V zajatí rôznych geopoliticky nereálnych mierových scenárov – od vojenského dobytia všetkých anektovaných území Ukrajinou, cez dobytie celej Ukrajiny Ruskom, až po intervenciu jednotiek NATO s hrozbou 3. svetovej vojny a vyhrážkami nukleárnych útokov Putinom, nám uniká podstatne reálnejšia možnosť – zachovanie súčasných okupačných zón, avšak s ohľadom na medzinárodné právo. Historický precedens – rozpad multietnickej Juhoslávie a realita v jej dvoch nástupníckych štátoch – Bosne a Hercegovine a Srbsku.
Bosna a Hercegovina
V roku 1992, nasledujúc vyhlásenie nezávislosti Slovinska a Chorvátska od Juhoslávie, spustila Bosna a Hercegovina svoje referendum o samostatnosti. Tak ako v Chorvátsku, aj v Bosne tieto snahy vyvolali vojnu. Dôvod? Nesúhlas početnej srbskej menšiny (vyše 30% v BiH, 12.2% v Chorvátsku), naviazanej na štátny útvar svojho národa – Srbsko Slobodana Miloševiča. Vo vojne, v ktorej z troch strán (Bosniaci, Srbi, Chorváti) napokon úplnú kontrolu nad Bosnou a Hercegovinou nezískal nikto, ostali len porazení. Mier (aj po intervencii NATO s mandátom OSN) v súlade s medzinárodným právom sa však napokon dosiahnuť podarilo.
Súčasná Bosna a Hercegovina je unikátnou federatívnou republikou – skladá sa z dvoch hlavných entít, Republiky Srbskej (49% územia), spravovanej občanmi srbskej národnosti a z Federácie Bosna a Hercegovina, spravovanej Bosniakmi a Chorvátmi. Inštitúcie na národnej úrovni sú značne limitované, systémom funkcie pripomínajúc krátko existujúcu Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku rokov 1990-1992. Oficiálnou pro forma hlavou štátu je OSN nominovaný tzv. Vysoký predstaviteľ. Týmto “prezidentom” Bosny a Hercegoviny bol v rokoch 2007-2009 aj bývalý minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák. V súčasnosti je federácia na ekonomickom vzostupe a patrí medzi kandidátske krajiny pre prijatie do EÚ a NATO.
Srbsko
Kvôli obavám z dominantného územného a populačného postavenia Srbska v rámci Juhoslávie bol vytvorený na srbskom území systém autonómnych oblastí – Vojvodina, Kosovo a Čierna Hora. Kým Vojvodina na severe je našim krajanom známa vďaka početnej enkláve Slovákov, názov Kosovo spoznal celý svet po vojne v roku 1999, keď zločiny proti ľudskosti páchané na oboch stranách boli zastavené až náletmi jednotiek NATO. Táto intervencia, tentokrát bez posvätenia rezolúciou OSN, a následné jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova v roku 2008, spôsobili dlhotrvajúci právny precedens (Kosovo doteraz neuznali všetky štáty OSN, vrátane Slovenska a ani členom OSN nie je). A poslúžili ako návod pre Putina v prípade, že sa Ukrajina vymkne spod ruskej obchodno-bezpečnostnej kontroly. A tá sa po 20 ročnom lavírovaní na hranici neutrality napokon vymkla.
Ukrajina
S využitím takmer 20% ruskej minority na Ukrajine došlo k vojenskej podpore separatistických území zo strany Ruska, podobnej akú mali bosnianski Srbi od susediaceho Srbska či kosovskí Albánci od Albánska. Aspoň spočiatku, v rokoch 2014 až 2022, bola podpora separatistov naoko utajovaná. Minské dohody spôsobili situáciu podobnú skôr kosovskému, ako bosnianskemu scenáru. Bohužiaľ, na rozdiel od situácie na Balkáne, kde sa Bosna aj Srbsko vyrovnáva s povojnovým osudom mierovo a spoločne sa usiluje o vstup do EÚ, na Ukrajine vzbĺkol v roku 2022 opäť ostrý konflikt.
Čo ďalej
S nástupom Trumpa je možné očakávať appeasement voči Ruskej federácií, ak sa západné štáty nedohodnú na rapídnej eskalácii dodáviek nových zbraní (čo je pri súčasnom prístupe Macrona či Scholtza skôr nepravdepodobné). Blízky poradca nového amerického prezidenta označil odkazy ukrajinskej vlády o navrátenie Krymu za očividne nerealistické.
Možnosť vytvorenia federácie na Ukrajine, po vzore Bosny a Hercegoviny je po jednostrannom vyhlásení nezávislosti štyroch východných regiónov pravdepodobne stratená. V hre ale môže ostať formát, ktorý nastal v prípade Srbska a Kosova. Ak by ruská strana pripustila, že oddelené regióny môžu ostať podľa medzinárodného práva v rámci nemenných hraníc Ukrajiny a nie ako súčasť RF, ukrajinská strana by mohla (aj keď asi tak nadšene ako Srbsko) tolerovať de facto nezávislé útvary v rámci svojho teritória. Obávam sa, že aj keď si prajeme iný scenár, takto zmrazený konflikt sa javí ako najbližšie dosiahnuteľný. Západ si bude môcť gratulovať, že sa dostalo k akému takému udržaniu medzinárodného práva a nemenných hraníc, ktoré bude podporovať vyslanie vojakov OSN a ekonomickú obnovu Ukrajiny, Rusko si môže zapísať víťazstvo svojho národa a ovládnutie území v cudzom štáte. Ukrajina bude musieť prekonať ťažkú voľbu – má obetovať celú generáciu mužov na obnovenie úplnej suverenity, alebo stať sa obchodnou krajinou v rámci EÚ, zmierenou so svojim údelom? Možno by cestu k mieru mohla poradiť šťuka blanárovitá, či červenák blahový...
Hrozba pre svet
Existencia nadnárodných štátnych útvarov s mnohými menšinami je na východ od Dunaja ohniskom vojen už vyše 100 rokov. V 21. storočí je preto potrebné položiť si otázku – má prísť zmena kľúčovej paradigmy o nedeliteľnosti hraníc z dôvodu vyhnutia sa vojnovým konfliktom? Vyzerá to totiž tak, že menšiny, ktoré sa ocitli mimo hraníc svojej materskej vlasti, začínajú mať silný (a pre zachovanie mieru potencionálne nebezpečný) hlas.
Sarajevo, jún 1914. Bosnianskosrbský nacionalista Gavrilo Princip zavraždil rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda ako pomstu za anexiu Bosny a Hercegoviny multietnickým Rakúsko-Uhorským impériom. Gdaňsk, september 1939. Nemecké vojská pod zámienkou ochrany nemeckej menšiny v Poľsku začínajú svoj útok. Obe tieto udalosti vytýčili cestu k svetovej vojne. Obe tieto udalosti načrtávajú hrozivé paralely so súčasným stavom v európskej vojne našej generácie. Ak nepríde k skorému zrúteniu ruskej ekonomiky, cesta od ďalšej svetovej vojny vedie cez ústupky a rokovania...
