Občan SR, Crisis & Change Interim Manager (D x V x F > R)Krízy podnikov aj celých brandží z nejakých lokálnych dôvodov vždy boli a vždy ich nakoniec vyriešil trh. Ale dlhovú a kvôli nej hospodársku krízu mohli politici spôsobiť iba preto, lebo im na to občania prenechali dostatok moci a peňazí. Je najvyšší čas im jedno aj druhé podstatne zredukovať. Zoznam autorových rubrík: Krízový manažment, Nezožerme im všetko, Nezaradené, Súkromné
Keby to nebolo do plaču, bolo by strašne zábavné sledovať ako sa kvázi “ľavičiar“ Fico s kvázi “pravičiarom“ Dzurindom teraz hádajú o tom, kto z nich môže za aktuálne očakávaný odchod US Steel zo Slovenska. Oni aby zistili, kto z nich dvoch za ten odchod môže, tak začali najprv riešiť to, kto môže za príchod USS a či náhodou už ten príchod USS na Slovensko vlastne nie je tou hlavnou príčinou ich dnešného odchodu...
Pravica je už od 18. storočia pre pravicového voliča pravicou najmä preto, že máva jasno v názoroch a stanoviskách na zásadné ekonomické otázky. Možno by na to dnes už niekto rád zabudol, možno by o tom dnes už niekto nerád hovoril a možno z toho dnes už niekto nemá čisté svedomie, ale to vôbec nič nemení na hlavnom dôvode rozpadu slovenskej pravice. A tým dôvodom je euroval.
Milí politici a bankári. Možno ste si v tej šialenej honbe za percentami voličských preferencií a v honbe za zvyšovaním miery zadĺženia občanov EU aj celých krajín mierne opomenuli všimnúť, na čom je kapitalizmus vlastne založený. Kapitalizmus nie je založený na politických kecoch, ani na rozkrádaní a prerozdeľovaní daňami nazdieraných štátnych rozpočtov. Kapitalizmus nie je založený ani na výške zisku bánk.
Pre vonkajšieho pozorovateľa je až podivné a zarážajúce ako malá pravicová strana SaS a osobitne Richard Sulík zdá sa, že už len svojou samotnou existenciou provokuje a vadí nielen Ficovi, čo je dosť logické a pochopiteľné, ale dokonca aj lídrom pravicových strán, ktorí boli ešte donedávna ochotní vládnuť radšej s Ficom, ako s ním. Ich pamätné spoločné vyhlásenie, že: “strana SaS nemá žiaden koaličný potenciál“, ktoré verejne, jasne, hlasno a unisono deklarovali za situácie, keď by celá pravica bez účasti strany SaS z hľadiska percent “nemala vôbec žiaden vládny potenciál“, jasne hovorilo a ešte stále hovorí za všetko.
To, že tú Nobelovku za mier pre EU udelili politici je jasné zo zloženia výboru, ktorý o nej rozhodoval. To, že to bolo myslené tak, že tou cenou vlastne verejne ocenia sami seba ako najväčších mierotvorcov a demokratov, je jasné tiež. Rovnako je jasné, že rozhodnúť o udelení Nobelovej ceny za mier pre EU môže v dnešnej situácii iba extrémny idealista, alebo extrémny pragmatik. To, že o nej rozhodli politici, je odpoveďou na predchádzajúcu vetu. Otázkou však zostáva čo chcel pragmatik tým udelením ceny nám, všetkým občanom EU povedať.
A nezamestnaným ide zakázať pracovať. No nechutnejšia obludnosť hádam ani neexistuje. Nezamestnaným ide zakázať ešte aj tú jedinú prácu, ktorú si v tejto politikmi zruinovanej krajine ešte dokázali možno aspoň sezónne obstarať, prácu na dohodu. A minister práce (zaujímavý názov funkcie, ktorá by sa mala premenovať na ministra nezamestnanosti) si im ešte dovolí cynicky odkázať aby si buď našli riadne zamestnanie, alebo aby nepracovali vôbec.
Na prvý pohľad vyzerá tento nadpis ako zle položená otázka. Veď je predsa jasné, že schopných od neschopných triedi a selektuje trh a schopným by sa teda logicky dariť malo. Respektíve tí, ktorým sa darí by mali byť práve tí schopní. Lenže problém je v tom, že tento trhový princíp sa automaticky uplatňuje najrýchlejšie na trhu voľnej súťaže a rovnakých príležitostí. A od takého má táto naša deformovaná trhová paródia poriadne ďaleko. Trh sa nakoniec presadí aj tu, lenže omnoho pomalšie a s mnohými dočasnými paradoxami.
