Pred dvoma mesiacmi sa na návštevu zastavil kamarát z Bratislavy, ktorý sa už roky pokúša organizovať komunitný život v Petržalke (zrejme ďalší kandidát na búranie) a zdesene pozerá na to, čo a akým štýlom v meste vyrastá a čomu hrozí zbúranie. Už vtedy spomínal, že možno padne starý Prior a zrejme aj Dom lodníkov na nábreží Dunaja, jedna z najfascinujúcejších a zároveň najschátranejších budov, aké tam vôbec sú.
V Londýne bol dokopy iba jeden deň, ale mali sme šťastie – v starej elektrárni na brehu Temže, kde je dnes najpopulárnejšia britská galéria Tate Modern, práve otvorili výstavu pozostávajúcu z niekoľkých veľkých šmýkačiek, takže sme sa trochu povozili a potom sa vybrali pár kilometrov proti prúdu rieky, kde stojí druhá stará elektráreň. Battersea Power Station bola práve na pár týždňov po vyše dvadsiatich rokoch otvorená verejnosti, od januára sa začína jej rekonštrukcia. Staromilci sú sklamaní, že z nej bude multifunkčný objekt obstavaný hotelmi a kongresovými centrami a nie technické múzeum, na výzor elektrárne si však nikto nedovolí siahnuť.
To sa ani nedá, pretože Battersea Power Station je už dávno medzi tzv. listed buildings druhej kategórie, teda je na zozname chránených architektonických pamiatok, ktoré sa nemôžu búrať a ich prestavba musí rešpektovať ich pôvodný charakter. Mnohé z budov na tejto listine nie sú príliš staré a krásne, niektoré sú vybrané preto, lebo dobre reprezentujú miznúci štýl architektúry. Platí to aj vtedy, keď má takéto miznutie logický a estetický dôvod, čo platí najmä o niektorých budovách zo 60. rokov.
Jedna z nich stojí neďaleko môjho domu. Keď som sa nedávno sťahoval do východného Londýna, vodič dodávky ktorý ma viezol sa na ňu vydesene pozrel so slovami „preboha, a toto je čo?!“ Musím sa priznať, že na prvý pohľad aj mňa tá vysoká sivá budova s podivnými premosteniami na každom druhom poschodí, ktoré vedú k úzkej vysokej prístavbe vydesila, v jej obludnosti je ale istá krása. Aj táto architektonická podivnosť je údajne na zozname chránených budov a bolo by mi za ňou smutno, aj keď netúžim po tom, aby som v nej mohol bývať.
Možno ešte lepším príkladom než Londýn je Manchester plný starých fabrík. „Bratislavské“ riešenie by bolo opäť všetko zbúrať, v Manchestri však všetko radšej prerábajú a starú architektúru pozoruhodným spôsobom miešajú s novou, takže tam nájdete mnoho miest so zvláštnou atmosférou osobitou práve pre mesto, kde začala priemyselná revolúcia.
Pred pár rokmi v rámci bilancovania končiaceho storočia získal prívlastok ´stavba storočia´ bratislavský Most SNP (mimochodom: napriek pretrvávajúcemu mýtu sa „tanier“ na jeho vrchu nikdy netočil okolo vlastnej osi) nenávidený za to, že sa kvôli jeho výstavbe búralo v podhradí. Akoby sa mu za to dnes chceli pomstiť a na petržalskom brehu rastie výšková budova, ktorá by ho chcela zatieniť. Výsledok záleží od toho, nakoľko už majú zatienené mozgy v miestnom zastupiteľstve.
Kto nebol v slovenskom hlavnom meste trebárs rok, je veľmi prekvapený čo sa tam v rámci novej výstavby deje. Vzniklo tam veľmi málo nových pekných budov, podobne ako za socializmu nad všetkým víťazí účel. Búrať kvôli tomu niektoré pozoruhodné budovy ktoré majú svoj štýl, ale mnohým sa nepáčia, je barbarské aj naivné zároveň - Polusy a Auparky sa aj tak budú ďalej množiť po meste a tieto sériové budovy nemusia okupovať aj Kamenné námestie.
Kyjev a starý Prior majú hodnotu, ktorú ich dnešní kati nedokážu oceniť – okrem iného sa seba viažu spomienky tisícok ľudí, ktorí tam čosi zažili alebo sa aspoň na pár rande stretávali pod hodinami na múre bývalého Prioru. Demoličná čata pripraví dve generácie o spomienky, pri ktorých až tak nejde o to, či tá budova spĺňa dnešné kritériá na peknú stavbu. Podľa rovnakej logiky by vás zajtra mohli postaviť k múru a zastreliť preto, že už máte svoje roky a tiež nevyzeráte najlepšie. Čo na tom, že ešte stále je tu niekto, kto vás má rád?
