V roku 2015 sme dovolenkovali v Bretónsku a Normandii. Jedného dňa sme uchodení obedovali v malom mestečku. Reštaurácia bola na malom námestíčku neďaleko kostola. Pohrúžení do jedla sme zbadali ľudí na ochodzi veže kostola. Mali sme plné brucho a ubolené nohy z výletu, ale zvíťazila chuť vidieť niečo nezvyčajné. Za chvíľu sme boli pri veži. Kamenné schodište vo veži bolo veľmi úzke a ešte napotvoru aj točité. Svetla sa cez úzke okienka dostalo do veže len poskromne. Neskôr nasledovali strmé drevené schody, na konci výstupu boli už len rebríky. Hlava občas kľučkovala medzi drevenými trámami vo výške pliec. Keď sme vystúpili na ochodzu veže na tričkách sme mali prach z omietky a nejaký ten škrabanec na hlave. Z balkóna veže sa nám naskytli pohľady, ktoré si zaslúžia len tí, čo podstúpia malú kalváriu výstupu. Výhľad na rovinaté Bretónsko z výšky desiatok metrov bol dlhý kilometre. Ten pohľad z výšky je jedinečný, neporovnateľný s optikou „pešiaka“ .
Vtedy mi v hlave skrsla myšlienka. Kostol, ba a aj vežu s ochodzou máme aj u nás vo Zvolene. Divné, nikdy som na nej nevidel žiadnych ľudí. Pred vstupom do veže bol na dlažbe mach. Hneď po návrate domov som „utekal“ na zvolenskú faru. Prezradil som, čo mám za lubom, že chcem sprístupniť vežu pre Zvolenčanov a návštevníkov mesta. Reakcia bola odmeraná, ale nie odmietavá. Keď som o pár dní kľúčom otváral vežu, bol som vzrušený ako chlapec pred prvým rande s dievčaťom. Vo veži bolo storočné ticho a množstvo holubov. Živých a ešte viac mŕtvych. A všade dookola holubí trus. Ako v Hitchcockovom filme. Opatrne som vystupoval schod po schode. Najprv po točitých kamenných schodoch obložených drevom, potom po vŕzgajúcich drevených až na balkón veže. Neveril som, že mi schody dovolia vyjsť až sem. Na konci prišla zaslúžená odmena. Výnimočný pohľad na strechy, veže, komíny, vodojem, „ľudských mravcov“ dole a zelené hory dookola. V srdci veže trónil mosadzný zvon, ktorý sa pozerá na ľudí v meste už viac ako 150 rokov. Bolo očividné, že vežu vyrušil zo spánku v posledný rokoch len kostolník a zopár „utajených “ návštevníkov.
Upratovanie veže
V roku 2016 sme vysúkali rukávy a začali pracovať. Najprv sme urobili veľa „papierovej“ roboty (oznámenia, povolenia, súhlasy). Potom začalo veľké upratovanie. Bolo v nej hromadu haraburdia. A hlavne veľa uhynutých holubov. Na podlahe ochodzu bola niekoľkocentimetrová hrúbka trusu. V septembri 2016 boli v meste Dni Svetového kultúrneho dedičstva. Vtedy sa pre záujemcov otvorili pamiatky, ktoré inokedy boli zavreté. Vtedy sa do veže, za prísnych bezpečnostných opatrení, dostali prví zvedavci. Aj keď veža bola ešte v dezolátnom stave, ohlas bol priaznivý. V ťažkých začiatkoch sme dostali povzbudivý impulz.
Keď sme vežu pozorne prezreli, na opravu bolo súcich hádam sto vecí. Našim prvým cieľom bolo sprístupniť balkón veže pre návštevníkov. Tak , aby výstup na ochodzu bol možný a aj bezpečný. Všetko ostatné išlo zatiaľ bokom. Bolo nevyhnutné opraviť 98 schodov, zvýšiť zábradlie na balkóne, zväčšiť vstupný portál do veže. Ten bol vysoký len 148 cm a veľmi úzky. V neposlednom rade ochrániť vežu pred náletmi stoviek holubov.
