Viem, že so mnou asi väčšina nebude súhlasiť, ale Fico permanentne prehráva.
Ó áno, vyhral voľby a vládne už štvrtý krát. Ale to ho paradoxne neuspokojuje a za skutočné výhry to možno dnes nepokladá už ani on.
Ale otázka znie, prečo Fico koná ako koná a postupne prekračuje jednu červenú čiaru za druhou? A na to existuje pomerne jasná, aj keď dlhšia odpoveď.
Róbert Fico túži po uznaní a dôstojnej funkcii.
Dôkazom o tom je jeho snaha stať sa generálnym prokurátorom, neskôr prezidentom, potom ústavným sudcom, dokonca predsedom Ústavného súdu.
Nič z toho sa nepodarilo. Cíti to ako krivdu, lebo sa domnieva, že ak vyhráva voľby a bol niekoľkokrát premiérom má na to právo.
Podvedome nenávidí ľudí či politických rivalov, ktorí mu v tom zabránili a takto nespravodlivo ho odsúdili stále o niečo bojovať. A to im nechce odpustiť.
Ale skúšal byť aj uznávaným lídrom v EU.
Pred časom plamenným prejavom hovoril o Slovensku ako jadre Európskej únie. Žiaľ na to, aby sa tak stalo, by musel veľa zmeniť predovšetkým vo svojej krajine na domácej politickej scéne. Hrať súčasne v rôznych duroch totiž znie strašne falošne.
To že ho postupne odmietajú významní politici z EU ho frustruje ešte viac a dráždi jeho ranené ego.
Róbert Fico na takýto proces jednoducho nemá a zrejme to pochopil a túto líniu opustil. Navyše ak zistil, že istú časť voličov to vôbec neoslovuje a tá inteligentnejšia časť mu jednoducho jeho pózu nezhltla.
Róbert Fico by zo súčasnej politickej polohy rád „odkorčuľoval“ na nejaké naozaj bezpečné miesto odkiaľ ho nemá kto ľahko vykopnúť bez ohľadu na to, kto práve vyhral voľby.
To sa žiaľ veľmi skomplikovalo predovšetkým preto, lebo kulminujú trestnoprávne konania voči jeho „skupine“ a musí predovšetkým sebe a preto aj iným zachraňovať kožu.
Nech sa to zdá akokoľvek bizarné, ale on prostredie v ktorom v súčasnosti pôsobí nemá rád a svojimi spolupracovníkmi aj hlasujúcimi poslancami koalície hlboko pohŕda.
Vážil by si niekto takého človeka ako Blanár, ktorý sa jednoducho úplne skompromitoval a iba preto, lebo pred Ficom zrazil opätky?
Vážil by si niekto takého ako poslanec Glück?
Vážil by si niekto takého ako mladý Kaliňák, ktorý sa silou mocou drží pri koryte vyrábaním trapných až detinsky priehľadných klamárskych videí?
Nie, ani Fico si ich neváži.
A aj to ho frustruje, aj keď si nechce pripustiť, že to on si takéto handrové bábiky sám vybral a vyrobil.
Robert Fico samozrejme hlboko pohŕda aj svojimi voličmi s ktorými manipuluje s ako nesvojprávnymi i keď vie, že to oni ho dostali k moci.
Tak strašne rád by pocítil priazeň významnejších osobností a naozaj hral prvú ligu, ale nie je mu to dopriate. Tak rád by bol šéfom luxusnej reštaurácie, ale on šéfuje len špinavej, hrubej a smradľavej krčme.
Je preto nahnevaný a jeho hnev sa stupňuje, ak kdesi z podvedomia prichádzajú signály, že si je sám na vine a že na to nemá.
Ach spomínal som, že sa chcel stať aj prezidentom.
Už vie že sa ním nestane, ale zas si našiel handrovú bábiku, ktorá spraví všetko ako si on želá. Chápe že možno bude riadiť prezidenta, ale on sám nezažije emóciu dôstojnosti a uznania ako napríklad prezidentka Čaputová.
A jeho handrová bábika získa uznanie len od takých, ako sú jeho voliči a to ho irituje.
Ešte aj tá snaha potenciálneho prezidenta zapáčiť sa mu vykonávaním špinavostí ho frustruje a má z nej pocit, že je to len upratovačka jeho zasmradenej krčmy.
Ó áno. Fico vyhral voľby a určite sa to páči jeho voličom. A jasajú.
Ale on vie, že ich vyhral podvodom. Podliezal latku ráno, na obed či večer. Klamal, špinil, vymýšľal si, porušoval zákony mravné či svetské. Vyhrážal sa, aby ukázal svojim voličom vymyslené svaly a zakryl svoju neschopnosť vyhrať v spravodlivej súťaži.
A ten pocit podvodníka a nenávisť voči tým čo mu ublížili je nutkavá. Každodenná a nástojčivá. Je to jeho nočná mora. Stále sa mu pripomínajúca, že je lúzer, ktorý nemá na to, aby hral s tými skutočnými hráčmi.
Hľadá východisko, ako sa týchto každodenných pocitov zbaviť.
A vymyslí pomstu.
Pomstí sa všetkým, ktorí mu tak strašne ublížili.
Novinárom, politikom, policajtom, sudcom, liberálom, homosexuálom, spisovateľom, umelcom a všetkým slobodným ľuďom, ktorí ho odmietajú.
Áno, tým ktorým ublížil nikdy nezabudne a bude ubližovať viac a intenzívnejšie.
Ten pocit poníženia je totiž stále silnejší a hlasnejší.
Nie, on nie je presvedčený o tom čo vytrubuje o Rusku, Ukrajine či domácich oponentoch. Ničomu čo hovorí neverí.
Ale takáto jeho rétorika je nástrojom pomsty a on ju dokoná.
On všetkým ukáže ako všetko ovládne. Všetky inštitúcie a každého človeka.
Nuž čo ešte treba povedať?
Naozaj je ľudské právo šíriť lži a nenávisť?
Naozaj v mene „vyváženosti“ spravodajstva budeme dávať možnosť zločincom mariť vyšetrovanie a manipulovať verejnú mienku?
Naozaj budeme rušiť televízne debaty, lebo príslušníci kriminálnej lúzy sa neobťažujú zodpovedať otázky na ktoré sú verejnosti povinní odpovedať?
Naozaj je mravné posadiť do kresla trestne stíhaného občana, ktorý ide klamať o svojej vine?
Tak sa potom nečudujme, že raz sa všetci zobudíme v okovách ak nepochopíme, že štandardnými demokratickými prostriedkami zločin a zlo už asi neporazíme.
