Mal som to štastie poznať sa počas mojich študentských rokov trošku s Julom Satinským a tak raz vznikla jedna príležitosť si s ním i jeho dlhoročným kolegom Milanom Lasicom sadnúť na dlhší pokec. Bola to skôr náhoda, ako dohodnuté rendez-vous, ktoré sa uskutočnilo v bratislavskom Mini presse v decembri 1987, kde sa v tých rokoch schádzali mnohí umelci v čase obeda. Slovo dalo slovo a vznikol z toho zaujímavý rozhovor, ktorého publikovateľný úryvok by som vám rád pripomenul. Aby ste sa ale dokázali preniesť do prostredia v ktorom vznikol tento trialóg, musíte si uvedomiť aká bola doba, dostupná technika a čo bolo najdôležitejšie pre pochopenie deja, že obaja o malom magnetofóne, ukrytom pod exotickou rastlinou na café pulte, nemali skoro hodinu ani tušenie. Však to aj tak dopadlo ...
?: Dve kávy prosím. (hlas postavy so všetkým na správnom mieste a so správnymi rozmermi, vek 19-20 - ťažko odhadnúť)
ML: To sú nohy a to vyššie ... (pískne) - (hlasitosť vety taká, aby to vyzeralo, že šepká, ale aby to dotyčná predsa len počula) tsss ... mäsko.
JS: Ale prosím ťa, takto vulgárne. To by chcelo prítmie, červené svetielko, muzičku, koňačik ...
?: Vďaka! (slečna sa otočila a blčiacim pohľadom skĺzla po Lasicovi a vášnivým, mačacím po Satinskom)
ML: Hm! (smutne)
JS: Ach! (slastne) - (a susedia okolo vedľajších malých stolčekov vybuchli v smiech)
JS: Nonono: Každý nie je taký amant ako vy, my už máme svoje rodiny.
XY: Veď práve na takých letia. (hlas z pléna)
ML: Na teba určite, veď ti ešte smotana tečie po brade. (ďalšie nepublikovateľné, takže skok až do ...)
JF: Ozaj, keď sme už pri tom, aký máte obaja názor na mladých?
ML: Julo nemá vôbec nijaký názor.
JS: ??? (ruka našťastie minula cieľ)
ML: Ťažká otázka. Aká je mladá generácia, každý je iný. Jeden je sympatický, druhý nie. Nevynášam súdy, necítim sa na to povolaný, ale aj tak si myslím, že mladí ľudia sú takí istí ako predtým, mení sa len ich prostredie.
JS: Držím sa stáleho hesla, málo jím, moc spím, medzi dědky nechodím. Na nervy mi nelezú, najmä nie čučoriedky od 16 do 20, myslím na ... (v angličtine šesť) - (skoro).
JF: Takže mladé a mäkké?
JS: To narážaš na to, že najradšej chodím do mäsiarstva ...
ML: Však to aj vidieť. (smiech)
JF: A Vy Milan?
ML: Ja žiadne obchody nenavštevujem rád.
JS: Aj to vidieť (smiech)
JF: Ešte jednu vec som sa chcel opýtať. Mne osobne sa páči Werichov výrok: "Humor sa nedá robiť, humor je." Čo teda podľa vás humor je?
JS: Ja si myslím, že celý svet je strašne smiešny. Neexistuje nič, čo nie je smiešne. Je to uhol pohľadu a Rusi tomu vravia tak zaujímavo - točka zrenia.
ML: Ja to chápem ako postoj k životu. Keď niekto vtipkuje a je veselý, tak to ešte neznamená, že je to humor. Je to vec hlbšia a závažnejšia a človek to dokáže pochopiť až pri problémoch, pri ktorých mu pomôže práve ten humor.
JF: To je ako odpoveď filozofa. Z toho by som usudzoval, že z vášho dua Lasica-Satinský to viac myslí tomu vyššiemu...
JS: Ja to mám založené na tom, aby si Milan skutočne myslel, že mu to viac myslí ...
ML: To by bola vtipná otázka, ale keby som mal byť úprimný, myslí to naozaj mne, ale sucho.
JF: Julo, nemáte pocit (stále som mu vykal, aj keď on navrhol tykanie), že má stále akosi navrch?
JS: Ja to vysvetlím. Ako je známe, Milan má s Magdou (Vašáryovou - to keby niekto nevedel) 6 a 5 ročnú dcérku a svojho času mu totiž privreli hlavu medzi dvere. Žofka sa rozbehla, karateristicky skočila do dverí a ... Odvtedy má tú zúženú hlavu a s tým súvisí aj to všetko ostatné.
JF: Môžem to publikovať?
JS: ??? (prišli na magnetofón)
ML: Žiadam honorár ... ! (Lasicova okamžitá reakcia)
JS: ... a fľašu koňaku!
JF: No teraz som ale naozaj trochu mimo. Milan Vás nič nerozhádže?
ML: Ale áno, ešte jedna takáto sprostá otázka.
JS: Točí sa ten magnetofón vôbec?
JF: Môžem poprosiť o nejaké študentské zážitky?
JS: A predsa sa točí.
ML: Už som sa zhodil dosť.
JF: Musím sa priznať, že teraz som sa opýtal asi zle, lebo už hodinu sa mi zdá, že vysokoškolské vzdelanie získal iba Lasica.
JS: Deti prebaľovať už viem a praženicu uvarím za 5 minút.
JF: Čo si ceníte jeden na druhom?
ML: Je to veľmi vzácny človek, má už svoje roky a napriek tomu, že už 25 rokov pracuje v oblasti zábavy a ešte k tomu so mnou, ešte stále nestratil nič zo svojej nespútanej radosti zo života.
JS: Na Lasicovi si najviac cením exaktnosť, presnosť a dokonalosť, ku ktorej sa dopracoval. Prekáža mi, že ju vyžaduje aj odo mňa.
JF: Kde strávite Silvestra?
ML: Na chate s manželkou a deťmi.
JS: Silvester je pre mňa pyžamový deň. Prespím ho.
JF: Čo zaželáte do nového roku?
ML: Zdravie. A mladí, ktorí prežívajú vek alebo chvíle, čo sa im občas nepáčia a necenia si ich natoľko, ako budú o niekoľko rokov - nech ten čas prežijú čo najplnšie.
JS: Veľa šťastia a úspechov!
ML: Veľa dobrých priateľov!
JS: Veľa mileniek aj milencov!
ML: Veľa manželiek aj manželov!
JS: Veľa detí!
ML: Veľa peňazí!
JS: Veľa ....
Chlapci, páni, ďakujem Vám obom za tieto okamihy a Julo, nech sa Vám (Ti) tam hore, spomína na nás všetkých s úsmevom.
