Postavenie občana a štátu definuje princíp obmedzenej moci. Základná a notoricky známa poučka znie: Občanom je dovolené všetko, čo zákon nezakazuje a štátu je zakázané všetko, čo zákon štátu vyslovene nepovoľuje. Tento princíp je zakotvený aj v Ústave SR. Postavenie štátu a občana teda v demokracii nie je rovnocenné a pozícia občana je silnejšia. V demokracii nie je možné, aby zákony prijímal niekto iný ako občan, či už priamo, alebo prostredníctvom priamo zvoleného zástupcu. Pre prijímanie zákonov boli v demokratických krajinách ustanovené parlamenty, v ktorých rozhodujú vždy priamo volení zástupcovia občanov, nie zástupcovia priamo zvolených zástupcov a zástupcovia zástupcov, či ich mačky, škrečky alebo psi. Nezávislosť pri rozhodovaní je chránená, a poslanca, teda priamo zvoleného zástupcu občana, nemôže proti jeho vôli zbaviť jeho právomoci nikto iný, než občan v ďalších voľbách. Ak sa poslanec vzdá svojej právomoci skôr, môže byť nahradený len ďalším priamo zvoleným zástupcom, či už v nových voľbách alebo v poradí podľa posledných volieb. Poslanec, zástupca občana v demokracii, nemôže svoju právomoc delegovať alebo zveriť tretím osobám.
Tieto pravidlá neboli ustanovené, ako sa často tvrdí, na ochranu poslancov, ale na ochranu občanov a ich práv pri výkone moci a preto, aby nebolo možné svojvoľne občanovi odobrať zákonodarnú moc odobratím tejto moci jeho zvolenému zástupcovi.
V Európskej únii je všetko inak. Európska komisia zákony navrhuje, a Rada EÚ zákony mení a prijíma. Ak vám v tomto reťazci chýba volený Európsky parlament, nie je to následkom chyby v texte. Princíp prezumpcie súhlasu Európsky parlament diskvalifikuje z funkcie orgánu, ktorý má jedinečné právo zákony prijímať. Má len právo veta, navyše výrazne sťažené ustanoveniami článku 294 Zmluvy o fungovaní európskej únie.
Rada EÚ, inak nazývaná aj Rada ministrov (nemýliť si s Radou Európy Európskou radou) je najvýznamnejší zákonodarný orgán EÚ. Príjma zákony navrhnuté EK kvalifikovanou väčšinou a súhlasom Rady je podmienené prijatie zákona. Má nestále zloženie, počet kresiel zhodný s počtom krajín združených v EU, teda 28. Kreslá ad hoc obsadzujú ministri rezortov podľa prejednávanej problematiky. Prítomnosť ministra nie je nevyhnutná, ale môže svoju rozhodovaciu právomoc delegovať na kohokoľvek (čo aj často robia). Nevyhnutnou podmienkou nie je ani aby problematika rezortu zodpovedala problematike prejednávaneho zákona. O zákonoch EÚ, ktoré sú nadradené domácim zákon teda hlasuje… vlastne neviem kto.
Ak ste začali tušiť, že veci sú inak, ako sa prezentujú, nemýlite sa. Slovensko sa na príjmaní európskych zákonov nepodieľa silou 13 z 751 hlasov v EP, ako sa často prezentuje, ale silou 1 hlasu z 28 v Rade. Tragédiou je, že bez akejkoľvek kontroly a v rozpore z princípmi, ktoré som popísal v druhom odstavci. Vláda SR nemá v našom parlamente žiadnu hlasovaciu právomoc. Minister vlády naproti tomu disponuje jedným hlasom z 28 pri prijímaní európskych zákonov, ktoré su nadradené našim zákonom.
Na záver sa vrátim k toľkokrát spomínanému zákonu o vysávačoch (ohľadom na jeho popularitu). Prosím novinárov, aby sa začali pýtať tých, ktorí zákonodarnú moc v EU naozaj majú v rukách. Teda našich ministrov. Môžete začať napríklad tým, že sa opýtate ktorý minister, riaditeľ odboru, referent, sekretárka, vrátnik, alebo ich škrečok či pes ten strašný zákon odsúhlasil, kto ho tým poveril a ktorý bod vládneho programu týmto hlasovaním naplnili. Pre prípad, že by ste sa znova chceli vyhovoriť na geografickú podstatu odtrhnutia orgánov EU od občana, Vám radím zmieneného ministra, riaditeľa odboru, referenta, sekretárku, vrátnika, alebo ich škrečka či psa, hľadať v Bratislave.
(zákon o vysavačoch NIE JE tým zákonom, o ktorom píšem vo svojom profile)