Ešte sme si len odovzdali službu, rozdali raňajky..a už sa jednej pacientke zhoršil stav. Tlak, ekg, kanyla, odsávačka, intubácia, kyslík..do toho príjem, ktorý zrovna mal ísť na tú istú izbu a taktiež bolo treba vymeniť nejaké postele a zohnať prenosný kyslík, okrem toho utešovať ostatných pacientov, že prídete hneď ako to bude možné...Pani sme previezli na samostatnú izbu a mne bolo jasné, že sú to jej posledné chvíle. Krátko som sa pri nej pomodlila a utekala odpratať všetky veci, dokončiť nedokončené, začať nezačaté a zakaždým odbehnúť na izbu, odsledovať ako sa jej darí...Bolo asi 11h, keď zomrela. Neznášam, keď nemám dosť času zostať pri nich..ale prišiel obed, bolo treba rozdať lieky, niektorých nakŕmiť a potom si konečne sadnúť – za stôl a skontrolovať chorobopisy, potom ísť polohovať a núkať tekutiny...cobydup sú tu návštevy a ich požiadavky...Medzitým sa zase niekomu pohoršilo, pacientke sa zle dýcha, má bolesti na hrudníku, už tam má aj príbuzných a ja nemôžem zohnať lekára...keď sa spojí únava, stres, hnev, nemohúcnosť a hlad, nie je to dobrá kombinácia:) V tomto rozpoložení idem zas merať tlak, výraz mojej tváre jasne všetkým naznačuje, že čím menej otázok, tým lepšie...vnučka tej pacientky sa mi však prihovorí..
Pamätáte si na jednu pacientku XY, čo tu ležala asi pred rokom? Jasnéé, hneď sa mi vybavilo to mladé, útle žieňa.. dobre si ju pamatám, nedá sa zabudnúť...Prišla v ťažkom stave, po mozgovej príhode a krvácaní do mozgu, už bola nejaký čas po operácii s občasnými epileptickými záchvatmi. Len ležala, nerozprávala, ale tie obrovské oči sledovali každý môj krok..keď som sa jej niečo spýtala, z výrazu tváre som pochopila, že rozumie, len nevie povedať..Manžel za ňou chodil každý deň, úžasný človek, obdivuhodné bolo sledovať ako sa o ňu stará, vždy keď bolo pekné počasie ju zobral s posteľou von, usadili sa pod obrovský strom a tam sa spolu „rozprávali“. Prešli týždne, mesiace a rehabilitácia a chuť žiť priniesli svoje ovocie...pacientka bola až príliš aktívna, preliezala bočnice, všetko chcela sama, sama...začala trochu komunikovať a hlavne sa hýbať, sedieť a s pomocou prešla aj zopár krokov...bola taký náš „zázrak“:) Potom sme ju preložili do inej nemocnice, aby mohla pokračovať v rehabilitácii..
Toto všetko sa mi vybavilo v zlomku sekundy, keď sa ma tá vnučka spýtala, či mi hovorí niečo meno XY. Keď som jej dorozprávala sled náhle vybavených spomienok, hovorí mi: „To som bola ja.“
Zostala som zaskočená, náhle vytrhnutá z reality hektického dňa, potešená a vysmiata, bez slov, uvedomujúc si, ako detailne zrazu sledujem jej tvár. Áno, hoci tie vlasy by ma mohli pomýliť, oči ju prezradili...“Ja si vás pamätám sestrička“. Hmm..to nemé, nemohúce žieňatko, sledujúce každý môj krok, keď som vošla do izby si ma po vyše roku pamätá? Teším sa z nej, ani neviem čo povedať..Nechápavo odchádzam z izby dokončiť čo treba, ale už trochu inak..s radosťou v srdci...
Zvyšok dňa už našťastie prebehol relatívne pokojne a ja som zase raz odchádzala z roboty s tým divným úsmevom na tvári, ktorého dôvod poznáte len vy sami..:)
Milé, keď vás niekto vytrhne z reality dobrou správou a zmení váš deň...:)
