Kvôli historickému vývoju však u nás a nielen u nás vzniklo niekoľko podnikateľských oblastí, ktoré monopolné sú a zrejme ešte aj dlho monopolné zostanú. Napríklad tie teplárne, vodárne či elektrárne. Iste, aby ste od nich neboli závislí môžete si vo vašom panelákovom byte vybudovať vlastné kúrenie a ohrev vody (ak vám to povolia teplárne), alebo môžete si vykopať pred panelákom vlastnú studňu (ak vám to povolia vodárne), alebo si môžete na balkón nainštalovať vrtuľu a slnečnú elektráreň (ak vám to povolia elektrárne) a od leteckého úradu dostanete licenciu aby sa váš panelák mohol stať lietajúcim účastníkom medzinárodnej leteckej dopravy...
Iste, akési symbolické pokusy demonopolizovať tieto oblasti tu sú, ale z hľadiska spotrebiteľa to sú a ešte asi dlho zostanú monopoly, na ktorých reguláciu trh dostatočný dosah nemá. Keby to bolo inak, tak by zrejme ani neexistoval ten úrad na ich cenovú reguláciu, všakže?
Z hľadiska majiteľa je takáto monopolná firma, za predpokladu jej dobrého manažovania (myslím tým žiadne tunelovanie a žiadne 90-tisícové odstupné pre manažérov po pár týždňoch), zlatou sliepkou, ktorá dlhodobo znáša zlaté vajcia. Žiaden monopol, ktorý na to odkázaným zákazníkom dodáva k životu nevyhnutné energie a média jednoducho logicky nemôže byť z dlhodobého hľadiska stratový. Môže byť krátkodobo stratový z účtovného hľadiska, resp. môže trpieť dočasným nedostatkom likvidity pokiaľ sa napríklad jednorázovo investuje vysoká suma do jeho drahej distribučnej infraštruktúry, alebo do drahých opatrení na zlepšenie jeho vplyvu na životné prostredie. Takéto investície sa však amortizujú desiatky rokov, financujú sa zásadne dlhodobými cudzími zdrojmi a pri istote dlhodobých istých výnosov takýchto firiem určite neexistuje banka, ktorá by na ich financovaní nerada participovala a pri nízkom riziku splatenia úveru by na ne neposkytla výhodné úroky.
Je teda neschopnosť manažovať firmu dostatočným dôvodom aby sa štát úplne zbavoval takýchto monopolných zlatých sliepok a zveril monopol súkromnému vlastníkovi bez štátu prislúchajúcej social responsibility, iba so snahou maximalizovať zisk?
Je jednorázové skladanie sa v EU na krytie strát zahraničných bánk dostatočným dôvodom na zbavenie sa trvalého zisku a cash-flow zo štátneho majetku?
Keď sa štát kompletne zbaví svojho majetku, tak čím bude ručiť za svoje pôžičky na medzinárodných finančných trhoch, iba svojou daňovou kapacitou = teda našimi daňami?
Prečo naši politici na riadenie teplární neangažujú overených manažérov a reštrukturalizátorov zo zahraničia?
Prečo si naši politici myslia, že môžu riadiť štát, keď nevedia riadiť ani monopolnú a ziskovú tepláreň?
Je to omyl, nie „každý štát", ale ten „náš štát" je zlý vlastník. Vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku je kopec príkladov, že štátne vlastníctvo a dobrý manažment môže fungovať.
Ak by niekto náhodou chcel Rakúsko, Nemecko a Francúzsko označiť za, na náš vkus príliš "socialistické"(aj keď bodaj by sme takú úroveň socializmu niekedy dosiahli...) , tak sa bavme iba o Švajčiarsku (to si hádam už ani slovenský liberál za socialistické označiť nedovolí) a o úspešných firmách ako SBB, SUVA, Kantonale Gebäudeversicherungen, Swisscom, RUAG, NOK a mnohých ďalších.
Za akúkoľvek "dobrú" cenu pre štát sa tie teplárne predajú, nový majiteľ si ju napriek všetkým papierovým reguláciam vykasíruje od zákazníkov na sídliskách. Keby to tak nebolo, tak predsa do tej akvizície nejde. Ak sú tie teplárne podnikateľsky zaujímavé pre súkromný kapitál, prečo nie sú zaujímavé pre štát? Je neschopnosť manažovať podnik dostatočným dôvodom?
Prečo si myslia, že majú kvalifikáciu na úspešné manažovanie štátu, keď to nezvládnu ani v teplárni?
