Návrat domov
Skoro pred tromi rokmi som vám šťavnato opisovala cestu za najväčším dobrodružstvom v našom živote. Pobalili sme sa a odsťahovali na Kajmanské ostrovy. Napísala som pre vás pár článkov o tamojšom živote. Posledný rok však zbehol tak rýchlo, že som nestíhala ani zapisovať, čo sa vlastne deje. Snáď to postupne napravím.
V novembri minulého roku sme sa vrátili späť domov na Slovensko. Návrat to bol dosť bolestivý a plný plaču. Na ostrove zo smútku, že musím odísť a tu od šťastia, že som opäť doma s rodinou. Aj keď sa úprimne teším, že som späť vo svojom byte a môžem slobodne presúvať nábytok, postupne si uvedomujem, ako ma pobyt v cudzine zmenil. Nás všetkých.
Keď som sa odsťahovala z rodičovského domu z našej malej Dobroče do dvojizbáku v Lučenci, mala som pocit, že sa mi otvoril veľký svet. Po pár rokoch som odišla do Bratislavy a užívala si opojenie z veľkomesta. Keď sme sedeli v lietadle na Kajmany, vnímala som to ako ďalší level a veľký skok v mojom živote. No nečakala som, že tam nájdem svoj domov. Po pár mesiacoch som mala pocit, nielenže tam patrím, ale že odtiaľ pochádzam. Už vidím ako ste prevrátili okom dovnútra hlavy. No a čo? Hrdo o sebe vyhlasujem, že som slovenská dedinčanka zo sedliackej rodiny, v ktorej drieme duša černošky a tiež som rodená ostrovanka v srdci stredozemia. A na svojom vyhlásení nebudem nič meniť ... to vy si musíte zvyknúť.
Slovensko vs. Kajmany
K tejto téme sa budem pravidelne vracať. Poznám to typické slovenské: "Len sa neposer, že si bola v Karibiku..." a aj: "Na čo ste sa sem vracali, keď sa ti tu nepáči...". Po prvé, celý život sa budem "posierať" z toho, že som tam bola. A nie je to len o tej krásnej vode a bielom piesku. Je to hlavne o ľuďoch, ktorých som tam stretla. To tí mi ukázali, že žiť sa dá aj inak a byť ľudský, milý, priateľský a tolerantný nie je hriech ani diagnóza. A po druhé, táto krajina je môj domov tak ako váš. A chcem sa sem vracať a chcem tu žiť. To však neznamená, že budem nekriticky vnímať našu spoločnosť a držať hubu, lebo som si dovolila na chvíľu odísť do cudziny. To sa na Slovensku neodpúšťa, ja viem. Chcem tu žiť s radosťou a chcem, aby môj syn miloval túto krajinu tak ako my s manželom.
Ako spoznáte, že ste doma v Bratislave? Hneď po prílete na Slovensko sa ženiem do obchodu po biely rožok, syr v črievku a čerstvú šunku. A ešte: korbáčiky, acidko, hermelín, bryndzu, ochutený tvaroh, hrušky a minerálku. Takú s bublinkami. A termix pre drobca samozrejme. Radosť z toho, že o chvíľu budem mať košík plný dobrých potravín robí môj krok ľahším. Náhlim sa po ulici s veľkým úsmevom na tvári a do obchodu vbieham s čistou radosťou. No ľudia sa neusmievajú späť. Pozerajú na mňa so zdvihnutým obočím.
Odhadli to na požitie nejakej ľahkej drogy. No a možno nie... možno si len panička rada uhne niečo silnejšie na dobré ránko. Tak či tak, bude komplet šibnutá. Nikto nebehá v utorok ráno s úsmevom. Čo sa vyškiera jak drbnutá? Vraj dobré ráno? My sa poznáme? Ty komu tykáš? Čo sa mi zdravíš? Ja som s tebou husi nepásol! Ako ja len nenávidím týchto hipíkov. Čo tu behá pomedzi regály ako splašená? Jasné, ďalšia z tých čo nemusia kupovať veci v akcii. Keby mala môj príjem, žrala by túto zlacnenú paštiku už druhý týždeň ako ja, nie hermelínik a hruštičky. Sa zadrhni s tou minerálkou. Voda z vodovodu by ti nestačila? Čo sa prihovára tej úbohej predavačke? Nevidí, že tá žena tu maká za minimálnu mzdu? Vraj "pekný deň prajem" ... čo je teba do toho aký my budeme mať deň. Ale jej dala tá predavačka. Neodváži si hrušky a potom zdržuje. Dobre jej povedala, že ona jej to vážiť nebude, lebo nie je za to platená. Ale jej ovisol nos, paničke. Čo si myslela, že keď sa bude vyškierať všetci jej budú behať okolo riti. No len si choď do čerta aj s tvojim nákupom, tak ti treba. Ťa prešiel úsmev čo? Hipíčka sfetovaná.
Vychádzam z obchodu a nákup váži snáď sto kíl. Úsmev ma prešiel v momente, keď ma predavačka zhučala pred ostatnými, že nemám odvážené tie debilné hrušky. Teda buďme úprimní. Od momentu, čo si starší pán vedľa mňa hlasno odfrkol, keď som si vyberala minerálku. A pri mojom pozdrave si skoro odpľul na zem, som ten úsmev dosť silila. No čo. Už žiadne: "Hello, how are you my dear?" ani "Have a nice day sweetie." Ale ja to budem skúšať. A budem sa ľudí pýtať ako sa majú. Aj priať pekné ráno, večer či víkend. Usmievať sa na tých, čo na mňa zlovestne čumia. More, slnko, palmy ani biely piesok sem preniesť nemôžem. Ale kúsok ľudskosti a málinko radosti snáď áno. Karibský rum mi pomáhaj. So have a nice day my dear friends. :)
