To, že bol sused z podkrovia asi chorý som si všimol vždy keď som ho stretol ako ťažko ide hore po schodoch na štvrté poschodie. Vždy zastal na medziposchodí, urobil si prestávku, oprel sa o barlu a ťažko dýchal. Keď som išiel okolo neho, tak sa na mňa povzbudivo usmial a povedal: „len tu oddychujem". Ak som sa akurát neponáhľal vždy som s ním pri tej príležitosti prehodil nejakú tú všeobecnú vetu o počasí, či o aktuálnom hokeji, či futbale. On sa pri rozhovore napriek tomu, že evidentne trpel, stále tak zvláštne povzbudivo usmieval. Po tých pársekundových stretnutiach s ním sa mi vždy nejak zlepšila nálada, ani som nevedel prečo.
Až takto niekedy týždeň či dva pred Veľkou nocou sa ma opýtal syn, že či poznám toho suseda, čo chodí s barlou a býva úplne hore. Ja, že ho poznám z videnia. A syn, že ten sused ho zastavil na chodbe s tým, že mu chce darovať bicykel. Bolo mi to čudné, tak som synovi povedal, že sa toho suseda opýtam o čo ide. Hneď na druhý deň som toho suseda stretol na medziposchodí a opýtal som sa ho. Sused mi povedal, že má taký polocestný, zachovalý bicykel, ktorý nepotrebuje a že by ho rád daroval môjmu synovi, lebo že môj syn sa mu vždy slušne ponúkne, že mu vynesie po schodoch tašku s nákupom. Ja, že ďakujem, ale že ten bicykel sa teraz na jar dá určite predať a že ak chce, tak ja sa za neho opýtam susedov čo sa stretávajú na dvore či ho nechcú kúpiť.
On že nie, on ho nechce predávať susedom, ale že ho chce darovať nám, lebo že okrem toho, že mu občas pomôže môj syn, citujem: „našu rodinu považuje za najsympatickejších susedov", s ktorými si rozumie. Bol som dosť prekvapený a pomyslel som si, že si nás zrejme nejako idealizuje, a tak som mu povedal, že nech si to s tým darovaním bicykla ešte raz rozmyslí a že stále platí moja ponuka, že mu ho predám na dvore. V prípade, že ho bude chcieť predsa len darovať, tak nech mi niekedy nabudúce, keď pôjde okolo zazvoní na byte. Na druhý deň mi sused zazvonil, usmial sa na mňa ako vždy povzbudivo a povedal aby som si išiel po ten bicykel teraz hneď. Ešte raz som sa ho teda opýtal či naozaj áno a on, že stále áno. A tak som išiel s ním a ten bicykel som si zobral. Opýtal som sa ho čo pije. Sused, že rád si dá dobré vínko aj červené aj biele. Tak som kúpil zopár fliaš červeného, odniesol som mu ich a ešte raz som sa poďakoval za bicykel.
Potom som povzbudivého suseda z podkrovia už nikdy nestretol. Až teraz, v utorok či v stredu tohto týždňa prídem domov a vidím, že pred domom stojí nejaké zvláštne pohrebné auto, po dome behajú policajti a po chodbe celých štyroch poschodí domu sa šíri neznesiteľný a nezameniteľný druh zápachu. Opýtal som sa susedy na dvore, že čo sa deje a ona, že našli toho suseda z podkrovia, toho čo bol vraj chorý na srdce, a že minimálne týždeň ležal mŕtvy vo svojom slnečnom podkrovnom byte.
Neviem ako vás, mňa vždy zaujímalo ako v praxi funguje vzťah medzi telom a dušou človeka. Nakoniec, raz sa to zrejme dozvieme všetci. Zatiaľ viem len to, čo mi ukázal ten sused hore z podkrovia. Ani neviem a (ak náhodou nebude v dome vyvesené pohrebné oznámenie) sa ani zrejme nedozviem ako sa volal. Vždy sme sa totiž navzájom oslovovali iba „pán sused". Takže, ten pán sused hore z podkrovia mi ukázal, dve veci. Že telo človeka síce podlieha skaze, ale zato duša človeka má určite trvanlivosť predĺženú.