Tak sme sa zo správy „The Global Competitiveness Report 2012 - 2013", vydanej WEF dozvedeli, že konkurenčná schopnost Slovenska z hľadiska podnikatelského prostredia je najhoršia v histórii. http://reports.weforum.org/global-competitiveness-report-2012-2013/ Skončili sme na 71. mieste zo 144 hodnotených krajín. V rámci EU sú pred nami všetci okrem Rumunska a Grécka. Česko je pred nami dokonca o 32 miest, Poľsko o 30 a Maďarsko o 11. No, ale aspoň že v rámci toho nášho pekného 71. miesta sme sa ocitli v dobrej spoločnosti. Tri miesta pred nami majú obsadené Sri Lanka, Kolumbia, Maroko a tri miesta za nami Čierna Hora, Ukraina a Uruguay.
Už 25. marca 2010 začali neschopní EU aj naši politici "zachraňovať" eurozónu. Vtedy namiesto pripustenia bankrotu začali za dlh Grécka vystavovať bilaterálne záruky členských štátov EÚ, ako aj záruky MMF vo výške 110 mld. EUR. Dnes je september 2012 a za 2,5 roka, ktoré od tohto prvého “zachraňovacieho“ počinu uplynuli, pretieklo v Dunaji veľa vody. Ale hádam ešte viac pretieklo odvtedy peňazí a záruk európskych aj slovenských daňových poplatníkov, ktoré boli akýmkoľvek spôsobom odoslané alebo vystavené na “ zachraňovanie“ predĺžených krajín aj súkromných bánk za účelom “zachránenia“ eurozóny.
Od oviec sa myslenie nikdy neočakávalo. Ovce tu nikdy neboli od toho aby mysleli, či dokonca mali nejaký svoj vlastný názor, či nebodaj aby ešte ten svoj vlastný názor aj nahlas deklarovali, alebo presadzovali. Ovce tu vždy boli iba od toho, aby slepo nasledovali a poslúchali svojich bačov. Aby poslúchali svojich bačov v zastúpení ich honelníkov a psov. Ovce majú ísť tam a vtedy, kam a kedy im bača prikáže. Ovce sa majú nechať ostrihať a podojiť práve vtedy a práve toľko, kedy a koľko si bača zmyslí. Ovce majú žrať vtedy a takú trávu, kedy a akú trávu im bača určí. Jediné na čo majú ovce nárok, je občas si bezvýznamne zabečať. Zabečať si čokoľvek, ale vždy iba na slávu svojho baču.
Sú tu ťažké časy a prognózy ďalšej recesie ukazujú, že s vysokou pravdepodobnosťou prídu ešte ťažšie časy. Pribudnú nezamestnaní, zhorší sa sociálna situácia, kvôli peniazom sa budú rozpadať rodiny, stúpne počet samovrážd, narkomanov, gamblerov, zločinov, nepokojov, nenávisti, dlhov, beznádeje aj depresie medzi ľuďmi. Príde a znásobí sa všetko zlé, čo už tradične prináša hospodárska kríza.
Keď to nejde, tak to nejde. Dlhy štátov a bánk rastú každým dňom priam exponenciálne a pomaly sú už nesplatiteľné aj stále zvyšujúce sa úroky, hospodársky rast dlžníkov je v nedohľadne, nálada spotrebiteľov je blbá, chuť míňať súkromné peniaze na bode mrazu a politici, ktorí to spôsobili, sa na tom terajšom, za posledné dva roky tuším dvadsiatom “záchrannom summite“ ani len nevedia dohodnúť, či je treba začať extrémne šetriť, alebo extrémne míňať.
Karl Marx by možno aj dnes napísal, že Európu obchádza strašidlo. Strašidlo socializmu. A nezostalo by iné ako dodať, že socializmus je prípravným štádiom komunizmu. Socializmus je prípravným štádiom diktatúry potláčajúcej základné ľudské práva a slobody. A najväčší problém je práve v tom, že Európu dnes ovládajú socialisti. Aj keď sú náhodou v inej strane, ale majú socialistické myslenie.
Žiaľ už to prišlo, už to cítiť vo vzduchu, už je to na spadnutie. Neschopní politici EU a ich lokálni kolaboranti nás postavili do situácie, kedy sa kvôli niečomu, čo spáchali alebo zanedbali oni, budeme musieť vzdať kusiska demokracie a odovzdať im moc rozhodovať o našej budúcnosti. Zatiaľ o našej finančnej budúcnosti, ale hádam netreba nikoho extra presviedčať, že cez financie je možné mať pod kontrolou, riadiť, alebo minimálne ovplyvňovať v podstate ktorúkoľvek oblasť nášho života.
