robiť „poriadky“, musel vedieť, že cesta vedie cez parlament. Pretože je iné, ak ministri vlády 2020 opierali svoju legitimitu o viac ako 1 000 000 hlasov, a ministri tejto vlády o hlasov 0. Toho si bola vedomá ako Čaputová, tak aj Ódor, a preto neboli v tomto spore rozhodcami, ale realistami. Pretože ako Šimko sám uviedol, on mal rezervný plán a sám by nestratil nervy, ak by nestratili iní. Veľmi odvážne vyjadrenia pre povereného ministra, ktorý chcel bez akéhokoľvek mandátu robiť poriadky dva mesiace pred voľbami.
Riešenie
Šimko vyčítal polícii, že nesmie mať rozviazané ruky a musí mať nad sebou politickú kontrolu. Sám na seba však tento postulát neaplikoval. Ako nikým nezvolený nominant si rozviazal ruky a kontrolu občanov nad sebou žiadnu nemal. Tak, ako mnohí ministri-nominanti, ktorí zastávali a zastávajú posty v exekutíve bez tej hlavnej a najvyššej politickej kontroly v demokratických štátoch - kontroly voličov. Preto by som navrhoval zmenu Ústavy SR spôsobom, aby mohli byť ministri nominovaní iba z radov zvolených poslancov NR SR posledných parlamentných volieb. Žiadne pochybné a pochabé nominácie, po ktorých by sa občania pýtali - to je kto? Možno vtedy by sa aj občania lepšie pozreli na strany, ich programy a všetkých kandidátov, z ktorých by mali byť vyskladané budúce vlády. Najlepšie vlády odborníkov, ale aj politikov. Lebo len to pomôže konečne delegovať politickú zodpovednosť a moc zastupiteľskej demokracie do kvalitnejších rúk.
