168
Neveľká budovas popisným číslom 4 je naša dedinská krčma. Nachádza sa hneď vedľa fary,ktorá má popisné číslo 3. Ľudia z obce hovoria, že je krčma postavenávedľa farnosti schválne. Vraj si to nášbývalý pán farár nechal tak zariadiť, aby to nemal ku svojim ovečkám takďaleko. A tak je dnes dvor pohostinstva spojený s farskou záhradou.Toto dômyselné rozostavenie budov má však ešte jednu veľkú výhodu. Velebný pántotiž z krčmy počuje všetky rozhovory chlapov z dediny. Teda nerazvie viac hriechov ako počuje pri spovedi.
Len jedného chlapanepozná pán farár tak ako ostatných. Nič totiž v krčme nerozpráva. Volá saKarol, no dedinčania ho volajú Moťo lebo vždy všetko domotal. Bol nemotornýa na čo siahol, to pokazil. Jediné, čo mu aspoň trocha išlo, bolomurárčenie. S keľňou v ruke bol naozajstný majster. A preto hopozývali na múračky ľudia aj z okolitých dedín. No raz, keď sa staval doms popisným číslom 84, spadlo Moťovi na hlavu veľké brvno určené na stavbustrechy. A odvtedy Moťo poberá invalidný dôchodok. Po úraze prestalhovoriť a už ani to murárčenie mu nešlo tak dobre ako predtým. Na stavbyho z týchto dôvodov radšej už nikto nevolal. No Moťo sa nevzdávala tajne dúfal, že ho raz niekto predsa len bude potrebovať.
Kvôli tomuto snu chodilMoťo každý deň tam, kde sa vždy preňho predtým našla práca - do krčmy. Čakal,že raz nejaký víkendový chalupár podíde k výčapu a nahlas sa opýtakrčmára: „Potrebujem nejakého chlapa na stavbu. Neviete o nejakom?”A chlap za pultom ukáže prstom na Moťa a povie:„Tam je jeden veľmischopný”. A Moťo už nebude viacej ten, ktorý nemôže pracovať.
Každé ráno Moťoteda vstal, zamkol bránu svojho domu s popisným číslom 168 a vybralsa smerom do krčmy. Keď išiel z domu, vždy si so sebou zobral svoj starýbicykel oblepený nálepkami zo žuvačiek. No nikdy naň nenasadola neodviezol sa na miesto, kam smeroval. A to z veľmi prostéhodôvodu. Moťov dom, s popisným číslom 168, bol postavený na samom koncidediny A cesta z konca dediny ku krčme, ktorá mala popisné číslo 4,viedla cez strmý kopec. A tak Moťo radšej svoj bicykel tlačil pred sebou. Keď konečne prišiel unavenýcestou do obecného pohostinstva, zamkol si bicykel o rozbitúa hrdzavú telefónu búdku. Vydýchal sa, prežehnal sa pred dreveným krížom,ktorý stál vo farskej záhrade a vošiel do krčmy, ktorú práve otvárali.Moťo si typickým gestom rozkázal pivo, postavil sa k výčapu a čakal.Na sebe mal každý deň oblečené krásne modré montérky. Aj keď vlastne ničnerobil. Ale ako vojak v čase mobilizácie má byť stále pripravenýa nevyzliekať si svoju uniformu, tak aj Moťo si v rámci večnejpripravenosti nevyzliekol svoj pracovný odev. Veď, čo keby potreboval niektorýchlo niečo vymurovať? Nečakal by on na to, dokým by sa murár prezliekol. Alezobral by radšej do práce už vopred pripraveného fachmana. Práve na takétodrobnosti Moťo myslel. A čože by to bol za pripraveného murára, keby nemalpri sebe aj brašnu s pomôckami. Tú mal ladne prehodenú cez ľavé plece, abymu príliš nezavadzala, keď pravou rukou pil pivo.
A piť pivovedel Moťo naozaj perfektne. Dokázal pol litra oroseného studeného piva vyglgaťna jeden nádych. Celé toto divadlo mu trvalo iba niekoľko sekúnd. Vždy som hopri tom nerušene pozoroval. Stál pri výčape, z úst si vytiahol žuvačku,ktorú hodil do odpadkového koša. Keď si priložil pivo k ústam, vykonalmierny záklon. Trocha sa mu podlomili kolená a vyzeral, ako keby pozorovalhviezdy. Pivo, ako som už spomínal, držal zásadne pravou rukou a keď ho naex dopil, utrel si penu zo svojej štyridsaťročnej neoholenej tváre donáramku na hodinkách, ktoré dostal na birmovku. Svoj pivný rituál zavŕšil tým,že ukázal krčmárovi, že chce jednu žuvačku s nálepkou. Po každom vypitompive si rozopol jeden gombík na montérkovej blúze. A tak bolo možné pri jeho poslednom pive vidieť jehovyziabnuté telo, ktoré poznačilo to úbohé ničnerobenie a večné popíjanie.
Moťo nemal ženu,a tak stál pri svojom výčape až do záverečnej. Niekedy sa nám zdalo, že potakom desiatom pive už ani nedúfal, že by ho predsa len niekto potreboval nastavbu. No aj tak tam stále stál. Ale skôr ho zaujímal programv televízii. On sám ju totiž nemal. Keď ho krčmár konečne vyhnal, Moťo siodomkol svoj bicykel a išiel smerom domov. No bol príliš opitý, aby naňvyskočil a odviezol sa cestou dole k svojmu domu s popisnýmčíslom 168. Preto sa o bicykel len podopieral ako o najlepšiehokamaráta. Moťo teda na svojom bicykli skoro nikdy nešiel.
Mne a chlapomv krčme ho bolo veľmi ľúto. No nevedeli sme mu pomôcť. Neméhoa nemotorného murára nikto nechcel. Až raz pán farár ku koncu omšeoznámil, že by chcel postaviť malú kaplnku pri prameni krištáľovo čistejbystriny v lese. Dal už vraj zhotoviť malú sochu, ktorá by v kaplnkebola, má všetky potrebné povolenie na stavbu, nechal si vypracovať projekt u architekta,kúpil už aj stavebný materiál, no na postavenie nezostali farskému úradu užžiadne peniaze. Preto zháňal ochotných chlapov z dediny, ktorý by jupostavili zadarmo. Mala to byť jednoduchá stavba, iba so štyrmi stenamia presklenými dverami. A tak sme si spomenuli, že by to vedelpostaviť aj Moťo. Navrhli sme to pánu farárovi a on súhlasil, lebo nemalna výber.
Kaplnka stála aninie za týždeň a jej vysvätenie bola naozaj veľká slávnosť. Moťo sivyzliekol svoje montérky a obliekol sa do slávnostného. Jeho práca bolavychválená až do samého neba a Moťo dokonca plakal od dojatia. Obyvateliacelej dediny, od popisného čísla 1 až po popisné číslo 167, sa poskladaliMoťovi na darček, aby mal aspoň nejakú odmenu za to, že prijal robotu bezpláce. A keďže sa vyzbierala nemalá suma, mohli sa Moťovi kúpiť až dvadarčeky. Dostal televízor a horský bicykel s prehadzovačkou.
Dnes Moťo opäťstojí pri výčape. Ale už nečaká na svoju šancu. Vie totiž, že nie je viacnepotrebným.
