Možno, že ste už o výrokoch tejto pozoruhodnej ženy kdesi čítali. Človek si povie, nastúpila na priemiérske kreslo a potrebovala sa zviditeľniť, lebo sa chystali parlamentné voľby a jej strana potrebovala hlasy, inak by možno skončili s vládnutím. Áno, aj toto je možný scenár. Na druhej strane si potom kladiem otázku, prečo s témou prisťahovalectva vyrukovala nedávno opäť. A pritvrdila ešte viac: "Väčšina Austrálčanov verí v Boha. To nie je kresťanské pravicové krídlo, politický tlak, ale fakt, ktorý sa vyvýjal po dobu storočí bojov, skúšok a víťazstiev miliónov mužov a žien, ktorí hľadali slobodu. Práve títo ľudia založili tento štát na kresťanských zásadách a je to jasne zdokumentované. A nie je to potrebné vystavovať na stenách našich škôl. Ak vás uráža Boh, potom vám navrhujem zvážiť iný kút sveta ako svoj domov, pretože Boh je súčasťou našej kultúry. My budeme akceptovať vašu vieru a nebudeme sa pýtať prečo. Všetko to, čo žiadame je, aby ste akceptovali naši vieru a žili s nami v súlade s mierovým spolužitím."
Niekto si povie, toto sú na dnešnú dobu silné slová. Ja si myslím, že nie. Svet potrebuje takýchto vodcov a nielen v Austrálii, ale aj v Európe, či za morom. Pod rúškom demokracie sa politici často vyhýbajú ráznym rozhodnutiam a vyhovárajú sa na ľudské práva a čo ja viem na čo ešte. Ale aj my ostatní máme predsa svoje práva. Aj dôchodkyňa v košickej MHD, ktorá si dovolila upozorniť "čiernych" pasažierov, že nemajú lístok a policajti ju vyšetrovali pre podozrenie z rasizmu. Aj päťročný Tomáš Žilavý mal svoje právo, než ho nemenovaný televízny redaktor poslal nemilosrdne na druhý svet. Právo má aj týraná žena, ktorá volá o pomoc, ale nikto jej na pomoc neprichádza, pretože sme všetci hluchí a zatvorení vo svojich kutiaciach. Júlia Gillardová ale počúva. Počúva takéto volania a kričí aj ona sama. Kričí po práve, po tom jednoduchom práve - práve na život. Nie pre prišelcov, lumpov, kriminálnikov, snobov, či tých, čo majú peniaze na drahých právnikov a advokátov, ale pre nás, jednoduchých ľudí, čo sme sa narodili v tej svojej krajine a v nej chceme aj žiť, pracovať, vychovávať svoje deti a aj umrieť. Nechceme sa učiť iné jazyky (ak nás to nebaví), nechceme platiť na iných, že vraj neprispôsobivých, ktorí sa nám za to aj tak smejú rovno do tváre...
Hovorí sa o nás, že sme národ, ktorý je závistlivý a že ak má sused novú kozu, radšej mu ju skántrime, než aby sme sa radovali z jeho úspechu. Možno, že je tomu naozaj tak. Ale na druhej strane sme národ, ktorý je obetavý a vie pomáhať. Nezištne pomáhať. Dokonca aj ten sused susedovi, ak je naozaj zle. Sme ochotní pomáhať až do takej miery, že si necháme diktovať inými, ako máme žiť, čo je pre nás najlepšie, ako máme zmeniť svoju kultúru, vyznanie, štýl života... Ja nechcem. A preto sa pridávam k hlasu Júlie Gillardovej, aby to počulo celé Slovensko i celý svet. A možno, ak takýchto hlasov bude viac, budú to počuť aj tí, ktorí majú moc to celé napraviť. "My hovoríme anglicky, nie španielsky, libanonsky, arabsky, čínsky, japonsky, rusky, alebo akýmkoľvek iným jazykom. Preto, ak chcete byť súčasťou nášho spoločenstva a žiť v našej krajine, naučte sa náš jazyk." Júlia Gillardová.
