Čo by na to povedal Freud?
Bol som v miestnosti plnej krémešov. Boli všade... naozaj, úplne všade: na poličkách, bola z nich urobená podlaha, obložený strop, krémeše boli vystavané do úhľadných komínkov, ktoré siahali až do výšky meter osemdesiatjeden... nemeral som to. Nemusel som, pretože krémešové komínky merali rovnako ako ja... Dokonca aj niektoré kusy nábytku boli zložené z malých krémešov. Gauč tvorila len biela krémová plnka, do ktorej som sa s radosťou uvelebil. Krém sa vytvaroval presne podľa mojej chrbtice, sedelo sa mi božsky... Pred sebou som mal veľký televízor. Ne jeho obrazovke bežala relácia o pečení. Práve piekli krémeš... „Na prípravu potrebujeme 8 dcl mlieka , 2 žĺtky, 2 veľké lyžice hladkej múky , 1 vanilkový cukor , 2 pudingy Zlaté klasy , 15 dkg práškového cukru , 2 veľké lyžice rumu, 1 celé 250 g maslo , 1 balenie medových plátov, čokoláda na poliatie,...“, ozývalo sa z veľkých krémešových reproduktorov...
A zrazu! Z nenazdania! ... sa priamo predo mnou, na krémešovom stole objavil doslova výstavný kus... The best of Krémeš... keď sa zjavil, ostatné krémeše sňali zo svojho povrchu čokoládovú polevu a hlboko sa mu uklonili, až im vyskočilo trocha pudingu... Ani ja som z toho lahodne vyzerajúceho krémešu nemohol odtrhnúť pohľad. Zrazu sa ozval piskľavý hlas...: „Zjedz ho, lebo to nevydržím...“ ...To hovoril môj žalúdok... Spočiatku ma zarazilo, že môj žalúdok má piskľavý hlas... vždy som si myslel, že rozpráva barytónom... Ale hneď som sa spamätal a poslúchol som ho. Zobral som ten veľký krémeš do rúk a začal som ho jesť. Nos som mal celý biely od plnky a prsty zase tmavé od čokolády... a ostatné, malé krémeše mi do tejto žranice spievali árie a začali ma oslovovať: „Ó veľký vezír...“
...a v tom som sa zobudil. Bol to len hlúpy sen... nič viac... bol som nahnevaný, že... počkať!... nie, nebol som nahnevaný... bol to taký zvláštny pocit, niečo som cítil... bol som vzrušený. Mal som erekciu... No naozaj... Nevedel som, či mám byť rád, alebo nie... Vzrušili ma koláče... Do rána som nezaspal....
Stále sa vyhýbam všetkým cukrárňam... Veď čo keby...
