Teraz sa to, kúpením auta, dosť zmenilo.
Každý deň , keď je pekne, vyberieme sa po robote na výlet. Buď sa niekam pozrieť, alebo si zaplávať. Za tie dva mesiace sme pochodili mnoho miest, ktoré som už roky nevidel a niekde som bol prvý krát v živote.
Synove dievča k nám prišlo na dva dni na návštevu. Bol som pre ňu v Kežmarku. Vyskúšal som si jazdu po dialnici z Ivachnovej až ku Štrbe. Opatrne som zrýchľoval až na 123 km/hod.
Bol to môj rýchlostný rekord. Auto šľape ako švajčiarske hodinky.
Synova frajerka nikdy nebola na Morave.
Preto sme sa rozhodli, že to zmeníme.
Z Martina sa dá ísť na Moravu tromi smermi. Buď na Čadcu a Český Tešín, alebo na Makov cez Bytču, prípadne cez Púchov a Lysú pod Makytou. Všetky ďalšie prechody sú už dosť ďaleko a za pol dňa sa nedá cez ne prejsť bez toho, aby som išiel naspäť potme. A na jazdu v noci si stále neviem zvyknúť.
Pretože kúsok od prechodu cez Lysú pod Makytou som prežil svoje detstvo, rozhodol som sa ísť tam.
V rozhlase hlásili, že pod Strečnom opravujú svah nad cestou a autá sa tam zdržia asi pol hodinu. Aj tak to časovo vychádza, aby sme sa do tmy vrátili.
Cez Strečno sme prešli nakoniec bez zdržania. Bol tam iba krátky úsek so zúženou cestou a s obmedzenou rýchlosťou ale nevytvárali sa žiadne kolóny.
Cesta zo Žiliny po dialnici do Beluše ako rozprávka. Veľmi málo aut. Cez Považskú Bystricu bez zastavenia. Na rovných úsekoch dialnice max. rýchlosť. Raz dokonca až 131 km/za hod. Viac som nechcel skúšať. Aj ten jeden kilometer nad ma mrzí, ale nedalo sa mi na prvý krát presne vtesnasť do 130-tky.
Krátka prestávka (na kofolu) v krčme na Lúkach. Čakával som tu so sestrou na vlak v nedele podvečer, keď sme chodievali na internát. Veľa sa tu za tých skoro 30 rokov nezmenilo. Pach cigariet, obstarožný nábytok. Akurát záchody sú na oveľa vyššej úrovni ako kedysi.
Na hraničnom prechode Lysá pod Makytou, Strelenka – Střelná musíme spomaliť a prekľučkovať pomedzi kopy práve rozobratých strešných konštrukcií. Colnicu a celý hraničný prechod (nedávno vybudovaný za pekných pár miliónov) práve rozoberajú.
Sme na Morave. Kúsok za Lidečkom – asi 15 minút autom od hraníc, je cieľ našej dnešnej cesty. Je to Čertova stena o ktorej som písal už v jednom z mojich článkov.
Až keď sa dostanem tesne ku skalám, je vidno, aká je tá stena monumentálna.
Povesť ako vznikla je tiež pri tom predchádzajúcom článku. Teraz som sa naviac dozvedel, že čerti vedeli, že by im mohol nejaký kohút prekaziť uspešné dokončenie steny, preto všetkých v dedine vykúpili a zabili. Iba jeden jediný zostal. Toho si skryla stará žena pod koryto. A bol to práve ten kohút, ktorý na svitaní zakikiríkal a čerti sa vtedy stratili.
Dozvedel som sa ešte aj meno richtárovej dcéry. Volala sa Rozina. A po príhode s čertami zostala na ocot, pretože sa jej každý mládenec v dedine bál.
Kto by sa zaujímal o dievku, ktorá mala za nápadníka čerta.
Celá tá oblasť dýcha tajomnom. Borovice , ktoré rastú na zadnej strane steny majú korene plytkorastúce po skalách. Všetko to tam vyzerá - podľa slov syna „ako vo fantazy filme“.
Mrzí ma akurát málo svetla, ale bolo to fotené už podvečer a slnko chvíľami vôbec nesvietilo.
Ale domov sme sa dostali v poriadku a ešte za vidna.
