18. narodeniny

Zaujímavá bola pre mňa aj jeho nadmorská výška – 956 m. n. m.
Tak vysoko som ešte nespal.
V škole som pár krát bol na turistických výstupoch, ktoré organizoval učiteľ z kováčskej dielne Križan. Celkom dobre som s ním vychádzal, preto som sa odvážil požičať si od neho na víkend jeden zo školských stanov a spacák. Nechcel som riskovať ďalšie ( kvôli zime ) prebdené noci.
19. september 1981 vyšiel na sobotu.
V piatok som si po škole zbalil do batohu požičaný výstroj, molitanovú podložku, jedlo a vodu a odviezol som sa autobusom do Hornej Poruby. Tentoraz, poučený minulým túlaním, som si pribalil aj náhradné oblečenie. Zabalil som ho do nepremokavej igelitovej tašky a uložil na spodok batoha.
Bolo pekne. Listy už začali chytať jesenné farby.
Na vrchol Vápča som sa dostal z dediny bez problémov asi za hodinu. Iba tesne pred koncom výstupu som na strmom chodníku so zrázom na jednej strane a s nabaleným batohom na chrbte, cítil slabý závrat. V takom exponovanom teréne som ešte nikdy nebol.
Vrchol kopca tvorilo niekoľko skalných brál, medzi ktorými som našiel dosť veľkú trávnatú plochu na postavenie stanu.
Zatĺkol som kolíky. Tam, kde sa nedali, priviazal som napínacie lanká o bralo.
Bol pekný večer. Vychutnal som si západ slnka, ktoré zašlo niekde za Vršatec. Zjedol som donesenú horalku.
Za tie tri hodiny od môjho príchodu do tmy sa na vrchole už nikto neobjavil.
Po zotmení som zaliezol do spacáka a premýšľal o dnešnom dni.
Ešte mám sedemnásť, zajtra som dospelý. Čo sa dnešným dňom zmení?
Budem mocť chodiť na filmy ktoré sú do 18 rokov neprístupné.
To bola asi jediná vec, ktorá ma napadla. Celkom som sa na to tešil, pretože som dovtedy na takom filme nikdy nebol.
V pozadí môjho vedomia však bola aj hrozba nástupu na vojnu. Strašil ma deň, keď budem musieť narukovať.
Spal som asi štyri hodiny. Zobudilo ma silné plieskanie stanového plátna. Jeden kolík sa v noci uvolnil a silnejúci vietor lomcoval s celým stanom.
Vietor bol stále mohutnejší. Vôbec som s tým nepočítal.
Už som rozmýšľal aj nad tým, že stan zbalím a prečkám niekde v závetrí, no vietor si to rozmyslel a už nesilnel. Chvíľami prestalo skoro úplne fúkať, kým neprišiel ďalší náraz. Zvyšok noci som strávil driemaním, zatláčaním kolíkov a napínaním laniek.
Niekoľkokrát sa oproti v stráni hore strmou asfaltkou s revom preťaženého motora škrabalo osobné auto na Homôlku. Vytváralo kus osvetlenej pohybujúcej sa plochy v tmavej hĺbke.
Nad ránom sa začali ozývať prvé kohúty z dediny. Hneď ako sa rozvidnelo, zbalil som stan a zišiel dolu z vrcholu.
Moja ďalšia cesta v sobotu viedla na najvyšší vrch Strážovských vrchov – Strážov. Aj keď bolo veterno, bola by škoda nevyužiť priaznivé počasie a požičaný výstroj.
Bez problémov som sa dostal do Zliechova aj na vrchol.( 1213 m.n.m.)
Poučený z predchádzajúcej noci som si stan postavil pod vrcholom o niečo nižšie a v závetrí.
S prichádzajúcou nocou som zrazu počul neznáme zvuky.
Zo začiatku som nevedel, čo to môže byť. Bál som sa, že sa tu niekde môže objaviť medveď, ale toto nebolo medvedie mrmlanie.
Až keď sa zvuk ozval častejšie a počul som dva rozdielne z opačných strán, domyslel som si, že by to mohlo byť ručanie jeleňov.Vedel som, akí sú v ruji nebezpeční, tak mi nebolo všetko jedno. Napriek tomu a hlavne kvôli únave a skoro prebdenej minulej noci som spal celkom dobre. Vietor ustal.
Ráno ma prebudil šuchot na stanovej plachte.
Popŕchalo.
Zbalil som si všetky veci a ešte na chvíľu zbehol do Čičmian. Poobzeral som si drevenice pomaľované bielymi ornamentami. Bol som tam už raz na školskom výlete. Vtedy sme boli aj vnútri jedného z domov, ktorý slúžil ako múzeum.
Viac sa rozpršalo.
Prešiel som cez kopec naspäť do Zliechova.
Ako mi pomohli suché náhradné veci, ktoré som si prezliekol na autobusovej zastávke.
Po asi pol hodine čakania ma autobus odviezol až do Ilavy a odtiaľ ďalší do Dubnice.
Dnes, po rokoch, keď som si tú trasu znova pozeral na mape ma zarazilo, že aj Vápeč aj Strážov sú prírodné rezervácie.
Teraz by som tam už nemohol stanovať.