Mojím prvým dopravným prostriedkom, na ktorý si pamätám bol starý autobus.
(Na internete som našiel obrázky, ktoré mi ho veľmi pripomínajú obr.1, obr.2, obr.3 )
Chodil som s ním s mamou do 18 km vzdialeného Púchova na kontroly na polikliniku a na nákupy.
Na cestu som sa vždy tešil. Na nepríjemné vyšetrenia vôbec.
Skôr ako som začal chodiť do základnej školy, mama nás deti zobrala na výlet do Prahy.
V dedinke Horoměřice, pár kilometrov za Prahou, chodila do školy. Chcela nám ju ukázať.
Cestovali sme rýchlikom z Púchova. Posledný autobus z našej dediny prišiel na stanicu okolo štvrť na jedenásť večer. Bola teplá letná noc. Rýchlik mal odchod okolo pol jednej. Viac ako dve hodiny sme sedeli na lavičke na peróne a pozorovali sme prechádzajúce parné lokomotívy. Bola tam riadna premávka. Elektrifikovaná trať zo Žiliny odbočovala na Moravu a na všetkých vlakoch smerujúcich do Bratislavy a z Bratislavy museli vymeniť lokomotívy.
Nikdy nezabudnem ako na vysvietenej nočnej stanici prechádzali z jednej strany na druhú parné lokomotívy. Odvšadiaľ syčala para. Na zaolejované drevené podvaly padali žeravé uhlíky. Z komínov s vyrážaným dymom vyletovali aj kúdoly iskier. Keď prechádzala parná lokomotíva po prvej koľaji – čo bolo asi dva metre od našej lavičky, zdala sa mi obrovská. Kolesá sa občas pri rozbiehaní pretočili na mieste – to keď rušňovodič pridal viac pary, ako bolo potrebné.
Obdivoval som chlapov v špinavých modrých montérkach, že dokážu ovládať taký obrovský stroj a odvtedy som sa chcel stať rušňovodičom.
Počas spartakiády v roku 1980 som mal 16 rokov. Chodili sme električkami zo Strahova do Kobylís, kde sme boli ubytovaní v školskej telocvični. Nácviky pred hlavným vystúpením bývali aj večer. Po jednej takej skúške sme išli v električke spolu s dorastenkyňami.Tie mali na sebe iba tenké dresy. Dievky sa na nás tlačili, pretože vonku bolo dosť chladno a oni nechceli zostať čakať na ďalší spoj.
Jedno dievča – alebo slečna stála za mnou. Keď sa zatvorili dvere, natlačila sa svojími malými prsiami na môj chrbát. Cítil som ich pri každom pohybe električky, pretože som mal oblečené iba modrožlté spartakiádne tielko. Nebolo kam uhnúť. Neviem, či to bol úmysel, alebo náhoda, ale jej noha sa dostala medzi moje nohy a počas celej jazdy sa jej stehno trelo o moje.
Kým sme prišli do Kobylís, mal som mokré spartakiádne trenírky. Našťastie zo zástavky do školy, kde sme spali, to bol iba kúsok a potme si nikto nič nevšimol.
Vodičský som si na strednej škole nerobil. Nemal som na neho peniaze a odrádzalo ma aj to, že moja staršia sestra si ho musela povinne urobiť na poľnohospodárskej škole. Ani na tretí pokus sa jej to nepodarilo.
Prežil som bez neho ďalších 15 rokov a nechýbal mi. Až keď sme sa rozhodovali, že odídeme do zahraničia, švagor žijúci v Kanade mi napísal, aby som si ho urobil.
Prihlásil som sa do autoškoly, odjazdil som si povinné jazdy, naučil sa testy a vodičák som bez problémov urobil.
Zo začiatku som jazdieval s veľmi nervóznym inštruktorom. Ďalšiu jazdu som mal s iným, oveľa kľudnejším. Toho som si potom pýtal na každú jazdu. Keď sme mali tesne pred skúškami, môj inštruktor nemohol ísť so mnou. Išiel iný, ktorému neprišla žiačka. Po jazde sa ma spýtal, či som už niekedy nemal vodičák. Pochválil ma, že jazdím skoro ako profesionál.
To, že sa švagor vysťahoval do Kanady spôsobilo, že som vyskúšal aj lietadlo. Po niekoľkých rokoch ma pozval na návštevu. Mal som tridsať tri a čakal ma prvý let v živote. A to hneď desaťhodinový z Budapešti do Toronta bez medzipristátia.
Snažil som sa od kolegov a kamarátov, ktorí už leteli povyzvedať, aké to je. Asi som ale narazil iba na tých, ktorí sa lietať báli, alebo mali nepríjemné skúsenosti. Tak som bol viac vystrašený, ako keby som sa nikoho nepýtal.
V Budapešti na letisku bolo pre mňa všetko nové. Vošli sme do tunela na konci ktorého mal byť vstup do lietadla. Čakal nás tam však iba autobus Ikarus-harmonika, aké chodili aj po Martine ako mestská doprava. Odviezol nás na letiskovú plochu, kde na nás čakalo jedno z najväčších lietadiel.
Stál som pri schodíkoch. Turbína motora, ktorá sa kúsok odo mňa pomaly otáčala mala väčší priemer ako bola moja výška.
Hovoril som si, aký som truľo, že idem dobrovolne do takého krehkého ľudského vynálezu. Lúčil som sa so životom.
Vo vnútri lietadla to bolo ešte horšie. Letušky nám ukazovali, ako sa nafukuje záchranná vesta. Keby sa ma v tej chvíli niekto spýtal, či si to nechcem rozmyslieť, neváhal by som ani minútu.
Po inštruktáži sme sa pripútali a pomaly sa pohli. Pred nami ešte štartovalo menšie lietadlo. Keď sa vznieslo, otočili sme sa na konci štartovacej dráhy. Motory začali viac hučať a my sme naberali rýchlosť. Najskôr ako v aute, potom stále rýchlejšie. Predok lietadla sa mierne zodvihol a už som videl, ako sa odliepame od zeme.
Tep som mal možno 200. Ale nič zvláštne sa nedialo.
Keď sme nastupovali do lietadla, popŕchalo.Teraz sme sa dostali do oblakov. Vonku bolo vidno iba hmlu. Sedel som pri okne, pretože žena, ktorá tam mala sedieť sa bála výšok a presadla si do prostredného radu. Vyleteli sme nad oblaky. Modrá obloha, slnko a pod nami asi v polovičnej výške hladina plávajúcich oblakov. Nič krajšie som dovtedy nevidel. Vlna napätia opadla, lietadlo sa vyrovnalo a to, že letíme sa dalo vidieť iba podľa pomaly sa posúvajúcich oblakov pod nami. Tie sa stále menili. Občas sa roztrhli a bolo vidno krajinu alebo more. Keď sme prilietali od severovýchodu nad Kanadu, videli sme iba zasneženú pevninu popretkávanú miliónmi jazier. A pritom bol koniec mája.
Viem, že už sa nedožiejem možnosti letieť do vesmíru ako bežný cestovateľ. Keby mi to však v budúcnosti niekto ponúkol, asi by som tú ponuku prijal.
