Dnes, tuším že aj babky na trhovisku používajú registračné pokladnice so skenermi čiarového kódu, a tak sa vlastne ani nie je čo diviť, že automatická identifikácia sa pomaly začína uplatňovať aj v pamäťových a fondových inštitúciách. V tých trochu modernejších, ako sú napríklad knižnice, si už roky nevedia predstaviť prácu bez tejto technológie. My múzejníci, si doteraz nevieme predstaviť prácu s ňou, lebo naša úcta k tradíciám nás núti pridržiavať sa overených a stáročia zaužívaných metód. Napriek tomu sme sa v rámci CEMUZ - v jednom z pilotných podprojektov s príznačným názvom „Múzeum 21. storočia" - pokúsili sformulovať víziu automatizácie depozitárneho systému. Vlastne sme si aj vyskúšali, ako funguje automatická identifikácia múzejných zbierok, keď použijeme technológie vyspelého skladového hospodárstva. Výsledkom skúšania je celý rad poznatkov, medzi nimi aj toto: ak to ide v jednom múzeu, mohlo by to fungovať aj v iných (viď http://portal.cemuz.sk/portal/portal.aspx?bo=b6portal.wo&fn=top&c=1000326&t=1000176 ).
Okrem poznatkov sme dosiahli aj lapidárnejšie výsledky: komplexná automatizácia správy zbierok SNM-Múzea židovskej kultúry v Bratislave, komplexná digitalizácia zbierok a tiež celkom komplexná metodika uplatnenia technológie RFID v oblasti správy zbierok (viď http://old.snm.sk/docs/M-3-RFID.00.pdf). Takže nie čiarový kód, ale RFID - rádiofrekvenčný identifikátor. Nebudem podceňovať všeobecnú rozhľadenosť čitateľov a vysvetľovať, čo to je za technológiu ( http://sk.wikipedia.org/wiki/Vysokofrekven%C4%8Dn%C3%A1_identifik%C3%A1cia ), len podotknem, že jej využitie v múzeu je neporovnateľne širšie oproti čiarovému kódu v knižniciach. Jedným z profitov spomínaného pilotného projektu je, že vieme napríklad aj to, ako túto technológiu nasadiť v múzeu, čo to stojí peňazí, koľko práce je potrebné vynaložiť a ako má byť organizovaná.
Ďalším ziskom projektu je rozšírenie katalogizačného modulu ESEZ 4G o rozhranie RFID a nástroje na sledovanie a vyhodnocovanie pohybu zbierok a osôb v priestoroch múzea (depozitároch, expozíciách). To znamená, že všetky pracoviská, využívajúce nástroje vedomostného systému múzeí SR, môžu okamžite začať prechod na automatickú identifikáciu zbierok.
Ak by sme sa naozaj chceli pustiť aj v múzeách do modernizácie vnútorných odborných činností - evidencie nadobúdania a správy zbierok, tak na začiatok potrebujeme okrem softwarových nástrojov ESEZ 4G aj základné RFID zariadenia, ktoré sprostredkovávajú komunikáciu medzi vedomostným systémom a RFID tagmi. Nie je to nič moc. Úplne minimalistické počiatočné náklady na HW nepresiahnu 500 EUR. K tomu však treba ešte pripočítať štítky s tagmi pre každý predmet. Ich cena sa pohybuje od 0,5 - 3 EUR (v závislosti od typu a množstva odberu). Okrem peňazí však treba vložiť do modernizácie aj značnú sumu práce. Múzeum, ktoré sa odhodlá prejsť na automatickú identifikáciu, musí počítať s tým, že každý jeden predmet prechádza cez ruky kustóda a každý jeden predmet musí mať rozšírený záznam v katalogizačnom module o RFID tag.
Ak by sme chceli túto manipuláciu zefektívniť a popri RFID „tagovaní" si zabezpečiť aj plnenie istých povinností, ktoré vyplývajú múzeám z vyhlášky, napríklad: urobiť revíziu zbierok a zároveň aj obrazovú dokumentáciu každého predmetu, potrebovali by sme ešte nejaké zariadenia navyše. No a ak by sme chceli tieto procesy vysoko zefektívniť , tak môžeme použiť komplex zariadení, ktoré sme nazvali „Dokumentačný modul" (popis projektu je v prezentácii, ktorá sa dá stiahnuť z adresy http://portal.cemuz.sk/portal/portal.aspx?bo=b6portal.wo&fn=ShowOne&open=0&c=1000326&t=1000296 ). Ten by už bol drahší -niečo cez 4 000 EUR. No oproti komponentom súčasných informačných megasystémov, fungujúcich v modernom skladovom hospodárstve, je to takmer zadarmo. A dodajme, že je to komplexné a vysoko účinné riešenie automatizácie a štandardizácie vstupu kultúrneho objektu do digitálneho systému - ako vedomostného, tak aj depozitárneho.
Pre užívateľov ESEZ 4G je teda všetko pripravené na poloautomatickú digitálnu obrazovú dokumentáciu a automatizáciu identifikácie zbierkových predmetov i osôb, ktoré prichádzajú do styku so zbierkami. Jasné, že to má háčik - vlastne dva:
1. Múzea by to museli chcieť.
2. Múzeá by na to museli mať.
Prvým háčikom je náš tradicionalizmus (alebo konzervativizmus?), druhým je to, na čo sa dnes vyhovára už skoro každý - ekonomická kríza. Takže by sme to vlastne mali celé „zabaliť", lebo tradicionalisti sa asi nebudú chcieť učiť novým metódam a tam, kde nie sú centy na chleba, ťažko vydolujeme „euráče" na techniku. Je to dosť nešťastná situácia, ktorá by mohla viesť k retardácii, a nielen múzejníctva. Píšem to v podmieňovacom spôsobe, hoci mi nenapadá nič, čomu by som naozaj veril, že môže túto situáciu v dohľadnej dobe zvrátiť. Ale pred štvrťstoročím by som tiež neveril, že sa rozpadne svetová socialistická sústava.
Vynález Silvera a Woodlanda čakal dva roky na patentovanie, dvadsať rokov na širšie uplatnenie a päťdesiat na revolúciu v skladovom hospodárstve. Silver (+1963) sa nedočkal toho najväčšieho „boom" spôsobeného ich vynálezom no Woodland (*1921) ešte žije. Jemu je to zrejme jedno, ale napríklad ja by som bol rád, keby sa ešte za jeho života rozšírila automatická identifikácia aj do našich múzejných depozitárov.
