Dezilúzia

V mojom hľadaní nového zamestnania som pokračoval tromi pohovormi.
Odpovedal som na dve ponuky práce na internete a poslal som životopis do jednej firmy, ktorá síce neponúkala žiadne voľné miesto, ale zdala sa mi zaujímavá.

Prvá práca bol správca internetového portálu.
Mám dlhoročné skúsenosti s internetom. Štyri roky som robil návrhy jednoduchých internetových stránok s ich realizáciou a pravidelnými aktualizáciami.

http://jankes.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=186953

Robil by som to z domu s občasnou návštevou centrály. No zadávatelia inzerátu ani neodpovedali na môj e-mail.

Druhou firmou bol operátor na DTP pracovisku. Títo sa nielen ozvali, ale mi napísali aj list, v ktorom mi vysvetlili, prečo ma nezavolajú na pohovor. Vyžadovali profesionálne ovládanie programu, v ktorom robia. Napísal som im, že akýkoľvek program sa dá za pár týždňov naučiť, no pre nich to nebol argument. Pritom počítače a počítačové programy sú jednou z oblastí, ktorým sa vo voľnom čase venujem takmer každý deň. Ale aspoň boli slušní. Možno je teraz na pracovnom trhu stovka záujemcov, ktorí majú v tom programe dlhoročné profesionálne skúsenosti a oni mali na výber.

Posledná bola firma, ktorá ma zaujala ich pracovnou náplňou a perspektívou. Pozvali ma na pohovor. Pýtali sa ma prečo chcem odísť z môjho terajšieho zamestnania, čo by som chcel robiť. Vyzeralo to nádejne, kým mi personalista nepovedal, že by boli radi, keby som dal v terajšej robote výpoveď, bol som tri - štyri mesiace nezamestnaný a oni by ma potom zobrali a so mnou by získali aj nemalé peniaze od štátu za vytvorenie nového pracovného miesta.
Mám sa čo učiť. Toto by ma nenapadlo ani vo sne.

Ovládla ma mierna dezilúzia. Chcem obyčajnú robotu v obyčajnej firme. Som schopný učiť sa nové veci. Ponúkam zodpovednosť a všetko, čo som sa za 26 rokov v mojich zamestnaniach naučil. Zatiaľ ma nikto nechce.