Po skúsenostiach s košickými fanúšikmi,sme sa len nenápadne zaradili do davu, ktorý smerovaldo prešovského hokejového stánku. Voľnývstup sľuboval početnú divácku kulisu, ale keďžekoňare okupujú len 13-tu priečku, divákov bolopomenej. Keď sme prišli na štadión, domáci fanklubpráve piskotom vítal Ružomberok. Sadli sme si dobezpečných vrchných radov, kde sa núkalapríležitosť niečo si zakričať. Moja radosť z dobréhomiesta však netrvala dlho, lebo si za nás sadli ďalšíPrešovčania. Hneď na začiatku som kamarátky upozornila, žezrejme prehráme a úspechom by bolo skórenižšie ako 8:0. Zápas sa začal. Naša nepresná hranebola žiadnym prekvapením, ale pohľad na obidve striedačkyuž áno. Kým domáca bola plne obsadená,na našej sedela len jedna päťka a dvaja brankári.Zvyšok tímu bol na ľade. Sami uznáte, že s desiatimihráčmi sa veľa vody nenamúti, v tomto prípadeveľa ľadu nenatrhá. Snaha našich hokejistov bola sympatickáaj mojim kamarátkam zo stredného Slovenska, tak sme sipár krát spoločne zakričali. Diváci, ktorísedeli pod nami nás za to odmenili nechápavýmipohľadmi. Po prvej tretine sme sa presunuli nad ružomberskústriedačku, aby sme neboli takí odtrhnutí od nášhotímu a mohli sme si viac zakričať. Naši hokejistipodľa očakávania len bránili, útoky boli takéojedinelé ako fanúšikovia z Liptova na tribúnacha ružomberský brankár bol nepochybne mužomzápasu. Keďže naša hra dopredu značne viazla, mojevýkriky: Ruža do nich!, vyzneli ako vtip prešovskéhofanúšika. V poslednej tretine sme však mali aj svetléchvíľky, hrali sme pár presiloviek a pomaly somaj verila, že aspoň jeden gól dáme. Stav zápasubol 5:0, Ružomberok hral presilovku a vtedy začal nejakýchlap skandovať: Vyrovnať!. Neverila som vlastným ušiam.Ale asi to bol nejaký vtipkár, lebo k našimpokrikom sa nepridal, len sa usmieval. Čestný gól námani v tomto stretnutí nebol súdený, ale ajsnaha sa cení. Keď som videla ako sa našich jedenásťhokejistov znovu a znovu vrhá proti vždy čerstvýmpäťkám Lietajúcich koní, ukazovateľ skóreuž nebol podstatný. Po euforickom výkriku: My smeRuža, kto je viac?, sa fanúšikovia ako na povel otočili.Kto nezažil, nevie aké je to byť menšina v davedomácich. Obavy sa miešajú s túžbouukázať, že ani tí slabí Ružomberčania naštadióne nie sú sami. Ale je iné sedieťv sektore hostí, chránení oploteníma policajtmi a sedieť medzi hrdými východniarmi.Našťastie, výsledok ani naše správanienevyprovokovali žiadny útok, na internát sme doraziliv plnom fyzickom aj psychickom zdraví.
Hokejisti zrejme ani netušili, že im niekto držal palce, domovodišli s ďalšou prehrou na nule. Poviete si, snažili sa a čoz toho? Nedokázali streliť ani jeden gól, koňareim naložili sedmičku a za snahu sa body nedávajú.Je pravda, že doterajšie výsledky hovoria za všetko, aleani Prešovčania nehrajú to, čo minulú sezónua diváci prišli. Východniari sú hrdína všetko, aj keď niekedy ani nemajú dôvod. My máme,ale slovo lokálpatriot akoby sa vytratilo z našichslovníkov. Pozeráme sa na naše mesto až prílišrealisticky, vidíme všetky chyby, športové neúspechy,dokážeme vymenovať milión vecí, ktorésú zlé a treba ich zmeniť. Prečo nevieme byťniekedy aj optimisti s detským pohľadom na svet?Nedokážeme sa preniesť cez prehry bez nadávok, leboprehra rovná sa žiadne body do tabuľky. Chýba námnadšenie skalných fanúšikov, ktorí povzbudzujúaj keď sa nedarí. Dokážeme zatlieskať len po góle,tešíme sa len ak vyhráme. Sme už len novodobírealisti a obyčajná radosť z hry nám ničnehovorí.
Myslím, že väčšina z vás by na ten hokejani nešla. Ak áno, odišli by ste nahnevaní nahokejistov, že zase nič nehrali. Ja som sa vrátila v dobrejnálade, šťastná, že som bola povzbudiť Ružomberoka konečný výsledok ani nebol takýdôležitý. Lebo hokej to bol a svojou úrovňouzodpovedal lige aj tabuľkovému postaveniu oboch tímov.A v konečnom dôsledku to bol aj „úspech“,lebo naše dve päťky udržali výsledné skórepod 8:0.
