„Prisahám, videl som mimíka! Mimozemšťana! Aj minule, aj predtým. A včera zas! Mal taký špecifický hlas... Ako Alf! A zjavuje sa v podivnom čase! Presne ako Alf! Akurát tá farba nesedela. Celý bol zelený. Pýtal sa ma, či mi nevie pomôcť," hovoril Mišo a znel rozrušene.
„A nebola to Eva?" opýtal som sa len tak pre istotu. Eva bola dievčaťom, ktoré ešte pred pár rokmi vyzeralo k svetu. Otočil sa za ňou každý chlap a väčšina žien. Potom začala piť a fajčiť. A možno aj brať drogy. Hlas jej zhrubol. A zdravú farbu, ktorú mala kedysi? Po tej už nebolo ani stopy. Keď som sa v piatky chodil posmievať opitým kamarátom pred Arénu, stretával som ju opierajúc sa o strom a bojujúcu s gravitáciou. Nebudeme si klamať, často to bol boj nerovný až neférový. Neraz ma, ak bola pri zmysloch, poprosila, či by som jej nepodržal „vercajk". „Nie je problém!" znela moja odpoveď a už som jej vyťahoval mobil, spúšťal foťák a menil pozadie. Z tehličkového Beckhama bola razom temná atrapa človeka objímajúceho lipu pred humenskou diskotékou. Kabelku som upravil do čo najpôvodnejšieho stavu (občas som ešte pomenil mená v telefónnom zozname) a hlavou napred som ju naložil do najbližšieho taxíka. Viac som urobiť nemohol. A možno aj mohol. Ale nechcel som. Ťahala sa s ľuďmi, s ktorými by som sa ja ťahal iba keby mi za to dobre platili.
„Nie, ona nie, nesedela by výška! Musíme prísť na to čo to je!" povedal a zatváril sa tak nadšene, ako to len s jeho komunistickočervenými očami išlo.
„My? Ja odmietam vychádzať v piatky z domu. Nechcem si viac kaziť dojem z tohto mesta," vyhlásil som a pozrel som do obývačky. Fascinoval ma ich dom. Zvnútra vyzeral, akoby sa na ňom vyriadil duševne chorý dizajnér. Zvonku nevyzeral zle. Ak ste sa naň nepozerali.
„Kámo, musíš ísť so mnou! Možno budeš prvý človek, ktorý sa stretne so zástupcom civilizácie z inej planéty!" povedal a veľavravne na mňa pozrel. Napriek tomu, že tento nápad by bol inak posledným klincom do rakvy v súťaži Zmeraj si IQ s batoľaťom, premýšľal som o prelomení stereotypných vysedávačiek doma. Piatkové televízne stretnutia s Janom Krausom mi prišli stále menej a menej vtipnejšie a reklamy medzi sobotnými trhákmi súkromných televízií dlhšie a dlhšie. Prikývol som teda, že sa na túto polosamovražednú misiu podujmem.
„Som rád, že ma v tom nenecháš. Som dolámaný a kvôli množstvu alkoholu v krvi mám chuť na niečo mastné." Len som pokýval plecami. Otec mi raz rozprával recept z vojny o tom, ako miesto oleja používali k príprave hranolčekov Indulonu. Skúsil som. Chutilo to ako ten nápoj z prvého odseku. A ja som cítil ako moje srdce zakričalo posledné POMOOOOC predtým, než sa obalilo tukom a definitívne začalo odpočítavať výšku cholesterolu v mojom tele a čas, kedy ma navštívi seňor Infarkt.
Sobotný večer na vŕšky padal a ja, stojac s Mišom v nemenovanom nákupnom centre, som stál pred poličkou s alkoholom. Názvy, percentá a ceny spolu tvorili spleť čísel nelúštiteľnú pre abstinenta. Len som prešľapoval z nohy na nohu. Mišo si obzeral sklenené čudá rôznych farieb a tvarov a snažil sa rozpamätať si kroky, ktoré podnikol deň predtým. Akiste to boli bolestivé spomienky. Inak si skuvíňanie pri pohľade na najdrahšie fľašky vysvetliť neviem.
„Nemôžeme to nechať na budúci piatok?" opýtal som sa, keď som zistil, že dnes na TV Hnoj idú tretí Piráti z Karibiku. Jasné, malo to neprehľadný dej a väčšinu času som sám seba musel presviedčať, že sa nenudím ale... Veď minulú sobotu zožral Jacka Sparrowa Kraken!
„Nie, v piatok budem príliš opitý!"
„A čo tak zajtra?"
„To budem opitý príliš málo."
„Máš istotu, že dnes príde?"
„Som si istý. Prichádza vždy cez víkend! Ja sa totiž opíjam iba cez víkend!" zahlásil sebavedomo a pozrel mi do tváre. Do tváre, na ktorej sa zračila výčitka.
„Myslím... tento víkend..."
Čas plynul. Sedeli sme v parku, ktorý bol blízko železničnej stanice. Bol tmavý a stredne desivý. Mimozemšťan neprichádzal a napriek letnej sobote mi začínala byť zima na isté časti tela. Vtom sa to stalo. Z tmy sa vynorilo svetlo. Intenzitu jasu bolo ťažké odhadnúť. Z diaľky som začul zvučku z Aktov X. No dobre, bolo to z mojich nohavíc, volala mi mama. Zvonenie telefónu korešpondovalo s aktuálnou situáciou. Spoza žiariaceho svetla sa začala vynárať postava. O trochu vyššia než my dvaja. Čím bol dotyčný bližšie, tým viac detailov som si všimol.
„To je on!". Mišova veta sa stratila v momente sklopenia svetelného prístroja smerom na zem. To, čo pred nami stálo bolo naozaj zelené.
„Viem vám nejako pomôcť, chlapci?" zaznelo celkom ľudským hlasom. Pred nami totiž stál... orgán! Orgán činný v trestnom konaní, ľudovo nazývaný aj policajt. Na bežnej obhliadke hľadal bezdomovcov a opitých ľudí.
Mierne sklamanie vystriedala spokojnosť, že som sa nemusel dohadovať s obyvateľom vzdialenej planéty. A čo je na tom najlepšie, stihol som aj značnú časť tretieho filmu o pirátoch z Karibiku.
