Vysvetľoval mi horlivo, že Slovensko nepovažuje za perspektívnu krajinu ani z hľadiska disciplíny pracovnej sily, ani z hľadiska vzdelanosti, ani remeselnej zručnosti a schopností, ani výkonu a kvality práce našich ľudí, ani z hľadiska organizácie a manažérskych kvalít, a že úplne všetko s čím už roky prichádza na Slovensku do styku je podľa neho iba "Scheisse und Schrott".
Keď som sa ho teda opýtal prečo potom do takej krajiny preložil svoje výrobné kapacity a či má vôbec zapotreby sa tu už roky so všetkým iba rozčuľovať, tak mi povedal, že musel ísť do nejakého Billiglohnlandu, lebo v Rakúsku to už nebolo nákladovo únosné a Slovensko mu vyhovovalo logisticky z hľadiska prísunu materiálov a surovín. Potom ma ešte previedol výrobou v jednej zo svojich fabrík a ja som videl katastrofálne podmienky, najmä prašnosť a tmu v ktorej robotníci (najmä ženy) makali v niektorých prevádzkach, o absencii akýchkoľvek ochranných pracovných pomôcok ani nehovorím. Tak som sa ho opýtal, že čo na to inšpektorát práce? A on, že tam majú dobré vzťahy a kým príde kontrola tak z kritických prevádzok pošlú ľudí domov alebo ich prevelia inde, akože v tých prevádzkach sa dlhodobo nepracuje. Ale nie o tomto arogantnom otrokárovi som chcel, skôr o tom, prečo sa Slovensko dostalo do stavu, kedy sú naši ľudia vďační ešte aj za prácu u takýchto kreatúr, ktoré už svojou existenciou urážajú seriózny podnikateľský stav, ktorý vždy investuje aspoň do základných pracovných podmienok a BOZP zamestnancov.
Možno tu za posledných 20 rokov mnohí nadobudli pocit, že to, že sme pre celý svet len krajinou s lacnou pracovnou silou (Low Wage Country alebo Billiglohnland) máme už akosi dané v genetickej výbave. Možno je niekto presvedčený, že "západniari" a teraz napodiv už aj napr. kórejskí "východniari" vždy mali, majú a budú mať vyššiu produktivitu práce, že my Slováci sme sa lacnou pracovnou silou už akosi narodili a ako lacná pracovná sila musíme nutne prežiť celý svoj život aj zomrieť, lebo tí ostatní sú asi od prírody šikovnejší a schopnejší, a preto sú im zamestnávatelia v iných krajinách ochotní platiť vyššie platy.
Ale nie je to tak. Vôbec to tak nie je. Za to, že sa z nás stal, ale hlavne že z nás ešte aj po 20 rokoch stále zostal Billiglohnland si môžeme sami resp. môžu za to politici, ktorých sme si tu vždy volili a oni spravovali našu krajinu.
Výška miezd v ktorejkoľvek krajine so slobodným podnikaním je určená trhom, teda faktormi objemu a štruktúry ponuky a dopytu na trhu práce. A samozrejme aj tým, aký má krajina na medzinárodnom investičnom trhu imidž, či je vnímaná ako krajina s lacnou robotníckou pracovnou silou, alebo krajina s vysoko kvalifikovanou technickou a technologickou pracovnou silou, ktorá dokáže investíciám z vonku lokálne vytvoriť ďalšiu pridanú inovačnú hodnotu.
To, o čom sa nás mnohí snažia presvedčiť, teda "že naše nízke mzdy určuje naša nízka produktivita práce" dnes už obzvlášť vo výrobných odvetviach neplatí. Faktor produktivity práce najmä pri veľkých zahraničných investíciách s exportnými zámermi nehrá úlohu, lebo maximalizácia produktivity práce sa stala globálnym konkurenčným faktorom bez ohľadu na odvetvie a výrobnú lokalitu.
Poviem to jednoducho, pokiaľ chce napr. VW, Peugeot, Samsung alebo ktorýkoľvek iný globálny výrobca zostať globálne konkurencieschopný, tak musí svoju produktivitu práce, teda stupeň využitia výrobných faktorov maximalizovať všade, a to bez ohľadu či vyrába v závode s drahými robotníkmi v Nemecku alebo s lacnými robotníkmi na Slovensku. To znamená musí maximalizovať výkon robotníkov aj výrobných liniek aby v každej jednej fabrike aj v rámci celého výrobného holdingu dosiahol porovnateľné rozloženie fixných nákladov na množstvo produkcie a úspory z rozsahu (economies of scale/scope).
Samozrejme to, že slovenskému zamestnancovi môže platiť za tú istú prácu napr. len ¼ z toho čo nemeckému zamestnancovi, to nie je otázkou ich rozdielnej produktivity práce, ale iba využitia možnosti dodatočných nákladových úspor, ktoré ponúka lokálny pracovný trh. Je samozrejmé, že ten istý produkt vyrobený v Nemecku alebo na Slovensku ponúkne pri predaji zákazníkovi kdekoľvek na svete za tú istú cenu, akurát, že pri výrobe toho slovenského ušetril značnú časť personálnych nákladov. Takže tá naša lacnota nie je v našej produktivite práce, je v niečom inom.
