Z nebies najvyšších hladia ma kvapky padajúcich tónov
ktoré svojou silou zdvíhajú ma nad opar hôr
Nepoznám nič vznešenejšie
ako hudbu ktorá ladí s mojím - ja-
S ľahkosťou ju dýcham
rytmus ma prirodzene kolíše
V predstavách prežívam vzlety a pády
teraz však stúpam schodík po schodíku
vyššie
Na vrchole mám pocit horolezca
čo zažíva nirvánu z pocitu vlastnej veľkosti
kochá sa pohľadom do hĺbok
áno
dospieť na vrchol
kľaknúť a skloniť hlavu
nechať prúdiť cez seba dúhu
sedembolestného svetla
ktoré očisťuje a pozýva k prestretému stolu
kde sa podáva Láska
a ja sa ňou plním preciťujem a oblažujem
ako malé dieťa čo verí v svoj vysnívaný svet
Zrazu sa rozprávka stáva skutočnosťou
Ten okamih zostáva otvorený
hlce moju pozornosť
a ja sa ukladám odovzdaná
prijať všetko svetlo sveta zakliate do tónov
ako neskutočne hladí a ponúka silu vstať
a ísť
Nezanechať žiadnu slzu napospas
ale zabaliť ju do milosrdenstva otvorených očí
ktoré prestanú byť zakliate
v ten prechodný čas
ktorý lúšti krížovky obnaženého sveta
a nepochopiteľne sa maskuje do onucí zla
Preto zavriem oči a rozložím svoj úsmev
Snáď bude znesiteľný pre všetkých...
*
