Prvý deň bol strašný. Teda ráno bolo strašné. Cudzia žena vytrhla nášho syna z môjho náručia a poslala ma preč. Ešte som jej stihla odovzdať papier s foneticky napísanými slovenskými slovami, ktoré môj syn používa na vyjadrenie svojich potrieb. Zabuchli sa mi dvere pred nosom. Áno, mala by teraz nasledovať srdcervúca pasáž o tom, ako som preplakala celý deň hľadiac na fotku môjho syna a rátala sekundy do jeho návratu. Ako sa mi v duši rozliala samota a pocit, že niečo zo mňa chýba. Sorry, guys! Pravda je taká, že mi stiekla jedna-dve slzy cestou do auta a bežala som domov na lehátko k bazénu s veľkým mangovo-ananásovo-vodkovým drinkom v ruke. A potom som ešte stihla kino a kúpiť si knihu a celý deň som sa veľkým oblúkom vyhýbala ostatným mamičkám a všetkým deťom. Pokojne po mne hoďte cumlíkom z BIO kaučuku, ale bol to skvelý deň. HELL YEAH! :)
Oskar sa samozrejme tak dobre nebavil. Väčšinu dňa preplakal a prekričal. Riaditeľka ho však hneď preradila medzi menšie deti. Vraj tam nebude taký odstrčený, lebo tie drobce síce rozumejú, ale nehovoria, tak mu tam bude lepšie. A okrem toho tam bolo len päť detí na dve učiteľky a z toho tri boli vždy choré, tak môj syn dostal svoju vlastnú učiteľku. Auntie Grace z Filipín. Celé dni sa mu venovala a učila ho pomaly rozumieť a hovoriť. Väčšinu dňa ho držala v objatí a volala ho "My prince from Slovakia." Bola z toho veľká láska. Aj keď už nechodil do jej triedy, nikdy nezmeškal príležitosť objať ju a pomojkať sa.
Oskar dlho mlčal. A potom jedného dňa prehovoril. Pekne, čisto po anglicky, s výrazným filipínskym prízvukom. Robil veľké pokroky a po pol roku medzi drobcami ho preradili do triedy s deťmi v jeho veku. Vystriedal ešte učiteľku z Hondurasu, Kene, no najdlhšie bol pri Auntie Carol. Vysoká, mohutná Jamajčanka vládla vo svojej triede pevnou rukou. Nikdy som ju nepočula zvýšiť hlas, no ja sama som pred ňou mala taký rešpekt, že keď v triede povedala sadnúť, sadla som si na najbližšiu voľnú prťavú stoličku. A nevstala som kým mi nepovedala "Not you, mommy."
Svojich malých zverencov oslovovala sir a madam a mala pár vydarených trikov, ako ventilovať stúpajúcu nervozitu. Naučila ich nejakú pieseň, ktorej jedna sloha sa dookola opakovala. Niečo ako naša pesnička: Bol jeden čínanek, mal dlhý copának ... (no jasné... teraz túto blbosť do večera nedostanem z hlavy). Každú ďalšiu slohu vyzývala deti k tomu, aby ju spievali hlasnejšie a hlasnejšie, až kým už nemohli a samé sa utíšili. Raz som zažila aj pokyn k hromadnému kriku, tlieskaniu a dupaniu. Hučalo mi v hlave a týždeň som počula len na jedno ucho. Vraj im potrebovala vypustiť paru a nečakala, že práve vtedy vojdem do dverí. Deti ju bezhranične milovali.