Tá naša lacnota je čisto trhová záležitosť a je iba o tom, akú atraktívnu kompenzáciu za našu prácu, teda prácu vynaloženú na Slovensku sme dokázali dosiahnuť v neustále prebiehajúcom a opakujúcom sa skrytom procese dlhodobého vyjednávania s globálnym dopytom investorov po ponuke práce na lokálnych trhoch. Ako každý úspech v akomkoľvek vyjednávaní na akomkoľvek trhu je aj úspech vo vyjednávaní o cene práce na Slovensku daný len tým, aké atraktívne sú pre investorov naše celkové aktíva, ktorými ich na Slovensko lákame, ako silnú vyjednávaciu pozíciu si dokážeme v tomto procese na globálnom trhu vytvoriť a udržať a ako plánovite a strategicky pristupujeme k tvorbe portfólia investorov, ktoré chceme na Slovensku mať.
V tomto ohľade sú len dve možnosti. Buď je každému jasné, že sme len malá zúfalá dezorganizovaná krajinka, ktorá okrem rovnako zúfalej lacnej pracovnej sily môže ponúknuť akurát tak neatraktívne celkové aj podnikateľské prostredie s vysokou mierou korupcie, právnej neistoty, chaosu, neflexibility pracovného trhu a celkovej nespoľahlivosti všetkého čo podnikateľa zaujíma. Nekompetentní politici, ktorí nedokážu kvalifikovane bojovať a vyjednávať za záujmy vlastnej krajiny, ale iba otŕčať svoje vrecká a (len kvôli marketingovej prezentácii zamestnanosti pred voličmi) podplácať investorov subvenciami, sú len logickým doplnkom takejto "investične atraktívnej krajiny".
Kto by zamestnancom v takejto "atraktívnej" krajine platil iné ako minimálne mzdy? A prečo, veď môžu byť radi, že majú vôbec nejakú prácu v takom podnikateľskom prostredí, v akom žijú a s takými politikmi, akých si zvolili.
Alebo sa môžeme prezentovať ako dobre zorganizovaná a fungujúca krajina kde je radosť podnikať, investovať a vytvárať pracovné miesta. Ako krajina, kde všetko podstatné funguje na určitej úrovni spoľahlivosti, kde sa všetko zbytočne nekomplikuje a ktorá si dlhodobo váži aj vlastných obyvateľov, aj serióznych investorov, ktorí im dávajú prácu.
Aké atraktívne pravidlá hry ponúkame pre podnikanie, akú vymožiteľnosť práva, akú administratívnu náročnosť a akých kvalitných ľudí - aké produkty školstva ponúkame investorom na pracovnom trhu?
Ako bolo naše školstvo 20 rokov podporované a ako sme po celý ten čas podporovali vedu a výskum?
Ako atraktívne prostredie a celkovú organizáciu krajiny vymieňame s investormi za ich ochotu prísť sem, investovať a platiť našim ľuďom tie nadštandardné mzdy, ktoré by sme si želali?
Ako strategicky sme dokázali (cez našich politikov) vyjednávať s investormi v konkurencii s ostatnými postkomunistickými štátmi?
Komu nadštandardne kvalifikovanému a schopnému majú zahraniční investori u nás platiť vysoké mzdy, keď 90% schopných a kvalifikovaných sme si za posledných 20 rokov zo Slovenska vypudili do zahraničia, kde tie vysoké mzdy bez problémov dostanú?
Je pravda, že lacnú mzdovú krajinu z nás urobila naša socialistická minulosť, ale už vyše dvadsať rokov sa v tej lacnote udržiavame a kvasíme my sami.
Vysvedčením za posledných 20 rokov našej "snahy o atraktívnosť Slovenska"(ktorú sme realizovali cez našich politikov) je, že dnes už aj nejaký treťotriedny rakúsky otrokár si dovolí povedať, že sme Billiglohnland, kde je všetko Scheisse und Schrott. Akokoľvek sa nám to nepáči, ale toto je vysvedčenie toho, čo sme dosiahli v atraktívnosti nášho celkového aj podnikateľského prostredia.
Keby sme si totiž nezdecimovali pracovný trh, pracovnú silu, vedu a školstvo až tak, že teraz musí akceptovať aj jeho otrokárske metódy, keby tu našiel len kvalifikovanú, hrdú a kvalitne vzdelanú pracovnú silu zvyknutú na určitý štandard mzdových aj pracovných podmienok, keby tu našiel inšpektorov BOZP, mnohých ďalších inšpektorov čohokoľvek a úradníkov, s ktorými sa nedá na podlezení rôznych latiek dohodnúť, tak by sa na Slovensku ani nezdržiaval, ale utekal by mútiť vodu niekam, kde by jeho spôsoby možno akceptovali, napr. do Bangladéšu alebo Kambodže.
Lenže on nemusí ísť do Kambodže, lebo my sme pre neho a jemu podobných za 20 rokov tú Kambodžu vytvorili zo Slovenska. A teraz sa odrazu nestačíme čudovať, že na trhu dostávame len adekvátnu protihodnotu toho čo ponúkame?
Sme Billiglohnland, lebo ako kompenzáciu vyšších miezd investičnému trhu jednoducho nemáme čo ponúknuť. Vyše 20 rokov sme to neriešili a teraz nám to ešte zaklincovala kríza. Ale nikdy nie je neskoro dostať rozum a začať aspoň trochu rozumne spravovať vlastnú krajinu.
