Prvá veľká dobrodružná výprava

Podľa predpovede počasia by malo byť celý víkend pekne.
Prezliekol som sa a vyrazil po poľnej ceste do kopcov. Nemal som žiadnu presnú predstavu, kam idem. Chcel som iba ísť tam, kde som ešte nikdy nebol.
K prvej samote - Matúše - som sa dostal asi za pol hodiny.
Nemám zápalky!
Poprosil som o ne muža, kosiaceho trávu v záhrade.
Po ďalšej hodine som zďaleka obišiel poslednú samotu - Kafúnkovcov - na slovenskej strane, kvôli zúrivo štekajúcim psom.
Dávnejšie ma zaujímalo, prečo sa ľudia sami rozhodli bývať tak ďaleko od ostatných. Už neviem, kto mi povedal, že samoty (lazy) vznikli po vpáde Turkov na Slovensko. Ľudia pred nimi utekali do lesov. Ak objavili zdroj pitnej vody, vybudovali si tam provizórne obydlia. Verili, že Turci na Slovensku dlho nezostanú. No nadvláda trvala viac ako 150 rokov. Ľudia si preto začali stavať stále obydlia. Narodili sa im tam deti. Tie si postavili ďalšie domy a vznikli celé usadlosti. Niektoré iba s jedným domom, niektoré aj s desiatimi. Deti, ktoré sa tam narodili, považovali život na samotách za prirodzený a málokedy sa presťahovali do dolín.
Zapadlo slnko.
Cesta stále stúpala do kopcov. Dostal som sa na hrebeň. Bol vo výške cez 800 m. n. m. Keď som prekračoval slovensko - moravskú hranicu, bolo po deviatej.
Hranicu tvorili polmetra vysoké sivobiele kamené kvádre s veľkým písmenom S zo slovenskej strany, ktoré tu zostali ešte po vojnovom Slovenskom štáte.
Kvádre boli od seba vzdialené asi 100 metrov. Tam, kde hranica prechádzala neobývanou oblasťou sa zachovali takmer všetky. Tam, kde boli chaty, niektoré chýbali. Hranica medzi Čechmi a Slovenskom po vojne až do roku 1993 neexistovala. Delila od seba iba jednotlivé kraje.
Tu som už párkrát bol. No keď som odbočil po hranici naľavo, začalo nepoznané územie. Stmieva sa. Mal by som si nájsť miesto na prespatie. Začali svietiť prvé hviezdy. Pôjdem, kým sa bude dať. Potom sa uvidí.
Už je úplná tma, aj keď sa stále dá ísť ďalej.
Na moravskej strane bol v poli zaparkovaný buldozér. Keď som k nemu prišiel, dalo sa dostať do otvorenej kabíny. Keby pršalo, bol by som chránený pred dažďom. No kabína nemala dvere, tak pred vetrom nechránila.
Zabalil som sa do deky a zaspal v sedačke šoféra.
Okolo jednej v noci ma zobudil chlad. Napriek tomu, že som mal oblečený prešívaný kabát, bez pohybu by som úplne skrehol. Zbalil som si veci a pokračoval po poľnej ceste, ktorá kopírovala hranicu.
Obloha posiata hviezdami. Predpoveď počasia zatiaľ vychádza.
V diaľke som zbadal svetlo. Vedel som, že by tu mala byť horská chata. Pri nej sa motal muž. Neviem, či sa bol pozrieť na štekajúceho, uviazaného psa, alebo vyšiel kvôli niečomu inému. Idúc k nemu som rozmýšľal, žeby som ho poprosil, či by ma nenechal niekde prespať. No jeho neprístupný výraz tváre ma odradil. Spýtal som sa ho nelogicky, kadiaľ sa ide na Slovensko. Ukázal mi smer a ja som sa ním chvíľu vydal. Keď som sa dostal do tmy, odbočil som späť na moravskú stranu.
Od chaty viedla upravená cesta. Dolu, v ďiaľke pod kopcami, svietili pouličné svetlá dediny. Vybral som sa tým smerom. Keď som sa dostal do závetria, zima už nebola taká neznesiteľná. Zohriala ma aj chôdza.
Zabalil som sa do deky, schúlil sa pri kmeni samostatne stojaceho stromu a chcel som zaspať. Zima mi to však nedovolila.
Išiel som ďalej smerom k osvietenej dedine.
Volala sa Valašská Senice. Na jej samom konci bola autobusová zastávka. Zaliezol som dnu, zabalil sa do deky a chvíľu som na lavici zadriemal. Zima však nebola o nič menšia. Kráčal som radšej dolu dedinou. Začínalo svitať. Dostal som sa do ďalšej dediny – Francova Lhota. Bol v nej turistický rázcestník so smerovkou na Pulčínske skaly a Čertovu stenu. O Pulčínskych skalách som nikdy predtým nepočul. Okolo Čertovej steny viedla železničná trať z Púchova na Vsetín, kam sme chodievali s mamou na nákupy. Zarazilo ma, že sa dostanem pešo tak ďaleko.
Vybral som sa teda po značenom chodníku.
Vyšlo slnko.
V lese nad Pulčínskými skalami som stretol vojakov v maskáčoch. Do strmého kopca s obrovskými skalami, kadiaľ som schádzal, oni museli bežať. Mali tam veliteľa, ktorý po nich ziapal.
Niektorí vyzerali, ako keby mali za chvíľu vypľuť dušu.
Odbočil som od značeného chodníka ku jednému zo skalných previsov. Bola tam asi metrová jaskynka s ohniskom. Na suchom mieste som si rozložil prešívaný kabát, zakryl som sa dekou a na slniečku som asi na tri hodiny zaspal.
Zjedol som po zobudení trochu suchárov, napil sa vody a vybral som sa ku Čertovým skalám.

