Demänovská dolina ma milo prekvapila. Za tie roky sa tam vybudovalo mnoho penziónov, hotelov. Páčilo sa mi tam viac ako vo Vysokých Tatrách.
Mali sme problém so zaparkovaním, pretože na konci doliny boli parkoviská iba pre hostí hotelov.
Preto sme sa vrátili na Záhradky. Našli sme tam parkovisko, kde sa za parkovanie neplatilo.
Chceli sme si trocha urýchliť výstup, tak sme si kúpili lístok na lanovku. Stál 10 eur a bol obojsmerný.
Lanovka je modernejšia šesťsedačka, na ktorej sa dá zatiahnuť plexisklový kryt v prípade dažďa, alebo silného vetra. Dá sa na nej vyviezť aj špecialne upravený bicykel, na ktorom sa adrenalínoví šialenci spúšťajú popod lanovkou po upravenej trati dolu.
Vyviezli sme sa na Rovnú Hoľu do výšky 1477 m n.m.
Odtiaľ pokračovala obyčajná dvojsedačka, ktorá končila na Koňskom Grúni vo výške 1843 m n.m.
Zvyšok výstupu tvoril kameňmi vydlaždený chodník v dĺžke asi 600 metrov.
Výstup trval iba niekoľko minút. Dostali sme sa na hrebeň. Tu ma zarazila spustnutá vrcholová stanica lanovky z južnej strany. Smetisko na samom hrebeni.
Za opustenou stavbou, na ktorej sú funkčné iba telekomunikačné antény stojí nová betónová budova, pôsobiaca ako päsť na oko.
Prešli sme okolo Kamennej chaty
serpentínami medzi skalami na vrchol Chopku (2024 m.n.m.).
Otvoril sa nám výhľad na Ďumbier
Pri spiatočnej ceste sme sa zastavili na čaj v chate.
Zatiaľ nepršalo, preto sme sa po hrebeni vybrali kúsok smerom na Dereše.
Počasie sa začalo zhoršovať. Ďumbier sa dostal do oblakov. Je čas sa vrátiť.
Od lanovky však prichádzali stále noví a noví ľudia. Niektorí iba v sandáloch.
Výstup nie je náročný ani pre neturistov. Problém môže robiť sedačková lanovka. Občas sa nám nohy hompáľali aj dvadsať merov nad okolitým terénom. Tiež ma občas zarazilo, že niektorí rodičia nedržali svoje dvoj - trojročné deti.