Oprava veže
V prvej polovici roka 2017 za pomoci odborníkov sme hľadali najlepšie stavebné postupy a materiály .Na jeseň v roku 1917 sa začalo vo vež i pracovať. Na ochodzu veže s výhľadom vedie 98 schodov, 75 kamenných, 23 drevených. Už na prvý pohľad, prakticky každý schod potreboval opravu. Kľúčová bola oprava kamenného schodišťa. To začína od vstupu do veže. Z podhľadu boli vidieť na ňom praskliny. Po odstránení horného dreveného obkladu schodov sme všetci boli na „mŕtvicu“. Objavili sa úplne zodraté kamenné stupne so širokými puklinami. Ako je to možné? Veža slúžila v pohnutých časoch aj ako strážna. Pravdepodobne, okované podrážky čižiem vojakov zodrali mäkký pieskovec. Situácia bola kritická. Keby sa zlomil čo len jediný schod, vretenové schodište by sa asi „zosypalo“ ako kocky domina. Jediným možným technickým riešením bolo schody doslova „zdrôtovať „ nerezovou oceľou. Tú zároveň uchytiť do vretena schodišťa a múru veže. Pri sanácii schodov sa minulo asi 800 m nerezového drôtu. Zodratá hmota schodov sa nahradila umelým materiálom podobným kameňu s ešte väčšou pevnosťou. Oprava jedného schodu neraz trvala aj celý deň . Materiál sa nanášali po vrstvách. Kým nevytvrdla jedna, nemohla sa nanášať druhá. Práca si vyžadovala veľa odborného kumštu, špeciálne materiály a veľa peňazí. Na drevenom schodišti sa vymenili nástupnice, pôvodné boli veľmi úzke, dorobili zábradlia. Práca s drevom je však oveľa jednoduchšia ako „otročina“ s kameňom.
Storočné zábradlie na ochodzi veže mohlo ešte slúžiť nejaký ten rôčik. Bolo však nízke a pre ľudí nebezpečné. Z dôvodu bezpečnosti ho bolo potrebné navýšiť o 30 cm. Oprava a navýšenie pôvodného by bola rovnako nákladné ako výroba nového. A tak, zvolenskí umeleckí kováči urobili presnú repliku starého. Na balkóne veže sa tiež urobila nová podlaha.
Vstup do veže sa zvýšil a rozšíril tak, aby si človek normálneho vzrastu neudrel hlavu. Pri oprave sme zistili, že pôvodný vstupný portál bol niekoľkokrát upravovaný a pôvodné kamene nahradené stavebnou sutinou. Preklad nad zárubňou však nesie asi 18 m vysoký múr! Odpadový materiál sme nahradili hmotou pevnejšou ako betón.
Raz podvečer som bol na balkóne veže. Pod striežkou ochodze bolo možno 200 holubov. Nezmestil by sa tam už ani jeden. Pod nimi na podlahe sa hromadilo úmerné množstvo trusu. Nebolo iné východisko, len ohradiť celý balkón jemnou sieťou. Tá je z niekoľkých metrov neviditeľná. Bola to neplánovaná investícia navyše, ale veľmi potrebná.
Horolezci
Na vrchole cibuľovej kopule veže bol kríž. Pootočený a nakrivený. Nerobil dobré meno veži a ani kostolu. Keď vyšli horolezci na kupolu veže , zistili že kovová tyč , na ktorej je upevnený sa „ločká“ v prehnitom drevenom tráme. Kríž visel už len na troch nitoch , ostatných 9 na tyči bolo uvoľnených. Držal sa už len vlastnou silou vôle. Kríž vyrobený v roku 1901 bol demontovaný . Bol už veľmi prehrdzavený a miestami tenký ako papier. Opravu by už neprežil. Bol nahradený presnou replikou starého.
Drevený trám bol spevnený živicou a kovovými objímkami. Demontáž a montáž krížov a trámu sa robila vo výške asi 50 m. Horolezci sa pohybovali na helmici veže po lešení s rebríkom. Nikdy som sa tak veľa nemodlil ako počas týchto dní.
Zvolenskí kováči majstra Gubča urobili zábradlie a kríž, ktoré potešia oko návštevníka.
Financie
Ako kedysi povedal Václav Klaus: „O peniaze ide až v prvom rade.“ Peniaze nie sú dôležité, keď ich máte. Sú oveľa dôležitejšie, keď ich nemáte. To bol náš prípad. Na začiatku sme mali len svoje vlastné. Zvolenská farnosť , vlastník nehnuteľnosti, poskytla vežu sakrálneho objektu pre verejnosť. Bol to veľký, ale nepeňažný dar. Z finančných darov veriacich, treba najprv opraviť strechu kostola, splatiť kúrenie v kostole, zaplatiť vodu, plyn.. Navyše, keď do farnosti patria hneď tri kostoly. Okrem iného, aj veľmi vzácny kostol v Zolnej.
Druhou nádejou boli prosperujúce firmy alebo úspešní podnikatelia. Oslovili sme ich desiatky, ale výsledok bol veľmi chabý.
Ďalšou početnou skupinou sú rodina, priatelia a známi. Tí nás nesklamali. Takmer každý nám niečo dal, ale z peňazí na domácnosť sa veža opraviť nedá.
Najväčšiu nádej sme vkladali do rodákov, obyvateľov Zvolena. Do každej schránky v meste (18 000) sa dostal letáčik s prosbou o príspevok na opravu veže. Aj keď sme veľmi vďační za každý drobný príspevok, celková výška podpory , len o málo prevýšila náklady na letáky a ich distribúciu. Hypoteticky, keby každý obyvateľ Zvolena daroval len 1 € mali by sme na účte viac ako 40 000 €.