Náš syn bol jediné svetlovlasé dieťa v triede. Jeho spolužiaci boli z celého sveta. Z Číny, Filipín, Indie, Kambodže, Jamajky (a anglickými črtami tváre po ockovi) a boli tam aj dve krásne lokálne dievčatká. Mali medzi sebou chlapčeka so špecialnymi pomôckami na chodenie, dievčatko, čo nehovorilo a malého Brandona, ktorý bol preborník v pomalom jedení. Auntie Carol nezniesla v triede žiadne posmešky ani neúctu voči spolužiakom. Naopak, bola som svedkom, ako sa starší chlapec začal vysmievať za vysoké, pevné topánky s podperami, ktoré pomáhali Oskarovmu spolužiakovi v chodení. Deti sa za svojho kamaráta pobili, na čele s Oskarom, samozrejme. Učiteľka ich za to poslala sedieť potichu na stoličku, čo bola forma najvyššieho trestu, no keď sa nikto nedíval, dala im pusu na hlavu a niečo šepkala do ucha. Pýtala som sa potom Oskiša, čo im hovorila. A vraj mu povedala, že "Good job." "Vieš maminka, my sme v triede ako rodina a my sa mu môžeme smiať za topánky, lebo ho ľúbime. Ale iný nie. Lebo oni to myslia zle." A to bolo jedno z pravidiel, ktoré môjho syna naučila veľká Auntie Carol.
No aby som bola objektívna, táto super škôlka bola hlboko zasiahnutá typickým ostrovným životným štýlom. Keď sa išlo na výlet, kam mohli ísť aj rodičia, všetko sa nieslo v duchu chaotickej dezorganizácie. Objednaný autobus meškal aj pol hodiny. Keď konečne prišiel, všetky deti zoradené hodnú chvíľu pod stromom museli zrazu naraz cikať. A tak sa meškalo ďalšiu pol hodinu, lebo kým ich zase všetky nahnali na jednu kopu, zistili, že im chýba riaditeľka, čo si niekam odbehla, alebo v horšom prípade vodič. Nikto nikdy nestresoval. Deti chodili rybárčiť na loď, ponárať sa v ponorke až do 30-tich metrov pod morom, obdivovať rezerváciu vzácnych leguánov, alebo kŕmiť korytnačky. Nás, nezamestnané maminky, volali ako pomocnú pracovnú silu, a tak som napríklad nevidela ani jedného leguána, lebo malý Brandon bol hladný. A kým super-pomalým tempom zjedol svoj banán, boli všetci zase v autobuse. Ale na druhej strane, sledovať Brendona, ako je banán bol zážitok sám o sebe. Nevedela som, že sa dá tak pomaly prežúvať.
Samostatnou kapitolou boli hromadné školské podujatia. Športový deň prebiehal tak zúfalo, že som prosila môjho manžela, nech mi ďobne do ruky umelú vidličku a môžem utiecť na pohotovosť. Športové disciplíny boli tri a väčšinou sa jednalo o beh s loptičkou asi na 10 metrov a späť. Beh s vedierkom plným vody po tej istej trase a nakoniec beh so sušienkou, ktorú ste museli na konci zjesť. Kým sa v prvých dvoch súťažiach vystriedali všetci, čo už vedeli chodiť, dostala som úpal a bojovala s chuťou pobrať ich všetkých pod pazuchy a odniesť asi tak kilometer za ihrisko, a v stredu sa pre nich vrátiť. No keď som videla ako do cieľovej rovinky dobieha Brandon so sušienkou a pomaaaalinkyyy si odhrýza kúsoček a začína prežúvať, hanba-nehanba, rozplakala som sa. Celé hry tvali osem !!!! hodín. Šesť, čo deti behali a plus dve, kým ten malý lemur zjedol sušienku.
Bolo mi smutno, keď sme odchádzali z ostrova aj preto, že Oskar už nebude chodiť medzi svojich kamarátov. Okrem toho, že ho naučili hovoriť po anglicky, čítať a písať všetky písmená, naučil sa tu aj tolerancii a hlavne tomu, že ľudí nedelíme podľa toho, či sú tmaví, svetlí, karameloví či nejako postihnutí. Len podľa toho, či sú k nám dobrí alebo zlí. Mali sme však šťastie a našli sme super škôlku tu v Bratislave. Oskarko rýchlo zapadol do nového kolektívu a jeho učiteľky zvládajú všetko s optimizmom a úsmevom na perách. Náš malý každý deň chodí s novinkami, čo sa učili a ako im bolo dobre. Len keď sa ho niekto opýta, kde býva, tak odpovie, že na Kajmanoch.
