Opäť najskôr odporúčam vrátiť sa k predošlým trom častiam, ak ste ich nečítali. Prečítali ste? Môžeme pokračovať.
22.3.1988 02:00 Chvíľu sme sa z doktorkou rozprávali. Požiadala som ju o individuálny prístup, Želala som si aby bola rešpektovaná moja intimita, keďže som si podľa zariadenia pôrodnice všimla že sa na to vôbec nemyslí. Keď som sa ocitla na jednom zo štyroch či piatich pôrodných stolov, v mysli mi veľmi živo prebehla predstava, že všetky sú obsadené a každá z rodičiek je v inom štádiu prebiehajúceho pôrodu. Koľko stresu musela prežiť rodička? A hlavne zbytočného stresu. Pôrodné stoly neboli od seba oddelené ani len plachtami. Tieto tam údajne dali až v r. 1994.To im teda trvalo.
Aspoň na to mohli prísť skôr tí naši odborníci. A ak boli všetky pôrodné stoly obsadené, akú úroveň imtimity mala rodička zabezpečenú? Koľko ľudí sa tu vtedy zdržiavalo? A neprišiel si sem hocikedy kto chcel? No úbohosť. Takto uvažujúc som ticho ležala na pôrodnom stole a čakala. Striedavo som pociťovala bolesti. Naozaj to boli predpôrodné bolesti, aj keď lekári tvrdia, že sťahy maternice nie sú bolestivé. To môže naozaj tvrdiť len slovenský gynekológ, muž ktorý nikdy nerodil.
Pôrod akosi neprichádzal. Doktorka mi dala injekciu.
-Vstaňte a prechádzajte sa povedala.-
Chvíľu som sa prechádzala... až potom konečne prichádzal pôrod.
22.3.1988 03:00 Tlačila som zo všetkých síl. Túžila som mať pôrod za sebou skoršie, ako príde do nemocnice raňajšia zmena. Nepoznala som pomery v pôrodniciach, ale akosi som cítila, že potom by bolo po mojej dôstojnosti a aj intimite. Lekárka aj sestričky boli ku mne nesmierne milé a povzbudzovali ma snáď tak, ako keby rodili ony samé. Občas so mnou aj trochu požartovali. Nemôžem o týchto chvíľach tvrdiť že by boli pre mňa nejako strašne bolestivé. Bolesť som si skoro ani neuvedomovala, len akýsi vnútorný tlak, ale ten som psychicky vedela zvládnuť. Strašne mi chýbal môj Daniel. Ak by tu bol, mohol ma držať za ruku, pohladiť, prejaviť nežnosť. Bože, aká škoda.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Sedel som na schodoch. Boli chladné, skoro ako ľad. Všetko tu bolo chladné. Sklá na dverách, steny, aj biela farba, ktorá všetok chlad iba znásobovala. Bolo mi otupno, smutno. Ani v najhoršom sne som si nepomyslel, že narodenie môjho prvého dieťaťa budem prežívať takto. Toľko som moju manželku presviedčal o tom, že ak niekto po niečom naozaj veľmi túži tak sa mu to splní. A.. nebola to pravda. Zlyhal som. Nedokázal som pre nás vybojovať ten dôležitý kúsok slobody.
Vo dverách zaštrkotali kľúče.
Takmer som nevnímal. Zodvihol som hlavu až vtedy, keď už bolo jasné že niekto otvoril dvere. Stála v nich doktorka Urbánková. Na jej tvári som zbadal akýsi sprisahanecký výraz. -Vstaňte a poďte dnu!- Nerozumel som čo sa deje. V prvej chvíli som si myslel že doktorka ma nechcela nechať čakať na schodoch, preto ma vzala dnu. -Vašej manželke som o tom nehovorila. Zoberte si tento plášť.- pokynula mi. Sama mi ho pomohla obliecť. Podala mi ešte rúšku na tvár a zaviazala šnúrky na plášti. Potom som si obul akési galoše a nasadil čiapku. Lekárka ma posúrila: -Poďte rýchlo so mnou.- Voviedla ma do pôrodnice. Skôr ako sme vošli, jemne sa ma dotkla ramena a ukázala mi moju manželku ako sa usiluje rýchlo porodiť. Presne som jej porozumel. Zamával som jej. Na tvári sa jej zjavil víťazoslávny úsmev, a pocit uvoľnenia. S radosťou sme sa zvítali. Sestrička s ktorou som mal pred výťahom výmenu názorov sa ma spýtala: -A čo by ste chceli aby sa vám narodilo?- -Dievčatko.- odpovedal som bez rozmýšľania. Už sa mi vôbec nezdala nesympatická. -No možno že sa vám to o chvíľu splní.- preriekla povzbudivo.
