nedeľa, ráno, 7:58
Zobúdza ma štebot lastovičiek. Je to až idylické, no nie som na to zvyknutý. Preto začínam pátrať, prečo ich je tak počuť.
nedeľa, ráno, 7:59
Zisťujem, že pár lastovičích novomanželov si robí hniezdo v rohu nášho panelákového okna.
nedeľa, ráno, 8:00
S nadšením malého dieťaťa to oznamujem mojim raňajkujúcim rodičom. Obaja sa však zhrozia. Pred pár týždňami nám totiž rekonštruovali panelák a podľa slov mojej mamy: „Si predsa nenecháme zasrať nové steny vtákmi.“ .
nedeľa, ráno, 8:05
Rodičia strihajú alobal o veľkosti A4, otvárajú okno na mojej izbe a trblietavého strašiaka vešajú do rohu okna. Vtáky to odplašilo a odleteli preč. Rodičia sú spokojní, otec odíde druhýkrát prečítať sobotňajšie noviny, mama odchádza do obchodu.
nedeľa, ráno, 8:36
Mama sa vracia z potravín. Už vo dverách kričí: „Tie svine napadli celý panelák!!!“
nedeľa, ráno, 8:39
Otec stojí v pyžame na parkovisku pred domom a pozerá sa na to, ako si v každom okne robia hniezdo lastovičky. Mama sa na neho pozerá z okna a pri tom si sama pre seba rozpráva: „Cez noc napršalo a vieš ako tu je tá kaluž, čo tu urobili, keď kopali ten kanál?.. Tak odtiaľ teraz berú blato na stavanie hniezda.... a na tom polystyréne sa im asi dobre drží tými paprčami...kurnik šopa aj s robotou... toľko to zateplenie stálo... a teraz toto...“
nedeľa, ráno, 8:45
K otcovi, hromžiacemu na parkovisku pred domom, sa postupne pridávajú dvaja ďalší susedia. Všetci sú oblečení len v pyžamách. Nadávajú spolu s otcom...
nedeľa, ráno, 9:02
Zhruba 23 susedov a susediek hromží s mojim otcom na parkovisku pred našim domom. Väčšina je stále v pyžamách. Z davu sa ozývajú rôzne reakcie... Jedny nadávajú, druhý panikária, tretí prichádzajú s nápadmi ako odstrániť z nášho nového paneláku lastovičky...
nedeľa, ráno, 9:12
Otec sa vracia z bojovej porady na parkovisku. Z okna vidím, že dav sa postupne upokojuje a rozpúšťa sa. Otec hovorí: „... sme sa dohodli, že si každý dáme na okná alobal ako to máme my. Snáď to pomôže tie svine odplašiť.“
nedeľa, ráno, 9:30
Idem vyniesť odpadkový kôš. Zastavujem sa na parkovisku a pozerám sa na náš dom. Z každého okna, zo všetkých 48 bytov, veje alobalová fólia. Vďaka vánku fólie vytvárajú veľmi príkry šum... Náš nedávno zrekonštruovaný panelový dom vyzerá akoby čakal útok z vesmíru...
nedeľa, ráno, 9:35
Prichádzam do bytu, mama s otcom sa tešia, že im odplašenie lastovičiek vyšlo. Otec odchádza do kostola.
nedeľa, doobedie, 10:11
Jasná obloha zrazu stmavne. Neviem, čo sa deje... Pozriem sa z okna... K nášmu paneláku sa približuje zhruba 400 lastovičiek. Rýchlo si uvedomujem, že nasraté lastovičky, ktoré stratili základy svojich domovov, zvolali na pomoc svojich kamarátov z celého kraja... Rozum mi hovorí, aby som sa skryl pred náletom, no chcem vidieť, čo sa bude diať.
nedeľa, doobedie, 10:11 až 11:53
Húf nasratých lastovičiek v pravidelných intervaloch usporadúva nálety na náš dom. Obletia ho trikrát a pri tom robia strašný hluk. Pre ich štebot nie je možné počuť ani len televíziu. Zhruba pri ôsmom nálete začínam rozpoznávať lastovičie nadávky. Posledný nálet sa uskutoční o 11:53. O pár minút vylieza z pivníc a zákopov väčšina susedov. Objímajú sa a gratulujú si, že to prežili bez akejkoľvek ujmy.
od istej nedele do 1. septembra.
Náš panelák a jeho obyvateľov nenávidia všetky lastovičky so slovenským štátnym občianstvom. Občas sa v hojnom počte združujú pred našim domom a potom hromadne serú na autá zaparkované pred panelákom.
Strápení obyvatelia nášho domu sa tešia na 1. september, keď lastovičky odletia do Afriky.
Alobalové fólia však na oknách bude pre istotu visieť aj cez zimu....
