Ani firma ani štát neskrachujú zo dňa na deň a o hrozbe a rizikách bankrotu vie manažment vopred. Samozrejme, že nie je v ich záujme aby sa o tom verejne hovorilo, snažia sa prekrývať úvery úvermi, snažia sa vodiť za nos obchodných partnerov aj zamestnancov a v niektorých prípadoch idú až tak ďaleko, že falšovaním výkazov privedú do omylu alebo aj skorumpujú kontrolné orgány.
Manažment Enronu si dlho kupoval mlčanie a razítko audítorskej firmy Arthur Andersen, manažment Grécka dlhodobo (prinajmenšom) podvádzal kontrolné orgány EU a MMF. Otázkou je, čo sú to za kontrolné orgány keď sa nechajú dlhodobo kupovať alebo podvádzať?
Prvým rozdielom bankrotu firmy alebo štátu je dôsledok pre kontrolné orgány, ktoré vo svojej kontrolnej úlohe zlyhali. Bankrot Enronu poslal do minulosti aj ich audítorskú firmu. Takmer-bankrot Grécka, či Írska urobil zo zlyhaných kontrolných orgánov EU a MMF jeho záchrancov a reštrukturalizátorov. Z capov urobil záhradníkov.
Druhým rozdielom bankrotu firmy alebo štátu je vyvodenie osobnej zodpovednosti podvádzajúcich manažérov firmy resp. štátu a neschopných, či podvádzajúcich manažérov zlyhaných kontrolných orgánov. V prípade Enronu a firmy Arthur Andersen niektorí ich šéfovia skončili na dlhé roky v base a boli odsúdení aj na náhradu škody. Žalobcami boli podvedení a poškodení veritelia. V prípade Grécka a Írska si zlyhaní manažéri spolu so zlyhanými kontrolórmi štátu priateľsky sadli s veriteľmi k fľaške Metaxy, či Irish Whiskey a dohodli sa, že to spoločne zariadia tak, aby sekeru za Grécko a Írsko zaplatili ich zamestnanci na daniach.
Tretím rozdielom v prípade krachu štátu, či firmy je ako dopadnú ich veritelia. V prípade Enronu väčšina veriteľov o svoje pohľadávky prišla - tomu sa hovorí podnikateľské riziko. V prípade Grécka a Írska dostanú všetci veritelia všetko zaplatené, vrátane úrokov - tomu sa hovorí Európska únia. (vítajte v podnikateľskom raji EU, škoda len, že nie je rajom pre všetkých...)
Štvrtým rozdielom je ako v prípade krachu štátu, či firmy dopadnú zamestnanci. V prípade krachu firmy dostanú výpoveď a idú si hľadať robotu inde. Pokiaľ dostali vyplatenú aj poslednú výplatu je pre nich krach firmy uzavretou záležitosťou. V prípade krachu štátu dostanú všetci zamestnanci pracujúci v tom štáte (nielen štátni zamestnanci) dve veci.
Prvou vecou je účet na zaplatenie dlhov ich štátu vo forme zvýšených daní. Druhou vecou, ktorú dostanú je znížený počet pracovných príležitostí. To znamená, že sa musia viacej snažiť a dokonca bojovať o príležitosť aby mali tú česť podieľať sa na splácaní dlhov svojho štátu. Ak by sa im náhodou zamestnať nepodarilo, nevadí. Kým budú mať peniaze láskavý štát im umožní splácať jeho dlhy aspoň formou spotreby, cez DPH. Na rozdiel od zamestnancov skrachovanej firmy sa pre nich krach štátu ešte dlho nestane uzavretou záležitosťou. Kdekoľvek v EU by sa zamestnali, tak budú na zvýšených daniach splácať tamojší dlh, tamojšieho štátu.
Keď si to všetko spočítam, tak mi z toho vychádzajú dve veci.
V EU je pre človeka lepšie keď skrachuje jeho zamestnávateľ ako keď skrachuje jeho štát. Ak sa v najbližšom živote znova narodím v EU, tak sa určite stanem buď politikom alebo bankárom. Tým sa tu totiž nemôže stať vôbec nič (aj keby sa ako snažili).