Oči mi padli opäť na moju Janku. Zo všetkých síl sa snažila. Neskôr som sa rozprával jednou zo sestričiek ktorá mi prezradila, že moja manželka bola veľmi statočná, a už dávno tam nemali takú rodičku, ktorá tak aktívne spolupracovala. Pomaly som sa spamätával. Trochu som sa hanbil za moju malovernosť. Tak predsa sa nám naša túžba vyplní. Viera v životnú pravdu, "ak človek naozaj z celého srdca po niečom túži, tak sa mu to splní" sa mi pomaly vracala. Sestrička zrazu vykríkla: -Tlačte, tlačte...už vidno hlavičku!!-
Keď som počula, že dieťa je už blízko, pozbierala som všetky sily a zatlačila. O niekoľko sekúnd sa moje vnútro uvoľnilo. -Sláva!- zvýskli radostne sestričky. -Máte dievčatko,- rýchlo mi oznamovali.
Zaliala ma blažená malátnosť. Tak predsa sa nám všetko po čom sme túžili splnilo. Narodilo sa mi dievčatko a jej otecko bol pri tom. Pri pôrode mi bola pekná a ľudská lekárka tak, ako som si predstavovala a tiež milé sestričky. Počula som hlas lekárky.: -Je o päť minút pol štvrtej.- V tom mi zišli na um Danielové slová:" Ak naozaj niekto po niečom veľmi veľmi túži, tak sa mu to splní."
Zbadal som hlavičku dieťaťa a o niekoľko sekúnd vyšlo celé do zelenej plachtičky, ktorú sestrička pridŕžala pripravenú na túto chvíľu. -Ukážte mu ho bližšie.- prikázala lekárka sestričkám. Sestrička prišla ku mne aj s plachtičkou. Aké len bolo maličké, mokré a trošku pokrčené. Potichúčky mrnkalo. Malo zatvorené očká. Mrnkanie trošku silnelo, keď som sa k nemu nahol trošku bližšie. Veľmi ma prekvapilo, že bolo oveľa slabšie ako detský plač. Nikdy som také maličké dieťatko plakať nepočul...
Sestrička usúdila že chvíľka otcovského šťastia zatiaľ stačila. Druhá sestrička siahla do plachtičky, vybrala dieťatko a dala ho do rúk mojej manželky. Bola šťastná ako nikdy predtým a naplno si vychutnávala pocity materstva. Po chvíľke našu dcérku odniesli. -Rozlúčte sa s manželkou. To najdôležitejšie ste splnili.- preriekla chápavo doktorka Urbánková. Rozlúčili sme sa, a ja som s pocitom naplnenia opustil pôrodnicu. Nuž a to je ten šťastný koniec, takto som sa stal oteckom pri pôrode.
DOVETOK: Čo si myslím že ešte treba dodať. Nie, nezvíťazili iba Jankechovci, ale zvíťazila aj doktorka Urbánková spolu s dvoma sestričkami. Všetci sme sa spoločne postavili boľševickej medicíne a hlúposti. Doktorka Urbánková navždy zmenila náš život, a tiež zmenila aj svoj. Žiaľ, nikdy sa jej nikto zo zdravotníctva nepoďakoval za to, že nám pomohla. Ba skôr naopak. Potom si aj ona svoje "užila". Nikdy nebol za ňou žiaden novinár ako za lekárkou, ktorá asi prvá na Slovensku prelomila tabu. Zato v médiách som s nesmiernym prekvapením registroval lekárov, ktorí sa najskôr podieľali na potláčaní práv manželských párov a teraz s prevráteným kabátom ukazujú svoju "ústretovosť" voči rodičkám, čo žiaľ až na malé výnimky vôbec nie je pravda. Až sa mi pritom žalúdok prevracia. Doktorka Urbánková ešte raz veľmi pozitívne zasiahla do nášho života, a to v r. 1994. Opäť značne predbehla dobu.
Teraz údajne žije v USA. Nevieme o nej nič bližšie. A údajne k tomu prispel i fakt, že nám pomáhala. Žiaľ ten dobrý lekár to má na Slovensku naozaj ťažké, a ak chce konať dobro a profesionálnu medicínu, snáď to musí robiť potajomky, lebo neschopní, alebo všetkého schopní kolegovia mu budú škodiť. Myslíme si, že sme boli pravdepodobne prvým manželským párom na Slovensku, ktorý si vybojoval svoje práva. Ak niekoho poznáte kto sa o niečo podobné pokúšal, napíšte nám o tom do diskusie, alebo na e-mail. Budeme sa veľmi tešiť. Samozrejme, ak sa niekto pokúšal o niečo podobné, ale úplatkami, alebo mal niekoho príbuzného z lekárov, tak to neplatí. Alebo ak išlo o zdravotníkov, ktorí si prítomnosť manžela ak bol lekár dopriali.
Zaujímajú nás tí obyčajní a úprimní ľudia ktorí mali nádej a pokúsili sa, aj keď mali menej šťastia ako my. S pozdravom: manželia Jankechovci. Doporučujem: Minulé časti, "AKO SOM SA STAL OTECKOM PRI PÔRODE..... a články v rubrike práva pacienta. Pripravujem: " TÝŽDEŇ, NA KTORÝ SA NAOZAJ NEDÁ ZABUDNÚŤ.", pokračovanie nášho príbehu.
