Dnes sa píše monitor, blížia sa prijímacie skúšky na stredné školy. Ak ste aj vy rodič deviataka, určite viete, o čom hovorím. Ja som rodič hneď dvoch deviatakov a musím povedať, že to pre mojich chlapcov nie je jednoduché obdobie.
Keď som si vyberal strednú školu ja, mojím kritériom bolo, aby sa na danú školu nerobili prijímacie skúšky. K tejto jedinej podmienke som dospel veľmi jednoduchou sebareflexiou. Keď sa už schyľovalo k prijímačkám, rozhodol som sa navštíviť doučovanie organizované našou slovenčinárkou. Výsledok bol jednoznačný – viem, že nič neviem. Podobne som dopadol aj s matematikou. Dnes viem, že v skutočnosti to nebolo až také zlé, ale trinásťročné dieťa podlieha panike oveľa priamočiarejšie ako dospelý človek. Jednoducho som uveril tomu, že prijímacie skúšky nezvládnem.
Pokúsil som sa síce učiť, ale bolo to ako s telocvičňou v januári – dlho mi to nevydržalo. Namiesto toho som sa radšej užieral predstavou, aký som neschopný. A pritom stačilo tak málo – s niekým sa porozprávať. Najlepšie s rodičmi. No ale to dobrovoľne nerobí takmer žiadny pubertiak. Mňa to teda rozhodne nenapadlo.
Napokon som zvolil kritický plán B a rozhodol som sa nájsť takú školu, ktorá by ma vzhľadom na celoškolský prospech (ktorý, mimochodom, nebol až taký zlý) prijala aj bez prijímacích skúšok. Voľba padla na Strednú vinársko-ovocinársku školu v Modre. Vinohrad som síce videl iba z diaľky, no jablko od hrušky som rozoznať dokázal, takže som sa cítil dostatočne kvalifikovaný. Rodičia neboli bohvieako nadšení, ale napokon som ich siahodlhými rečami, ktoré som si po večeroch pripravoval, presvedčil, že je to pre mňa správna voľba. Považoval som to za jednoduchšie ako priznať, že si myslím, že prijímacie skúšky nezvládnem. Napokon súhlasili a môj plán vyšiel – prijali ma bez nutnosti preskúšania mojich vedomostí.
Škola to rozhodne nebola zlá, našiel som si tam množstvo priateľov a dodnes toto obdobie považujem za jedno z najšťastnejších v mojom živote. ALE! Veru tak, často sa zamýšľam, čo by bolo, keby som sa porozprával s rodičmi a skúsil to trebárs na gymnáziu.
Čo chcem povedať je – podporte svojich deviatakov. Rozprávajte sa s nimi a hlavne ich počúvajte. Ich mladé srdcia sú často naplnené celkom inými túžbami, než sú tie naše. Dôverujte im a podporujte ich, aj keď ich túžbam nerozumiete. Snažte sa vo svojich deťoch vidieť v prvom rade ľudí, nie profesie. Je lepšie byť spokojný elektrikár ako nespokojný advokát.
Monitor v žiadnom prípade nechcem podceňovať, ale ani preceňovať. Z rôznych príčin to nemusí vyjsť. Nevadí. Dôležité je spokojné, vyrovnané dieťa. Neúspech ho môže iba posilniť. Vyrovnať sa s neúspechom a poučiť sa z neho je rovnako dôležitá zručnosť ako čokoľvek iné. Treba sa otriasť a ísť ďalej. Deti sú veľmi univerzálne bytosti. Možno nie sú dobré v písaní monitorov, ale rozhodne sú dobré v niečom inom. Možno nevedia skloňovať, ale dokážu napísať krásnu báseň. Možno nevedia rátať zlomky, ale dokážu zapojiť elektrický obvod.
Neprenášajme na nich stres. V živote ho budú mať ešte dosť. Pamätajte – či sa vám to páči alebo nie, vy ste im príkladom. Ak ste z monitoru nervózni vy, budú aj oni. Akokoľvek sa pokúsite svoj stres zamaskovať, vaše dieťa ho vycíti a preberie do svojho správania. Zdravá miera stresu je fajn, ale musí byť podporená sebaistotou, pokojom a pevným postojom.
Nech to dopadne akokoľvek, vy ste strojcami svojho života, nie monitor. Ak toto ukážete svojim deťom, urobíte im obrovskú službu. Naučte ich vnímať život aj z inej roviny než tej prísne realisticko-materiálnej. Ukážte im dôležitosť bežných okamihov. Naučte ich vnímať aj malé veci, nielen tie „veľké“ a dôležité momenty.
Ako sa hovorí: Je dôležitejšie mať otvorený účet v kvetinárstve ako v banke.
