Predpoveď vyšla. Nikde ani obláčik. Iba v údoliach sa prevaľovali kúdoly hmly.
Prišli sme na parkovisko Tri studničky (1 140 m.n.m.) okolo ôsmej. Prezul som sa z tenisiek do vibramiek a mohli sme vyraziť. Podľa smerovníka sme mali pred sebou skoro štyri hodiny stúpania.
Najskôr sme prechádzali cez les. Teda cez to, čo z lesa po lykožrútoch zostalo.
( Všetky obrázky v článku sa kliknutím zväčšia v novom okne. )
Ďalšie stúpanie v kosodrevine.
Tu sa objavili prvé výhľady.
Keď sme sa dostali nad pásmo kosodreviny, začal som dostávať kŕče do stehien. Už sa mi to niekoľko krát stalo. Od jari som nikde vyššie nebol, nemám žiadnu kondičku. Napriek tomu sa mi to po chvíli podarilo rozchodiť a mohol som ísť vyššie.
Tým chodníkom pod nami sme sa dostali až do výšky nad 2 100 metrov.
Po výstupe na hrebeň sa nám otvoril pohľad na východ.
Čaká nás ešte trištvrte hodiny v takomto teréne.
Nohy prestávajú poslúchať. Vracajú sa kŕče a sú silnejšie. Vrchol Kriváňa po chvíli rozhodovania nechám ostatným - asi dvestopäťdesiatim, výkonnejším. Dnes by som to nedokázal.
Tu je obrázok vrcholu s chodníkom, kam som sa zatiaľ nedostal.
Po krátkom oddychu sa obraciam na cestu naspäť. Musím v poriadku zísť dole a odšoférovať okolo sto kilometrov domov. Kolegov radšej počkám v sedle na vyhliadke.
Aj tu je čo obdivovať.
Hlboké, strmé zrázy Kôprovej doliny.
Vrchol Kriváňa z juhozápadnej strany priblížený teleobjektívom.
Alebo vzdialenejšie končiare.
Nakoniec z našej štvorčlennej "výpravy" vyšla na vrchol iba najtrénovanejšia kolegyňa.
Napriek tomu to bola jedna z najkrajších túr v mojom živote.