Všetko zachránilo mesto Zvolen, ktoré poskytlo na tento účel 58 300 € v troch platbách. Na odplatu mu zvolenská farnosť prenajala priestory veže na 20 rokov. Patrí za to nesmierna vďaka Primátorke mesta Zvolen a poslancom mestského zastupiteľstva. Tí často bojovali proti sebe v straníckych dresoch, ale túto našu snahu podporili takmer všetci.Nesmierne si však vážime aj tých, čo venovali na opravu veže , čo i len pár centov.
Nadšenci
Aj keď sú peniaze veľmi dôležite, ľudia sú najdôležitejší. Takmer všetku robotu vo veži urobil Kamil Dymo. Najmä oprava kamenných schodov vyžadovala veľký fortieľ. Schody boli takmer úplne zničené a ich záchrana si vyžadovala originálne netradičné riešenia. Kamil robil takmer 2 roky vo veži úplne sám. Bolo v nej buď teplo alebo zima. Nikdy nie tak akurát. Navyše, bol v nej komínový efekt a neustále tam fúkalo.
Všetky výškové práce okolo kríža na kupoli veže robil Štefan Šuster s „parťákmi.“ Niekedy som pri pohľade na neho strácal dych. Všetko čo robil, mal dopredu do detailu premyslené . V tých výškach si nemôžete dovoliť ani jeden zbytočný pohyb.
Všetky práce sme konzultovali s Arch. Pavlom Pavelkom. Ten, ak bolo treba, aj vyhotovil potrebnú dokumentáciu. Poskytol veľa rád, ktoré nám úžasne pomohli. Urobil to všetko len z entuziazmu.
Bezpečnosť a statiku „starenky“ veže kontroloval statik Ján Ďurica. Starší pán s veľmi mladým duchom a citom pre pamiatky.
Všetko kovové na veži sa urobilo v dielni majstra Jána Gubča., drevené vráta na vstupe do veže citlivo navrhol a urobil Milan Kamenský.
Bez súhlasu a podpory zvolenského dekana Vojtecha Nepšinského, by však vežu kostola dosiaľ poznali len holuby.
Pre mňa to bol trojročný prekážkový beh. Prekážky mali rôznu výšku a boli rozmiestnené nepravidelne. V najťažších chvíľach som si opakoval moje obľúbené grónske príslovie: „ Keď si zašiel tak ďaleko, že už nevládzeš prejsť ani jeden krok, potom si prešiel len polovicu vzdialenosti, akú si schopný prejsť.“ Nakoniec sme dobehli do vytúženého cieľa.
Veľa prác bolo urobených za režijné ceny, niektoré zdarma. Inak by sme naše dielo nedokončili.
V každom kolektíve sa vyskytnú lepší a slabší hráči, ale tento tím mal len dobrých a výborných. To bolo zase Božie požehnanie.
Kostol sv. Alžbety
Farský kostol Svätej Alžbety vo Zvolene je národná kultúrna pamiatka. Pôvodná stavba kostola z rokov 1244-1250 bola neskoro románska. V rokoch 1380-1390 bol kostol prestavaný do gotického slohu. V časoch Mateja Korvína (1458-1490) bol kostol obnovený.
Kostol je dlhý 34 metrov, šírka lode je 11,5 m, výška asi 10 m. Na boku kostola je kaplnka Sedembolestnej Panny Márie. Na zbúranisku pôvodnej kaplnky ju dal v roku 1650 postaviť zvolenský mešťan Ján Ebecký.
Dominantou zvolenského námestia je baroková veža rímskokatolíckeho kostola. Je vysoká 49 m a bola postavená s balkónom v druhej polovici 16.storočia. Veža je situovaná na severnej strane kostola a má samostatný vstup. Ochodza veže ponúka pohľad na všetky svetové strany z výšky 21,50 m. Na najvyššom poschodí veže je mechanický hodinový stroj, ktorý poháňal štyri ciferníky vežových hodín.
Rozhľadne
Po oprave kamenných schodov bola v septembri 2018 veža na jeden deň sprístupnená verejnosti. Aj keď bol vtedy „upršaný“ deň a výstup obmedzený, na vežu vystúpilo vtedy asi 500 ľudí.
29. júna 2019 bola veža slávnostne otvorená pre verejnosť. Počas troch letných mesiacov ju navštívilo asi 1 200 ľudí.
Ďalšou našou métou je opraviť drevené schodište na najvyššie 5. poschodie veže s hodinovým strojom.
Na Slovensku je evidovaných 145 rozhľadní, z nich necelých 100 je prístupných pre verejnosť.
Najvyššiu vežu na Slovensku má kostol Nanebovzatia Panny Márie v Spišskej Novej Vsi. Veža je vysoká 87 m. Balkón veže je vo výške 55 m nad úrovňou námestia.
Pre zaujímavosť, najvyššia kostolná veža na svete meria 173 m. Patrí metodistickému kostolu v Chicagu.