Predstavte si, že v dome máte suseda povaľača. Alebo predstavte si, že tých susedov povaľačov máte v dome až troch. Ale venujme sa zatiaľ iba tomu jednému. Žije na sociálke, prípadne pracuje iba toľko aby mal čo jesť, každý deň po obede si dá na dve až štyri hodinky šlofíka, pol týždňa vždy strávi sedením na rybačke, v byte má bordel a je zadĺžený až po uši u celej ulice tak vysoko, že pri súčasnom spôsobe života a príjmoch svoje dlhy nikdy v živote nebude môcť splatiť. Ale ten jeho súčasný spôsob života on nie je schopný zmeniť. Podvádza, vyhovára sa a sľubuje, ale dlhy mu stále iba rastú a rastú.
Matovičova strana prišla k svojim takmer 9% ako slepé kura k zrnu. Nie, že by ich dostali za nejaké extra zásluhy, za nejaký ekonomický protikrízový program, za nejakú extra víziu Slovenska v tejto turbulentnej dobe, za nejaké seriózne návrhy či za čokoľvek racionálne a perspektívne, čo by pravicovému voličovi ponúkli. Svojich takmer 9% dostali od pravicových voličov z protestu. Dostali ich preto, lebo pre kradnutie, podvádzanie a neserióznosť ostatných strán pravice nebolo koho voliť a voliť bolo treba. Dostali sa k svojim takmer 9% bez vlastnej zásluhy, ako to slepé kura k zrnu. A presne tak s dôverou pravicových voličov, ktorá je v tých takmer 9%-tách obsiahnutá, zatiaľ aj nakladajú. Ako nejaké slepé kura bez zodpovednosti.
Vychádzam z klasického predpokladu, že byť v opozícii znamená asi toľko, že kritizujem vládu a hovorím ako by som to robil ja, ak by som bol pri moci. Predpokladám, že byť v opozícii znamená poukazovať na zlú realizáciu ešte horšieho vládneho progamu, na národohospodársku škodlivosť politiky vlády, na zneužívanie moci tých, čo sú práve pri koryte, na korupciu, tunelovanie, netransparentnosť, na v podstate čokoľvek, čo vláda urobí a vždy s tým, že “ak zvolíte mňa, tak to budem robiť lepšie.“ Byť v opozícii teda znamená byť kritikom vládnych riešení a ponúkať lepšie riešenia. Tie lepšie riešenia ponúkať voličovi vždy s pripomenutím: “aby si ich mal, musíš ma zvoliť.“
Na strednej škole som mal ruštinárku ešte povinne. Bola to Ruska so slovenským priezviskom a krstné meno, ktoré jej zostalo bolo povedzme Oľga. Keby niekto videl jej maniere, tak by mu možno na prvý pohľad napadlo, že je to zatrpknutá stará dievka, ktorá si svoje osobné mindráky ventiluje na deťoch. Okrem toho, že to bol taký typ ženy, ktorú asi nikdy nikto nevidel úprimne sa usmiať (aspoň mne sa to vážne nepodarilo počas štyroch rokov, pri takmer každodennom kontakte), ešte navyše bola aktívnou funkcionárkou KSS, minimálne na úrovni našej školy.
Čo je SDKÚ nejaká posvätná krava, ktorú je treba za každú cenu zachraňovať a oživovať? Je vari SDKÚ nejaký symbol či hodnotná značka, ktorú je potrebné za každú cenu resuscitovať a do budúcnosti pre Slovensko zachovať? Čo také ešte tvorí nejakú trvalejšiu vnútornú hodnotu tej strany, ktorú by sa oplatilo pre budúcnosť pravice zachrániť?
Prvého decembra minulého roku som tu napísal článok s názvom “Pravica je schopná vyrobiť pre Fica aj 100%-nú voličskú podporu“. Viď: http://jangalan.blog.sme.sk/c/282160/Pravica-je-schopna-vyrobit-pre-Fica-aj-100-nu-volicsku-podporu.html Dobrá správa je – nepodarilo sa jej to. Pravica Ficovi vyrobila iba niečo cez 44% hlasov. V tom článku som tiež spomínal, že paradoxom bude, že do opozície pôjdu aj tí, ktorí špekulujú o budúcej kolaborácii s Ficom, lebo Fico ich po voľbách už vôbec nebude potrebovať a bude vládnuť sám. Dobrá správa je – Fico nezískal ústavnú väčšinu a kolaborantov bude potrebovať aspoň niekedy.
