Toto rozhodnutie som urobil zo dňa na deň. Dozvedel som sa to z jedného plagátu v meste a o dva týždne som stál celý nervózny pred skúšobňou, kým na mňa nepríde rad. A zrazu ma niekto volá. Od toho okamihu, ako som vošiel do tej skúšobne až dovtedy kým som stadiaľ nevyšiel si nič nepamätám. Možno to bola tréma, možno výpadok. Až keď som došiel domov som sa dozvedel že ma prijali.
Tu sa začina celkom nová kapitola v mojom živote. Kapitola plná hudby, námahy, cestovania a spomienok.
Však ôčasť v tomto telese nieje vždy len radostná. Ak som chcel byť dobrý, musel som sa vzdať niektorých vecí, ako je napríklad zmrzlina, mineráliek s CO 2 a iných vecí. No dokázal som sa prispôsobiť a ako alt som bol jeden z najlepších. Teraz si už úplne dokážem zo živote vylúčiť veci ako zmrzlina a podobné.
Moja prvá vážnejšia cesta bola v roku 1999 a bolo ot turné do Holandska a Belgicka. Pamätám si, že pred cestou som bol roztrasený ako osika. Bol som nervózny, ako sa dokážem vysporiadať s tým, že budem musieť stráviť desať dní v cudzej rodine s chalanom, ktorého som vtedy skoro nepoznal. Nakoinec všetko dobre dopadlo a absolvoval som ešte nespočetne zájazdov. Ale jedného som sa predsa nezúčastnil. A to iba vlastným zavinením a hlúposťou! Išlo o zájazd do Toronta. Mohlo ísť iba šesť chalanov a ja som sa dostal do výberu. S týmto spokojným vedomím som prežil dva týždne prípravy, no potom som dostal možnosť ísť hrať Airsoft. Háčik bol v tom, že práve vtedy, keď bol termín skúšky. No a ja som si povedal, že pôjdem na airsoft a vedeniu pošlem sms, že idem na kontrolu. Z airsoftu som sa vrátil domov so spokojným pocitom z dobrej hry. Ten vydrže len dovtedy, kým mi nezavolali z vedenia, že chcú rozprávať s rodičmi. Vtedy mi docvaklo, akú hlúposť som urobil. Do Toronta som nakoniec nešiel. No na zbor som nezanevrel a absolvoval som ešte ako alt ešte nejaké turné.
Potom nasledovala rok pauza kvôli mutácii hlasu. Už v tomto období som začal pociťovať, že mi spev chýba.
Teraz už znova rok aktívne spievam ako bas a nesmierne ma to baví. Keď dlhšie ako týždeň nespievam, tak pociťujem akúsi dieru v mojom podvedomí. Priestor, ktorý je týždeň čotýždeň vyplňovaný tvorením hudby.
Keď sa tak spätne obzriem na poslených osem rokov môjho života, tak sa musím zamyslieť. "Kde by som bol a čo by som robil teraz, keby som nešiel na konkurz?"
