Neviem, koľko som mal vtedy rokov. Možno šesť, možno desať. Mama ma so staršou a mladšou sestrou zobrala na výlet do Prahy. Zašli sme potom do dedinky Horoměřice, asi desať kilometrov od Zoologickej záhrady. Mama, keď bola malá, tam chodila do školy. V dedine zostala bývať jej teta. Mama jej napísala, že prídeme. No teta nebola doma. Maľovala práve susede dom. Keď sa mama pýtala, či budeme u nej niečo jesť, teta nás poslala do hospody. Mama sa nahnevala a s plačom sme odišli preč. Išli sme pešo až ku Vltave a potom prievozom na druhú stranu do ZOO. Staršia sestra našla ešte v dedine pod lavičkou na autobusovej zastávke stokorunáčku. To bolo vtedy toľko ako dnes 30 eur. V mojej detskej mysli sa až dodnes zachoval obraz budovy školy, rybník a susedov dom. A teta na rebríku, zašpinená od vápna, s maliarskou štetkou na dlhej rúčke.
Po takmer štridsiatich rokoch sme sa tam vrátili. Okrem iného hľadať aj to, čo zostalo v pamäti.
Dva dni sme sa túlali mestom a dedinou.
Veže a vežičky
Autá
Ľudia
Park
Sochy
Noc
Spomienky
Našli sme rybník, školu a dokonca aj syna od maminej tety.
Raz na to možno prídem. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
