V roku 1989 som mal 26. Bolo to dosť dlho na to, aby som mohol na vlastné oči vidieť, ako fungovalo zriadenie, v ktorom bola povolená jediná strana. V ktorom existovala cenzúra. Potláčali sa práva obyčajných ľudí na vierovyznanie.
Hviezdy nepadajú. Vie to aj malé decko. Boli sme včera pozrieť Perzeidy. Už minulý rok sme vyskúšali miesto pri malej cyklorozhľadni medzi Kalníkom a Jasenom. Keď sme tam vtedy s dcérou išli autom, hovoril som si či nie sme divní.
Stanica pred deviatou večer. Idem na nočnú. Občas sa stáva, že sa veci nevyvíjajú presne tak, ako by sme si želali. Asi to nieje depresia. Iba smútok z poznania. Čo všetko už nestihnem, aj keby som sa rozkrájal.
Toho chlapíka som si všimol už dávnejšie. Zaujal ma jeho dokumentárny film Comeback o ťažkom živote ľudí, ktorí sa dostali z väzenia na slobodu a zrazu sa nedokážu zaradiť medzi ostatných.
Kedysi som čítal knihu o Pablovi Picassovi. Nepamätám si to presne. Hovoril o umelcoch, že sú to vlastne protištátne živly. Pretože ozajstný umelec nemôže byť konformný s akýmkoľvek systémom.
Do včera som to neriešil. Samozrejme mi vadia bezohľadní šoféri, ktorí sa občas zaraďujú predo mňa tak, že musím brzdiť. Že sa mi už dvakrát stalo pri Považskej Bystrici, že sneh z rýchleho pruhu odhŕňal iba jeden odhŕňač a ja, keď som ho chcel obísť, dalo sa to iba po pravej strane s tým, že ma zavalil kilami špinavej brečky. Menej skúsený šofér, ktorý nemá zapnuté stierače zrazu ide s hrubou vrstvou snehu na prednom skle aj sto metrov.
Nejako som sa zacyklil. Výjsť z tých sračiek. Už to trvá príliš dlho. Sedel som na nebezpečnom okraji brala, kúsok od St.Malo. Stalo sa mi to zasa po veľmi dlhom čase, že mi nesedeli svetové strany. Slnko zapadalo na mieste, kde som to vôbec nepredpokladal. Mal by tam byť podľa mojich skúseností a orientácie sever. Bol tam západ.Nakoniec som sa s tým zmieril. Nič iné sa s tým ani nedalo urobiť.
Z Martina som odchádzal okolo pol štvrtej ráno. Päť centimetrov nového snehu pokrývala škrupina zamrznutej vody. Pršalo a mrzlo. S malou dušičkou som vyšiel na cestu. Kým na chodníkoch a parkovisku som sa ledva udržal na nohách, cestu pokrýval posypaný kašovitý sneh. Niekde bola bez snehu iba mokrá.
Keď som sa pozrel na teplomer v aute, ukazoval -29 °C.Diaľnica dnes pri Liptovskej Mare okolo pol deviatej ráno.Nezvyčajne veľa odstavených aut pri krajniciach.Niektorým zamrzla nafta.
je to zvláštny pocit. Chodieval som okolo nich skoro tri desaťročia, odkedy som sa prisťahoval na našu ulicu.Dnes tri pred našim domom vyrezali. Spolu som narátal cez tridsať čerstvých pníkov.
Neviem, či na Slovensku existuje ešte kus krajiny, ktorá by nebola poznačená činnosťou človeka. V nižších polohách je takmer všetka pôda využívaná na poľnohospodárstvo, vyššie sa pestujú lesy na drevo. Iba v národných parkoch a chránených krajinných oblastiach sa do prírody zasahuje menej. Aj tu sú však vychodené chodníky, nevkusne šachovnicovo vysadená kosodrevina, dokonca ruiny telekomunikačných budov alebo pozostatky nefunkčných vlekov a lanoviek.
Ako mohli architekti takej významnej, a určite aj drahej, stavby urobiť takú školácku chybu?Architektúru som nikdy neštudoval. Poznám osobne iba troch architektov. Dvaja sa venujú obnove pamiatok, jeden záhradám.
