
taký čiernobiely vojnový čas bez snov
hladový čas opustených materí
čas čo nedovolil mlčať
keď smrť kráčala poza polia
záhrady
Čas ktorý mal radšej preskočiť svoj tieň
no on do zátylku vystrelil...
*
Boli také mladé...
To vojna im ušila kapce v studenej jeseni
keď po horách vláčili ranených
Poznali všetky partizánske chodníky
Chceli životy svoje dať
hoci sa báli tak veľmi sa báli
v studených nociach v zemljankach
Prsty krehli
pušky na pleciach omíňali
ale ony šli Starými Horami...
*
Venované mojej mame, jej dvom sestrám, a všetkým účastníkom Slovenského národného povstania...To foto je pamätné, je na ňom aj moja mama...