reklama

Gaštan

Sedela pod gaštanom na starej, drevenej lavičke. S jej hnedými, kučeravými vlasmi sa pohrával jemný vetrík. V rukách držala akýsi notes a pero, ktorým sa zľahka a pokojne pohybovala po papieri. Keď začula kroky notes zavrela, rýchlym šťuknutím pero vypla a vložila do jej koženej tašky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Pozrela na svoje náramkové hodinky - darček od jej otca. Na jej chudej ruke pôsobili čudne, ale jej to neprekážalo.

Zdvihla hlavu : „Si presný,“ usmiala sa a oči sa jej zaleskli ako kryštáliky.

„Ahoj aj tebe,“opätoval jej úsmev. Bolo teplé,septembrové ráno. Aj keď už bola polka septembra ,slnko stále krásne žiarilo na modrej oblohe akoby sa opäť chcelo vrátiť leto. Pozrela sa naňho a v tej chvíli si položila otázku ako je možné,že niekto tak krásny chodí s niekým...tak...tak...takým ako ona.

„Halóó,si pri vedomí?“ ozval sa a začal sa smiať jeho hlasným,ale úprimným smiechom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Čo je ti také smiešne?“zazrela naňho ale na perách jej pohrával úsmev.

“Ale nič,len si sa tvárila tak zamyslene až som mal pocit,že sa takto budeš tváriť vždy,keď sa na teba pozriem. A to by som nebol rád.“ Štuchol ju do brucha a už sa obaja smiali. “Tak poďme,“ ozval sa hneď na to,ako ich smiech utíchol.

Dievča sa postavilo,chytilo ho za ruku a s úškrnom pošepkalo do ucha:“Nezabudol si na niečo?“ Skôr ako sa stihla pohnúť sotva o milimeter,jej na pery vtisol sladký bozk.

“Takto sa mi to páči,“žmurkla naňho.

„Tak čo,kam pôjdeme na naše dvanáste rande?“ozval sa po chvíli. Dosť ju to prekvapilo.

„Odkedy to rátaš?“ vyvalila naňho oči.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Odjakživa“ uškrnol sa a táto odpoveď jej absolútne stačila. Takže dvanástne -pomyslela si v duchu. A mne sa v jeho prítomnosti stále tak rozbúši srdce, akoby mi chcelo vybehnúť z hrude.

„A čo keby sme dnes ostali tu a niečo spravili?“ spýtala sa ho a z tašky vytiahla vreckový nožík.

„Začínam sa ťa báť.“ neisto sa usmial.

„Och,preboha nie.Nemyslím na nič zlé. Iba...“ nedokočila vetu,vstala a prešla k tomu obrovskému gaštanu,pod ktorým sa skrývala "ich" lavička. Do kôry začala vyrývať písmená.

„Aha,už chápem“ ospravedlňujúco sa usmial a prešiel k nej. Po chvíli na strome trónilo L+D.

„Môžem?“ spýtal sa a pozrel na nožík.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Samozrejme" vyplazila mu jazyk. Zobral si nožík a pod písmená začal vyrývať: N..Na...Nav...Navždy.

„Tak čo,teraz sa už môžme aspoň prejsť?“ stále pozeral na strom,no po chvíli sa k nej otočil.

“Myslím,že áno." nahla sa k nemu a pobozkala ho.Zobrala si z lavičky tašku,dala do nej nožík a chytila ho za ruku.

„Áno teraz sa môžme ísť prejsť-s tebou aj na koniec sveta." povedala a už kráčali ruka v ruke po úzkej cestičke parku. Keď prešli pár krokov,ešte sa obzrela na odteraz "ich" gaštan. Bola spokojná a šťastná.

Janka Václaviková

Janka Václaviková

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Malé telo,veľké srdce. Zoznam autorových rubrík:  Krátke poviedkySúkromnéČo ma zaujalo...Nezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu