...opatrne to všetko nakvapkám do zmesi ryžových rezancov, rôznych druhov mäsa a zeleniny. F bó je skvelý vynález, ktorý ešte dlho hreje v žalúdku. Tak zajtra zase inú.
Majiteľka sa lúči a ja spokojne šliapem smerom k Národnej univerzite. Po ceste ešte musím vyriešiť, čo donesiem profesorovi Thinovi. Zastavujem na tržnici. Ťažká voľba. Dračie ovocie, pomaranče, ananás, niektorý z melónov, plody, mená ktorých ani nepoznám, alebo tie malé ostnaté bobule? Nakoniec sa rozhodnem pre liči a po chvíľke dohadovania si v igelitke odnášam jeden strapec. Skoro tri kilá za dvadsať tisíc. Dobre viem, že ma podviedli, ale čo už, dnes nie som vo forme. Profesor ma núka zeleným čajom - prečo nie? Aspoň vytrávi. Zložitý rozhovor o vietnamskej literatúre človeka vyčerpá, takže už sa teším na km biň zan, ktorú predávajú pri internáte.
Lenže naspäť je to ďaleko a tak sa na pol cesty vzdávam škvŕkajúcemu žalúdku a zastavujem na tržnici Mo. Jedna strašná babizňa tu predáva bún dau - rezance so smaženým tofu. „Sójovú omáčku, alebo mam tom?" Volím smradľavý mam tom z fermentovaných morských potvor. Namáčam kúsky sójového syra do omáčky a spokojne prežúvam odpovedajúc na neodmysliteľné otázky a pichľavé vtipy predavačiek. Po ceste von na mňa dievčatá kričia: „Pozrite! Pozrite! Ide Tay ba-lo!" Urazím sa. Ja nie som žiaden tay ba-lo! Beloch síce hej, ale žiaden ruksak, mám len malý batôžtek. V písaní ma prerušila skupinka Vietnamcov. Zbehli sa okolo mňa a komentujú podivuhodný pravopis. Slovenčina sa im príliš nepozdáva, asi má málo čiarok, háčikov a bodiek. Frajersky ukazujem, že ovládam aj čuu kuók nguu. Na okraj stránky ešte pridám dva čínske znaky Ha Noi, čím si definitívne získavam rešpekt.
Z labužníckych úvah o smažených rezancoch ma vyrušuje nepríjemné trhanie. Zadná pneumatika je zase prázdna. „Aby ju skáralo!" decentne hreším a rozhodujem sa, že tento krát investujem celých 20 korún a nechám ju vymeniť .„Kúp si motorku" Dobrosrdečne mi radí čú Dong a ja mu na to košato vysvetlím, že Európan na bicykli je ešte rýchlejší než Vietnamec na motorke. Je to blbosť ako vyšitá, ale spoločnosť, ktorá sa medzi tím zhromaždila, ocení jej humorný nádych.
Potom sú tu exotické záležitosti. Vychlipkávanie ustríc, okusovanie krabích klepietok, žuvanie sépií. K tomu sa ale dostanete pomerne zriedka, keďže si to aj tak neviete objednať a väčšinou ani dovoliť (pokiaľ nemáte to šťastie, že sa Dúc, ktorého poznáte ešte z Prahy, nerozhodne pozvať vás na malú oslavu). Celkovo ale nemôžem prísť na chuť psiemu mäsu. Je nezmyselne drahé a pritom tvrdé, keďže nešťastný hafkáči sú obvykle na smrť ubitý palicami - to aby sa im do svalov vyplavili hormóny, ktoré sú vraj mimoriadne zdravé.
V porovnaní s tým je hadia hostina hotová rozprávka, kde len pred vami za živa vyrežú hadovi srdce, ktoré ešte bijúce vypijete v pohári pálenky a zo samotného hada urobia toľko rôznych chodov, že ich ani nemôžete spočítať (Ja si teda na ich počet nespomínam, ale to je možno aj preto, že jednotlivé špeciality sa bohato prelievajú pálenkou). Škoda, že si takú hostinu možno dovoliť len zriedka a tak na ňu tohto roku len nostalgicky spomíname v kruhu podobne indisponovaných hladošov.
Niekoľko osobných poznámok. Bia Viet Ha leží v žalúdku. Dobre sa pije Viet Tiep. Viet Fáp je horké a najviac, hoci stále len vzdialene, pripomína skutočné pivo a preto Vietnamcom nechutí. Rozumný pomer ceny a chute ponúka Bia Ha Noi, ktoré je zároveň víťazom tohto malého prehľadu bia hoi v Hanoji.
((Pre úplnosť je vhodné dodať, že pre ázijsky nepripraveného labužníka prvých pár dní obvykle znamená kopu nepríjemností. V eufórii sa totiž bez rozmyslu konzumuje všeličo a množstvo hodín sa potom trávi v kúpeľni. Kľúčové slová sú tu „hygiena" a „trávenie". Realizovať všetky pôžitky naznačené v tejto úvahe je preto možné len s dostatkom rozmyslu a „dobrej vôle")).