Takto zblízka som sa k nim dostal prvý krát. Boli oveľa vyššie ako keď som ich videl z vlaku. Mama nám raz rozprávala povesť, ako vznikli:

Čert si chcel vziať richtárovu dcéru. Ten mu ju sľúbil, ale iba v tom prípade, ak do prvého zakikiríkania kohúta potečie potok v dedine opačným smerom.
Čert začal stavať stenu z obrovských kamenných kvádrov, aby zahatal potok, ktorý by potom tiekol späť. No keď niesol posledný kameň, zakikiríkal kohút a čert sa stratil. Zostala iba kamenná stena.

Po prehliadke steny som si na rázcestníku našiel ďalšiu trasu. Bol to Vsacký Cáb. Mala by tam byť horská chata a od môjho terajšieho miesta bol vzdialený asi 25 kilometrov.
Kráčalo sa mi celkom dobre. Bolo pekne. Išiel som väčšinou po poľných cestách. Niekde sa chodník menil na asfaltku. Asi v polovici cesty som stretol samotne idúce dievča s batohom. Mohla byť asi o rok staršia ako ja. Nebola pekná. Mala oblečené krátke nohavice pod kolená. Na jednom lýtku som si všimol vystupujúcu kŕčovú žilu. Zarazilo ma, že sa nebojí a ide v takej pustatine sama.
Ku chate som sa dostal asi za šesť hodín. Prekonal som predtým údolie so železničnou traťou. Bola to jednokoľajka zo Vsetína do Veľkých Karlovíc.
Na chate som sa dlho nezdržal. Kúpil som si iba malinovku, zjedol som čokoládu, čo som si niesol z domu.
Na mape som si našiel spiatočnú cestu inou stranou.
Keď som bol asi hodinu a pol od chaty, začalo v diaľke hrmieť. Kde sa ukryjem? Nikde nič vhodné. Začalo pršať. Trocha som premokol, kým som zbadal v lese pod cestou krmelec. Vliezol som do neho, zabalil sa do deky a na chvíľu zaspal. Dážď bubnoval na drevenú strechu. Vôbec to nebolo útulné a nebolo to ani pohodlné. Tlačili ma do chrbta rebrá krmelca, pretože bol bez sena. Ale aspoň na mňa nepršalo.
Búrkou som stratil asi tri hodiny. Cez dolinu so železnicou som prechádzal až okolo piatej. Na potoku v diaľke – mimo mojej cesty padala voda v dosť vysokom vodopáde. Nešiel som sa tam však pozrieť. Vedel som, že ma čaká ďalšia noc v lese. Teraz to bolo o niečo horšie, pretože som bol stále premoknutý a nemal som žiadne náhradné oblečenie.
Z doliny som sa vybral na vrch Makyta. Je na moravsko – slovenskej hranici nad našou dedinou a na ňom som už niekoľkokrát predtým bol. Vedel som, že tam v noci nezablúdim.
Čas utekal rýchlejšie, ako som predpokladal. Rýchlo sa zotmelo. Dostal som sa do starého bukového lesa. Trochu som sa začal báť. V jednej ruke nôž, keby ma niečo napadlo.
Stúpal som stále vyššie. Zrazu predo mnou v ďiaľke na zemi niečo žiarilo. Malo to oranžovú farbu a trocha to osvetľovalo okolie. Nôž som zovrel pevnejšie.
Môj chodník išiel kúsok od svietiaceho miesta.
Prišiel som asi na dva kroky. Na zemi ležal kus dreva. Pred pár rokmi mi starší brat hovoril, ze spráchnivelé drevo svieti. No neveril som mu a dávno som na to zabudol. Teraz som to videl na vlastné oči. Kúsok zo svietiaceho dreva som si zobral do batohu a vykročil som na svojej ceste ďalej.
Na Makytu (922 m.n.m.) som sa dostal asi hodinu po polnoci. Odtiaľto už cestu domov poznám.
Za hodinu som zbehol do doliny.
Na konci údolia pred jednou z chát sedeli pri ohni mladí evanijelíci s farárom z našej dediny.
Prešiel som okolo nepozorovane.
Dostal som sa domov po štvrtej nad ránom. Celú nedeľu až do odchodu na internát som prespal.
Najviac ma mrzelo, že svietiace drevo prestalo svietiť. Pravdepodobne tým, že v batohu uschlo, stratilo svoju „čarovnú“ schopnosť, ktorá ma tak vystrašila.