Neplánovaný výlet

Podobná situácia nastala aj u mňa, keď som bol v jeden letný prázdninový víkend postavený pred hotovú vec - výlet do Kremnických vrchov. V minulosti, keď mi trčali šnúrky z topánok a tínedžerské nápady lietali hlavou, som lozil po horách a kopcoch veľmi často. Leto bolo ako stvorené na skalnaté previsy a nebezpečné strže. Niekoľko hodinovú hrebeňovku po Tatranskej magistrále, výstup na Ľadový štít či iné zákutia Tatier však už dávno prekryl kolobeh denných starostí a zbytočností tohoto sveta. Za tie roky som akosi na niečo podobné zanevrel a budem úprimný spohodlnel. A aj keď som patril kedysi k fanúšikom pešej turistiky, krivá tvár ma sprevádzala počas celej doby prepravy do stredu Európy. Mal som jednoducho iné plány a predstavy ako stráviť konečne voľný víkend a tak ma neupokojilo inokedy príjemné hrkotanie motoráčika do Kremnice. Pocity sa však onedlho začali meniť, pretože veľmi rád spoznávam rôzne prírodné zvláštnosti a príroda, ktorou sme prechádzali bola toho dôkazom. Opäť som našiel v sebe niečo, čo tam síce bolo, ale čas tomu zahatal cestu von. Nádherná scenéria skalných veží, mohutných hríbov a nevšedných skalných sutín mi hneď rozjasnila tvár. Azda najkrajší pocit však nasledoval na Kremnickom štíte, odkiaľ bol úchvatný pohľad nielen na samotnú Kremnicu, ale aj Štiavnické vrchy a keďže bolo pekne slnečno aj na Veľkú Fatru a Nízke Tatry. Ak sa rozhodnete môj príklad nasledovať nezabudnite ani na Bujačiu lúku a Ihráčske kamenné more, ktoré tiež stoja za to. Pre znalých veci netreba nič opisovať alebo prikrášľovať a pre vás ostaných je lepšia rada si to radšej vyskúšať. Nuž a aký bol záver? Dva dni svalovice a dojmy na celý život. A moje poďakovanie.